Priateľ

Knihovníčka postavila fotografie pod prístrešok kultúrneho domu, aby ich nepremočil dážď. Ján Kuciak vľavo, Martina Kušnírová vpravo, mená v rovnakej veľkosti a pod nimi dátum 21. február 2018. Pred portrétmi horeli sviečky v červených a bielych sklenených kahancoch. Zuzana Rybárová si k nim kľakla, aby pridala svoju, a cítila, ako lem kabáta nasáva vodu z kamennej dlažby. Pohárik trochu posunula dozadu. Ten drobný pohyb jej kúpil pár sekúnd, kým sa musela vrátiť medzi ostatných.

Od chvíle, keď zavraždili novinára a jeho snúbenicu v ich dome vo Veľkej Mači, uplynulo osem rokov. Obaja mali dvadsaťsedem. Zuzana už nevedela, či sa tú správu dozvedela pri kuchynskom stole alebo v aute, ale pamätala si, že niekoľko večerov po sebe zamykala dvere od bytu dvakrát. Veľká Mača neležala ďaleko. V televízii videla okná, ploty a predzáhradky, ktoré sa podobali tým, okolo ktorých chodievala na svojich cestách po okolí.

Za jej chrbtom skúšal mikrofón Viktor Haluška. Mal na sebe tmavý kabát, v ktorom chodieval blahoželať starším obyvateľom obce k jubileám, a čakal, kým knihovníčka dočíta mená. Spomenula Kuciakove texty o korupcii a daňových podvodoch a povedala aj to, že Martina Kušnírová bola archeologička. Zuzana jej za to bola vďačná. Príliš často sa totiž stávalo, že Martina v spomienkach zostávala len ako tá druhá tvár na fotografii, akoby sa po smrti mohol človek premeniť na poznámku pod čiarou.

Viktor hovoril bez papiera. Povedal, že obec má byť miestom, kde sa nikto nemusí báť vysloviť pravdu. Potom poďakoval organizátorom a uistil prítomných, že samospráva si pamiatku oboch zavraždených uchová. Mal príjemný hlas, ktorý bolo počuť až vzadu pri parkovisku, a pritom vôbec nemusel kričať. Zuzana poznala jeho pokojný tón takmer dvadsať rokov. Po rozvode jej ponúkol pomoc pri sťahovaní a potom naozaj strávil jednu sobotu tým, že jej vynášal knihy na štvrté poschodie.

Keď mikrofón vypli, stiahol ju pod prístrešok. Spýtal sa na jej matku, ktorá sa zotavovala po operácii bedra, a vypočul si odpoveď bez toho, aby pozrel na telefón. Až keď cez námestie prešla žena s poznámkovým blokom, zmenil sa mu výraz tváre. Zuzana spoznala Evu Bartošovú z malého regionálneho portálu, ktorého články v obci všetci čítali a verejne označovali za zbytočné.

„Zasa na mňa čaká,“ povedal Viktor. „Teraz chce všetky reklamné zmluvy obecných podnikov, akoby naši ľudia nemali nič lepšie na práci, než uľahčovať život nejakej redakcii.“ Natiahol si rukavice a kývol staršiemu mužovi, ktorý sa opatrne posúval po mokrej dlažbe popri zábradlí. „O novej kuchyni v škôlke nenapísali ani riadok. Ale ak niekde chýba jedna faktúra, hneď sme banda zlodejov.“

Zuzana sa pozrela k sviečkam. „Práve si hovoril, že sa nikto nemá báť pravdy.“ Viktor sa na ňu unavene usmial a letmo sa jej dotkol na ramene. „Pravdy nie. Ale pred ľuďmi, ktorí ti prekrútia slová, sa môžeš chrániť.“ Potom prešiel k starému pánovi a pomohol mu po schodoch. Eva čakala na okraji námestia, kým obaja neprišli k autu.

Cestou domov si Zuzana spomenula na demonštráciu v Bratislave na jar 2018. Viktor vtedy stál vedľa nej v dave, plecia mal zdvihnuté, lebo kabát mal príliš tenký. Ani jeden z nich Jána ani Martinu osobne nepoznal. Aj tak tam išli, po práci, bez toho, aby vedeli, kedy sa vrátia domov. Keď niekto poprosil o oheň, Viktor posunul svoju sviečku ďalej a sklenený kahanec potom niekoľko minút putoval cudzími rukami, kým sa k nemu zase vrátil.

Neskôr pili kávu na čerpacej stanici. Viktor ešte nebol zástupcom starostu a rozčuľovalo ho, že v ich obci každý akoby vopred vedel, ktorá firma dostane najbližšiu zákazku, ešte skôr, než ju oficiálne vypíšu. Zuzana mu rozprávala o nadriadenom, ktorý nechával podpisovať kontrolné záznamy bez toho, aby k nim pripojil prílohy. Rozprávali sa dlho, zatiaľ čo žena za pokladňou umývala podlahu, a odišli až vtedy, keď chcela vyložiť stoličky na stoly. V ten večer pripadalo Zuzane úplne samozrejmé, že hovoria o tej istej veci.

***

V pondelok mala aktualizovať digitálnu evidenciu inžinierskych sietí a stavieb v obci. Zmluva jej končila koncom marca; podľa Viktora chýbal na predĺženie už len jeden podpis. Pracovala v bývalom sklade vedľa stavebného úradu. Na stene ešte stále zostali obrysy po regáli, ktorý niekto dávno odmontoval. Školník jej priniesol druhú lampu, lebo stropné svetlo nestačilo. Keď v susednej miestnosti niekto tlačil, lampa zakaždým blikla.

Na západnom okraji obce bol na mape zakreslený odľahčovací rigol za radom nízkych domov. Mal odvádzať dažďovú vodu do zberného kanála skôr, než sa rozleje cez záhrady a natečie do pivníc. Evidencia ukazovala dva veľké priepusty pod poľnými cestami a obnovený výtok. Na leteckej snímke sa však viditeľná ryha končila pred druhou cestou. Za ňou ležala lúka, cez ktorú išli koľaje bez prerušenia presne tam, kde mal podľa mapy pokračovať kanál.

Zuzana najprv skontrolovala dátum snímky a potom aj to, či omylom neotvorila pracovnú verziu. Letecké snímky mohli klamať; potrubia bývali pod zemou a rigoly mohli zarásť. Ani staršie zábery však nevyzerali veľmi inak. V projektovom spise našla konečnú faktúru z jesene 2020 na 186 400 eur. Realizačný výkres niesol jej meno. Pod zoznamom prevzatých objektov stála veta: „Realizácia porovnaná so stavom v teréne.“

Prečítala si ju dvakrát a ešte predpoludním vyšla do terénu. Za poslednými domami sa asfaltová cesta menila na vyjazdenú poľnú cestu. V koľajach stála voda a vietor vháňal cez vetranie do auta pach mokrej hliny. Zuzana nechala auto pri čerpacej stanici a šla popri rigole. Krátky úsek bol vyčistený, na svahu ležali zvyšky betónových platní. Ďalej sa priehlbina zužovala, až pred druhou poľnou cestou mizla v trstine.

Oba konce údajne obnoveného priepustu mali byť viditeľné. Zuzana odhrnula topánkou trávu a našla úzku hlinenú rúru, napoly zlomenú, sotva širšiu než jej predlaktie. Odfotila ju aj s cestou, susednými plotmi a miestom, kde mal byť podľa plánu výtok. Pri záhradnom plote stála žena v prešívanej bunde a pozorovala ju. Vedľa nej visela na šnúre vlnená deka, hoci počasie nebolo na sušenie.

„Ste tu kvôli tej vode?“ spýtala sa žena. Zuzana vysvetlila, že porovnáva podklady so skutočným stavom. Žena si pritiahla zips vyššie ku krku a ukázala na cestu. „Tak si zapíšte, že to tu stojí stále. Hlásili sme to už dosťkrát.“ Otvorila bránku a zaviedla Zuzanu k schodisku do pivnice. Nad tretím schodom sa po stene tiahla hnedastá čiara a omietka pod ňou sa olupovala v kusoch.

Pred dvoma rokmi, rozprávala žena, voda siahala až tam. Pokazila sa im mraznička a komodu po matke musela vynosiť po častiach. Keď sa sťažovala, Viktor Haluška prišiel s čerpadlom a zostal do polnoci. „O pár dní nám dokonca doniesol odvlhčovač,“ povedala. „Lenže ten rigol opraviť nedajú. Vždy povedia, že všetko je v poriadku a len pršalo priveľa.“

Keď sa Zuzana chystala odísť, žena sa spýtala, či sa tentoraz niečo stane. Volala sa Mária, priezvisko si Zuzana mohla prečítať na schránke; obec aj tak mala všetky jej listy. Zuzana povedala, že najprv musí preveriť dokumenty. Mária prikývla, nerozlúčila sa a zvesila deku zo šnúry. Zuzana ešte videla, ako ju nesie do domu tesne popri vlhkej pivničnej stene a dáva pozor, aby sa látka nedotkla omietky.

Viktor si na ňu popoludní našiel pol hodiny. V kancelárii bolo teplo, na parapete stáli dve orchidey a vedľa stola ležala škatuľa s hlásičmi dymu pre dobrovoľných hasičov. Jej fotografie si prezeral bez prekvapenia. Potom k nej posunul misku so sušienkami, ktorých sa ani nedotkla. „V tom úseku sa robili zmeny,“ povedal. „Budem musieť vytiahnuť staré podklady. Vtedy sa všetko nepodarilo urobiť presne podľa plánu.“

„Lenže vyúčtované to bolo presne tak,“ odpovedala Zuzana. Položila pred neho vytlačenú konečnú faktúru a ukázala mu príslušné položky. Viktor palcom zotrel z okraja papiera omrvinku. „Mali sme firmu, ktorá nám vyšla v ústrety na iných stavbách. Niektoré veci sa zhrnuli dohromady. Treba to vidieť v súvislostiach.“ Keď sa Zuzana spýtala na opravenú faktúru, vzal do ruky telefón, no hneď ho bez vytočenia čísla položil späť. „Nechaj ma, nech sa na to najprv pozriem. Napokon, bola si pri tom aj ty.“

Chcela mu odporovať, no cítila, že na to ešte nie je správna chvíľa. Viktor už stál pri dverách a žiadal sekretárku, aby jej sprístupnila celý projektový spis. Hovoril priateľsky a dosť nahlas na to, aby ho bolo počuť aj vo vedľajšej kancelárii. Keď odchádzala, povedal, že urobila dobre, keď najprv prišla za ním. Zuzana si vzala faktúru zo stola a až na chodbe si uvedomila, že si bezmyšlienkovite strčila do vrecka jednu zo sušienok.

***

Doma začala hľadať staré e-maily. V septembri 2020 čakala tri mesiace na vyplatenie peňazí; po rozvode ešte stále nemala vysporiadané splátky spoločného bytu. Spomínala si na listy z banky a na Viktora, ktorý jej vybavil zákazku na evidenciu sietí. V archíve našla jeho správu zo 17. septembra. Firma podľa neho všetko urobila, len dokumentáciu treba konečne dokončiť, aby obec mohla projekt uzavrieť.

Pod tým bola jej vlastná odpoveď: „Južný úsek nie je skontrolovaný. Chýba mi aj záznam druhého priepustu.“ Dotknuté miesto mala na výkrese vyznačené žltou farbou. Viktor odpísal, že realizácia je dohodnutá so stavbyvedúcim a že predsa nebude fakturovať ďalší výjazd do terénu kvôli každej odchýlke. Na druhý deň ráno žlté zvýraznenie odstránila a kontrolný záznam podpísala. Dodnes si pamätala, akú úľavu pocítila, keď jej o desať dní neskôr konečne prišla odmena.

Po zvyšok večera sa snažila spomenúť si na ďalší telefonát, nejaké potvrdenie, čokoľvek, čo mohlo medzi tými dvoma správami zaznieť. Otvárala prílohy, pozerala do kalendára a našla zubára, no nie výjazd k rigolu. O pol jedenástej vstala a vyhodila sušienku z vrecka kabáta do koša. Medzi kľúčmi sa rozdrvila a omrvinky musela po jednej vyberať z podšívky.

O dva dni neskôr sa stretla s Evou Bartošovou v kaviarni na výpadovke. Novinárka si vybrala stôl, odkiaľ videla na svoje staré auto, a pri otváraní notebooku podsunula pod kývajúcu sa nohu stola servítku. Zuzana jej ukázala faktúru, fotografie a realizačný výkres. Výmenu e-mailov najprv nechala v taške. Eva ju dlho počúvala a potom sa spýtala, čo vlastne znamená Zuzanin podpis pod kontrolným záznamom.

„Že som prevzala údaje,“ povedala Zuzana a znechutene si uvedomila, ako veľmi sa podobá na Viktora. Eva otočila plán späť k nej. „Píše sa tam viac. Musíme vedieť, čo si naozaj skontrolovala.“ Zuzana sa zadívala na svoj podpis, na malú slučku v priezvisku, ktorej sa od školy nevedela zbaviť. Potom vytiahla z tašky aj ostatné výtlačky a položila ich medzi šálky s kávou.

Eva ich čítala bez toho, aby zdvihla zrak. Potom sa spýtala, či si Zuzana nechala kópie a či niekto iný môže potvrdiť, že mala prístup k originálom. Nezaujímal ju dramatický opis návštevy u Viktora, ale dátumy, zodpovednosti a presný priebeh vtedajšieho odovzdania. „Tvoj záznam je jednou z viacerých príloh k fakturácii,“ povedala. „Nevysvetľuje, kto dostal peniaze. Ale nemôžem sa ani tváriť, že sa tam tvoje meno objavilo omylom.“

Nasledujúci týždeň šli k rigolu dvakrát. Stavebná inžinierka, ktorú Eva prizvala, po obhliadke a porovnaní s plánmi potvrdila, že podstatné časti vyfakturovaného diela chýbajú. Hodnotu prác, ktoré sa reálne vykonali, však bez ďalších podkladov odhadnúť nechcela. Zuzana bola najprv sklamaná, potom sa jej uľavilo. Po prvý raz za niekoľko dní narazila na človeka, ktorý nechal medzeru tam, kde iní okamžite ponúkali hotové tvrdenia.

Najpresvedčivejší dôkaz našla Eva v staršej správe o stavbe v inej obci. Jedna z fotografií zobrazovala ten istý čerstvo vybetónovaný priepust, ktorý bol aj v záverečnej dokumentácii ich projektu. Na celej fotografii však bol navyše žltý sklad náradia a naklonený elektrický stĺp; v projektovom spise boli oba okraje odrezané. Druhá obec potvrdila miesto aj rok vzniku fotografie. Stavebná firma pracovala na oboch projektoch. Mohlo dôjsť k zámene pri zakladaní fotografie, povedala Eva. Nevysvetľovalo to však, prečo priepust z fotografie na ich mieste neexistuje.

V piatok poslala obecnej správe a stavebnej firme svoje otázky. Ešte v to isté popoludnie Zuzane zablokovali prístup do projektového archívu. Pracovníčka stavebného úradu ju napriek tomu pustila do skladu, aby si vzala lampu a hrnček na kávu. Kým Zuzana namotávala kábel, žena stála vo dverách s balíkom spisov pritlačeným na hruď. „Tá lampa patrí školníkovi,“ povedala napokon. Zuzana ju položila späť a obom sa uľavilo, že sa našlo aspoň niečo obyčajné, o čom sa dá hovoriť.

***

V nedeľu k nej prišiel Viktor. Predtým zavolal a ona súhlasila, hoci netušila, čo sa ešte dá povedať. V kuchyni položil na stôl koláče, ktoré priniesol, a z kredenca vybral dva taniere. Zuzana ho nechala. Keď sa sem sťahovala, montoval jej kuchynské skrinky; jedny dvierka odvtedy viseli krivo a pri každej návšteve sľuboval, že nabudúce donesie skrutkovač.

Tentoraz mal so sebou návrh zmluvy, ktorý by jej zabezpečil prácu až do konca roka. Vedľa neho položil jednostranové vyhlásenie s názvom „Upresnenie k predbežnej realizačnej dokumentácii“. Jej pôvodné potvrdenie obhliadky v teréne sa v ňom malo označiť za chybu pri prenose údajov. Stav zariadenia v čase fakturácie vraj nemôže z vlastnej skúsenosti posúdiť. Druhá veta bola pravdivá. Zuzana ju čítala tak dlho, až si uvedomila, že práve preto môže prvá veta znieť presvedčivo.

„Firma to napraví,“ povedal Viktor. „Hovoril som s majiteľom a zvyšok pokryjeme z budúcoročného rozpočtu. Nikomu nepomôže, keď to teraz celé rozkopeme a ešte budeme vracať peniaze, ktoré sú dávno minuté.“ Posunul k nej zmluvu. „Svojej novinárke si povedala, čo si videla. Teraz jej môžeš povedať aj to, v čom si sa pomýlila.“

Zuzana sa spýtala, prečo by obec mala platiť druhýkrát za práce, ktoré už raz vyúčtovali. Viktor si pritiahol tanier a rozlomil koláč. Vraj tá istá firma svojho času opravila aj strechu športovej haly rýchlo a bez toho, aby obec musela všetko hneď zaplatiť. Keď sa Zuzana opýtala, či o tom existuje dohoda, pozrel sa na ňu prvý raz netrpezlivo. „Niektoré veci fungujú preto, že sa ľudia poznajú. Nie každá pomoc sa dá dostať do tvojich tabuliek.“

„Strecha bola zaplatená,“ povedala Zuzana. Eva medzitým našla aj túto faktúru. „O pol roka neskôr. Nebol to dar.“ Viktor pustil koláč späť na tanier. Videla na ňom, že počíta, koľko toho vedia. Potom vysvetlil, že bez tej firmy by halu pred voľbami nestihli dokončiť. Starosta už oznámil otvorenie a športové kluby tlačili na termín. „Čo mám tým ľuďom povedať? Že ich deti nemôžu športovať, lebo dodávateľ nie je dosť cnostný?“

Zuzana prešla k oknu a pozrela sa dolu na smetné nádoby vo dvore. Čakala, že skôr či neskôr prizná, že falošná faktúra mala zakryť niečo iné. Teraz však ležala pred nimi aj faktúra za údajnú protislužbu. Obecné peniaze ostali firme a Viktor jej vysvetľoval, prečo by za to mali byť ešte vďační. Otočila sa k nemu. „Keď si išiel s čerpadlom k Márii, vedel si už vtedy, že za jej domom chýba časť tej stavby?“

Mlčal tak dlho, až jeho odpoveď prestala byť dôležitá. Napokon povedal, že po tom daždi bolo naraz zatopených dvadsať pivníc a vtedy mal iné starosti než listovať v starých faktúrach. „Ale tie sťažnosti si dostal,“ povedala Zuzana. „A dali ste jej odkázať, že všetko bolo urobené správne.“ Viktor pozbieral papiere a zarovnal ich o hranu stola. „Hovoríš, akoby som tu bol jediný, kto pod niečo dal svoje meno.“

Zuzana si zasa sadla. V stene zaklopal radiátor a na chvíľu obaja počúvali, akoby sa rozhovoru mohol ujať niekto v susednej izbe. Myslela na vetu pod svojím plánom a na žlté zvýraznenie, ktoré zmazala. Viktor jej vinu nemusel vymýšľať. Stačilo mu ponúknuť, že ju budú obaja premenovávať tak dlho, kým sa nikto nespýta na jej podiel.

„Prečo si prišiel na spomienkové stretnutie?“ spýtala sa. Pozrel na ňu, zjavne rád, že môže hovoriť o niečom inom. Povedal, že si váži prácu Jána Kuciaka a že vražda jeho aj Martiny bola strašná. Tak to cítil vtedy a tak to cíti dodnes. „Veď mi to veríš. Stál som predsa vedľa teba v Bratislave.“

„Áno,“ povedala Zuzana. „A včera vaša obecná stránka obvinila Evu, že za peniaze škodí obci.“ Viktor sa oprel dozadu. To vraj nebola hrozba, ale otázka po záujmoch, ktoré za takým spravodajstvom stoja; redakcia sa predsa musí dať preverovať rovnako ako starosta. Na chvíľu sa odmlčal a ukázal na papiere. „Nemôžeš dávať zavraždeného novinára na jednu úroveň s každým, kto príde so zoznamom obvinení.“

Zuzana si spomenula, ako kedysi na benzínke hovoril o verejných zákazkách. Chcel vedieť, kam idú peniaze a kto za ne nesie zodpovednosť. To isté teraz chcela Eva. Zuzana ešte chvíľu čakala, či sa starý priateľ nezamotá do vlastnej vety. Viktor však len vzal návrh zmluvy zo stola a pozeral naň, akoby riešili obyčajnú pracovnú záležitosť.

„Potvrdila som kontrolu, ktorú som neurobila,“ povedala. „Eva dostane e-maily aj podpísaný plán. Nie iba tie časti, ktoré svedčia proti tebe.“ Viktor pomaly rozopol zips na aktovke. Spýtal sa jej, či tuší, čo to môže znamenať pre ňu samu. Zuzana prikývla, hoci poznala len časť odpovede. Návrh vyhlásenia nechala ležať medzi taniermi, kým si ho aj ten nakoniec nevzal.

Pri dverách sa ešte zastavil. Neprišiel vraj len kvôli dokumentom; má pozdraviť jej mamu, pýtal sa na ňu. Neznelo to ani výsmešne, ani ako ďalšia hrozba. Zuzana mu to dokonca verila a práve preto bolo ťažšie zatvoriť za ním dvere. V kuchyni zostali taniere na stole. Jeho odniesla do drezu a pred svojím si zasa sadla bez toho, aby sa jedla dotkla.

***

Eva trvala na tom, aby sa Zuzana pred odovzdaním materiálov úradom poradila s advokátkou. Rozhovor trval dlhšie, než čakala. Hovorili o jej zmluve, o formulácii kontrolného záznamu a o tom, čo vedela a kedy. Nikto jej nesľuboval, že otvorené priznanie vlastnej roly ju ochráni pred následkami. Keď vyšla z kancelárie, musela chvíľu stáť pri aute, kým sa jej podarilo zasunúť kľúč do zámku.

Nasledujúce dni mala telefón v noci pri posteli, hoci ho inak nechávala v kuchyni. Dvakrát vstala, lebo na chodbe tresli dvere. Hnevalo ju, že pri každom neznámom čísle myslí na tie dve fotografie pod prístreškom. Nemala dôvod veriť, že by Viktor bol schopný vraždy. A predsa sa vedomie, že Ján Kuciak a Martina Kušnírová boli zavraždení, nedalo uzavrieť len do niekoľkých minút spomienkového podujatia. Zostávalo s ňou aj v noci, v byte, kde niekto čakal na uverejnenie investigácie.

Článok vyšiel v jednu marcovú stredu. Bol v ňom zakreslený plánovaný priebeh rigolu, fotografie chýbajúcich častí aj obe verzie fotografie zo stavby. Vedľa nich stáli stanoviská obce a firmy. Firma hovorila o chybnom založení fotografie a o rozdielnych etapách výstavby; Viktor odmietol podozrenie zo zámerného klamania. Zdokumentovaný bol aj Zuzanin kontrolný záznam a jej vtedajšie upozornenie. Súkromné kontaktné údaje Eva začiernila, meno pod podpisom však na Zuzaninu výslovnú žiadosť ponechala.

Zuzana si článok prečítala najprv na počítači a potom aj v mobile, akoby užší displej mohol niečo zmeniť. V samostatnom odseku stálo, že potvrdila práce, ktoré riadne nepreverila. Veta bola vecná. Nebolo v nej nič o rozvode, nezaplatených účtoch ani o priateľovi, ktorému človek chcel veriť. Mobil odložila a o pár minút ho znova vzala do ruky.

Popoludní zverejnil Viktor vlastné vyhlásenie. Bývalá externá spolupracovníčka sa vraj po ukončení spolupráce snaží poškodiť obec s pomocou politicky jednostranného média. On sa tým nenechá odradiť a bude ďalej pracovať pre občanov. Pod textom bola fotografia, na ktorej stál pred zrekonštruovanou športovou halou. Niekto v komentároch napísal, že tento človek aspoň niečo vybaví; niekto iný sa spýtal, prečo potom ten rigol stále nefunguje.

Eva zavolala až večer. Ozvala sa bývalá pracovníčka obce a ponúkla kópie sťažností s dátumami doručenia a interným obehom. Dalo sa teda zistiť, kto čo vedel a kedy. Eva znela unavene, ale nie zlomene. Skôr než zložila, spýtala sa Zuzany na číslo parcely v situačnom pláne a Zuzana jej vysvetlila, o ktorý pozemok ide.

Nasledujúci týždeň odovzdali kompletné podklady prokuratúre. Rozhodnutie o ďalšom postupe ešte nepadlo. Zuzane zmluvu nepredĺžili a prestala sa ozývať aj susedná obec, kam poslala ponuku. Písala ďalšie ponuky, zaplatila advokátku a nechala matku veriť, že kvôli zmene pracovného režimu má len viac času voziť ju na fyzioterapiu.

V piatok sa ešte raz vybrala za Máriou. Vopred jej zavolala, pretože chcela okopírovať staršie sťažnosti a zakresliť si do mapy miesta, o ktorých v nich bola reč. Nad poľami visela nízka hmla a pri poľnej ceste stála voda medzi tými istými trsmi trávy ako pri jej prvej návšteve. Chvíľu zostala stáť pri aute. Od zverejnenia článku sa pristihla, že očakáva nejakú viditeľnú zmenu, akoby sa o tom všetkom mala už dozvedieť aj krajina sama.

Mária ju pustila do predsiene a priniesla priesvitný obal plný listov. Zuzana mala vytlačený aj článok, no Mária rukou naznačila, že netreba; syn jej ho ukázal. Rozložila sťažnosti na úzku skrinku na topánky a uhladila ich. Potom vzala realizačný výkres, ktorý Zuzana priniesla, a prstom zišla až k podpisu dole.

„Odkedy viete, že tam niečo nesedí?“ spýtala sa. Zuzana začala vysvetľovať, že až pred niekoľkými týždňami zistila, koľko toho v skutočnosti chýba. Mária nechala prst na papieri a čakala. Zuzana prestala od seba oddeľovať rôzne podoby vedomia. „V septembri 2020 som vedela, že som ten úsek neskontrolovala,“ povedala. „Aj tak som to podpísala. Mala som sem prísť už vtedy.“

Mária zodvihla ruku z plánu. Chvíľu bolo počuť len bzučanie chladničky z kuchyne. Potom sa spýtala, či by jej to Zuzana mohla napísať, aj s dátumom pôvodného záznamu a so svojím menom. Chce si to založiť k ostatným podkladom. Zuzana vytiahla hárok z mapy a písala na skrinke pomaly, aby hrot pera nepretlačil papier.

Keď skončila, Mária si text prečítala, zasunula ho do obalu medzi sťažnosti a uhladila ho dlaňou. Potom otvorila vchodové dvere. Zuzana si strčila pero do vrecka a vyšla von, kým Mária držala dokumenty pevne pri sebe, aby nezmokli.