Zobudil som sa, lebo niekto pod naším oknom rozoberal nákladné auto. Aspoň to tak znelo. Najprv tlmené dunenie, potom kovový rachot a napokon pípanie, ktoré jednoducho nechcelo prestať. Pretiahol som si perinu cez hlavu. Nepomohlo to. Nado mnou chrápal Georg. Korutánec dokázal hluk zvonka zapojiť do svojho spánku a ešte ho dopĺňať vlastnými zvukmi.
Bolo krátko po druhej. Kopol som do postele nad sebou. Georg zamľaskal, obrátil sa a chrápal ďalej. Závidel som mu. Ležal na dosah ruky nado mnou a o celom tomto zasranom cirkuse nemal ani potuchy.
Možno by som ti mal najprv vysvetliť, kde sme bývali. Náš služobný byt sa nachádzal na treťom poschodí zámku Schönbrunn, priamo nad Veľkou galériou. Z okna sme videli na čestné nádvorie. Nádherný výhľad. Mali sme kuchyňu, sprchu a záchod, o ktorý sme sa nemuseli deliť s polovicou mužskej ubytovne. V izbe, ktorá slúžila ako obývačka aj spálňa, stáli pohovka, stôl, skriňa a naše postele nad sebou. Georg hore. Ja dole. Ani poležiačky som sa mu nedokázal vyhnúť.
Ako sa dvaja chlapi ako my dostali k bytu v zámku? Dedičstvom nie. Naším oficiálnym domovom bola mužská ubytovňa na Meldemannstraße. Georg tam experimentoval s horiacimi zápalkami a podpálil mi posteľ. Oheň sa nám podarilo včas uhasiť. Naši správcovia potrebovali náhradné ubytovanie, a tak nás poslali do Schönbrunnu. Iní sa museli na dvore celé desaťročia šplhať nahor. Georgovi stačila škatuľka zápaliek. Napriek tomu by som túto metódu nikomu neodporúčal. Potom si s ním totiž musel bývať.
Patrili sme k Piefke 5, štátnemu pracovnému a integračnému programu pre nemeckých migrantov. Ja som do Viedne prišiel z Nemecka po štúdiu geológie. Georg pochádzal z Korutánska, čo ho pred programom neochránilo. Pravidelne vysvetľoval, že nie je Nemec. Príslušné úrady ho počúvali rovnako pozorne ako ja jeho chrápanie.
Cieľom bolo stať sa jedného dňa dobrým Rakúšanom. Na to sme potrebovali osvedčenie. Dovtedy nás osobitný útvar viedenského úradu práce posielal z jedného pracoviska na druhé. Ani v Schönbrunne sme neboli zámockými pánmi, ale praktikantmi. Pred najvyšším dvorným majstrom sme prisahali vernosť cisárskemu domu a smeli sme zostať, pokiaľ sme boli užitoční. To, že cisár bol mŕtvy, nám prácu nijako neuľahčovalo. Ľudí, ktorí nás zamestnávali v jeho mene, bolo dosť.
Vstal som a otvoril okno. Tri vodorovné železné tyče bránili tomu, aby nevyspatý Piefke vypadol na čestné nádvorie. Oprel som sa o tú najvyššiu a pozrel dolu. Reflektory osvetľovali otvorené nákladné autá. Medzi nimi sa pohybovali muži v reflexných vestách. Vykladali kovové diely, jedno vozidlo cúvalo a niekde ktosi do niečoho búchal. To pípanie nevydával Georg. Aspoň niečo som zistil.
Schönbrunn som mal rád. Najmä keď už návštevníci odišli a človek mohol stáť pri okne bez ustavičného pocitu, že sa zúčastňuje nejakého podujatia. Teraz ku mne stúpal pach nafty. Dolu to zasa zarachotilo. Zatvoril som okno, natiahol si nohavice na spodky, obul sa a hľadal kľúč.
Georg spal.
Zišiel som výťahom a dverami pod schodiskom čestného nádvoria vyšiel von. S prižmúrenými očami som zamieril k prvému mužovi, ktorý stál pri nákladnom aute. Nezaujímalo ma, či to má na starosti. Bol hore. To muselo stačiť.
Vysvetlil som mu, že tu bývajú ľudia, ktorí chcú spať. Že už celú večnosť nemôžem zažmúriť oko. Či to naozaj musí byť uprostred noci? Pritom som ukazoval hore na naše okno, akoby odtiaľto mohol rozoznať obe postele. Muž vyčkával. To ma ešte viac nahnevalo. Napokon som pohrozil, že zavolám políciu.
Len čo som to vyslovil, bol som celkom prebratý.
Políciu! Práve ja som chcel privolať políciu do Schönbrunnu. Aby si zapísali moje údaje, preverili môj pobyt a spýtali sa, či už som dobrý Rakúšan. Nebol som. Georg tiež nie. Stále sme boli dvaja Piefke 5, ktorých mohli kedykoľvek vyhostiť. Mňa do Nemecka a Georga možno rovno so mnou. Jeho pripomienka, že je z Korutánska, by nás nezachránila ani tentoraz.
Vyhrážku som okamžite vzal späť. Samozrejme, políciu nikto volať nemusí. Rozumní ľudia sa predsa dokážu dohodnúť. Pre ich prácu mám pochopenie, určite to nie je jednoduché. Čím dlhšie som hovoril, tým prívetivejší bol môj hlas. Takmer som sa počul ospravedlňovať za to, že naša spálňa je nad jeho nákladným autom.
Muž ukázal nabok. Zavadzal som vozidlu.
Uhol som a vrátil sa do zámku. Sťažnosti sme si nemohli dovoliť. Spánok zrejme tiež nie. Hore som sa vyzul a znova si ľahol. Georg si dlho a spokojne vzdychol. Uvažoval som, že ho zobudím a podrobne mu porozprávam o svojom úspešnom rozhovore. Potom som to nechal tak. Aspoň jeden z nás by z tejto noci mal niečo mať.
O piatej zazvonil budík. Georg mal okamžite zlú náladu. Tvrdil, že takmer vôbec nespal. Neopravoval som ho. O šiestej sme sa mali hlásiť na čestnom nádvorí. Podľa pracovného plánu Piefke 5 nás pridelili na stavbu tribún. Tí muži, na ktorých som sa sťažoval, nám priviezli pracovný materiál.
Koncom septembra sa na čestnom nádvorí malo konať veľké jazdecké podujatie, medzinárodné parkúrové preteky. Kone a jazdci mali pred zámkom bojovať o víťazstvá. My sme sa mali postarať o to, aby pri tom diváci pohodlne sedeli. Bola to zodpovedná úloha. Aspoň tak nám to vysvetlili.
V rannom svetle vyzeralo nádvorie ešte plnšie než v noci. Medzi fontánami stáli kamióny, naukladané stavebné diely a pracovné vozidlá. Všade ležalo niečo, čo ešte bolo treba niekam odniesť. Spoznal som jedno z nákladných áut a radšej som sa vodičovi nepozeral do očí.
Dostali sme rukavice a začali vláčiť ťažké kovové rámy. Georg šiel vpredu, ja som držal druhý koniec. Po prvých metroch sa mi hrana zarezávala do dlane. Požiadal som ho, aby spomalil. On žiadal, aby som tú vec držal vyššie. Keď sme ju konečne chceli položiť, jeden dobrý Rakúšan ukázal na iné miesto. Tam sme ju mali odniesť. Druhý dobrý Rakúšan pokrútil hlavou. Zase späť.
Čakali sme, kým sa dohodnú. Kov medzitým nebol o nič ľahší.
Náš predák sa volal Jakub. Bol Slovák, mal silné predlaktia a vzal nám rám skôr, než by sme sa ním s Georgom navzájom pozabíjali. Ukázal nám, kde ho máme chytiť, a kus cesty ho niesol s nami. Pritom spieval. Nerozumel som ani slovo, ale znelo to oveľa priateľskejšie než doterajšie pokyny.
Jakubovým nadriadeným bol Sebastian. Mladý dobrý Rakúšan s čerstvo učesanými vlasmi a vysielačkou, ktorú si ustavične prikladal k ústam. Vďaka týmto jazdeckým pretekom sa chcel vyšplhať v hierarchii schönbrunnského dvora. Nám to nehovoril. Hovoril to ľuďom, ktorí boli dosť dôležití na to, aby v ich blízkosti stíšil hlas.
Pri nás hlas stišovať nemusel. Mali sme nosiť rýchlejšie, ukladať úhľadnejšie a menej postávať. Keď Jakub sám priložil ruku k dielu, Sebastian mu pripomenul, že má prácu rozdeľovať. Na nosenie sú tu predsa Piefkeovia. Jakub napriek tomu pustil rám až vtedy, keď pevne stál.
Sebastian kontroloval tribúnu, kým sme vláčili podlahové panely. Potom pozrel k oknu v bočnom krídle. Tam sedel najvyšší dvorný majster, hlava nášho cisárskeho dvora. Aj bez živého cisára tu vládla presná hierarchia. Sebastian chcel čo najskôr sedieť na druhej strane takého okna. My sme sa mali postarať, aby si ho odtiaľ všimli.
Okolo desiatej som už mal pricviknuté prsty, bolel ma chrbát a pot mi stekal pod pás nohavíc až do spodkov. Vedľa nás stál dobrý Rakúšan s pohárom kávy a vysvetľoval, že pri dvíhaní treba pokrčiť kolená. Neukázal nám to. Káva bola asi príliš horúca.
Pozrel som hore na naše okno. Za ním stáli naše postele. Bola to prvá stavba, na ktorej som presne vedel, aké pohodlie by som si mohol užívať len pár metrov nad hlavou. Georg sledoval môj pohľad. Na okamih sme obaja zostali stáť. Potom Sebastian ukázal na ďalšiu kopu.
Na obed sme z dvorskej kuchyne dostali fiakrový guláš. Zadarmo. Hlboký tanier s množstvom šťavy, párkom, volským okom a kyslou uhorkou. Mäso sa dalo oddeliť vidličkou. Po takom dopoludní bola už samotná možnosť posediačky zjesť niečo teplé jedným z vrcholov dňa.
Georg zrazu prestal žuť.
Okolo nás prešiel fiaker. Kone kráčali pomaly, jeden otočil hlavu naším smerom. Georg pozrel na tanier a potom zasa na koňa. Chápal som, nad čím premýšľa. Fiakrový guláš. Prečo sa to vlastne tak volalo?
Skúmal som kúsok mäsa na vidličke. Nebolo na ňom vidieť, čím kedysi býval. Georg poznamenal, že pred chvíľou stálo pri kočoch viac koní. Ja som ich nepočítal. Teraz by už aj tak bolo neskoro. Pozerali sme za oboma zvieratami a žuli ďalej, opatrnejšie. Možno sme práve jedli jedného z ich kolegov.
Potom som pridržal uhorku pri okraji taniera, aby sa mi ustavične nešmýkala do šťavy. Človek mohol aj priveľa premýšľať. Mäso chutilo výborne a ja som bol hladný.
K tomu sme dostali studené české pivo. Poriadne som si odpil a cítil, ako sa mi zlepšuje nálada. Konečne integračné opatrenie, ktorého zmysel som pochopil okamžite. Georg si utrel penu zo strniska na brade a odsunul tanier trochu ďalej od cesty. Tak sa už nemusel pozerať koňom do očí.
Za prácu sme peniaze nedostávali. Stravu nám výslovne predkladali ako prejav ústretovosti. Aj tak by som radšej dostal mzdu a pivo si zaplatil sám. Na druhej strane by som si z výplaty zrejme kúpil presne toto pivo. Rozhodol som sa, že si túto úvahu nenechám potvrdiť Sebastianom.
Pri pive som si spomenul na Schönbrunner Stöckl pri Meidlingerskej bráne. Viedenské a české špeciality, presne to pravé po takom dni. Teraz by som tam najradšej sedel s Georgom a postupne ochutnával jedlá z celého jedálneho lístka. Kto navštívi Schönbrunn, mal by si na to nájsť čas. Ja som mával čas práve vtedy, keď mi chýbali peniaze. A keď som pracoval, žiadne som nedostal.
Jakub si prisadol k nám. Pochádzal z Gajár, malej dediny pri rieke Morave na Slovensku. Pri jedle rozprával o domove a chcel vedieť, ako sme my dvaja skončili v zámku. Georg mu vysvetlil tú vec so zápalkami. Jeho vlastný podiel na nej bol prekvapivo malý. Jakub navrhol, aby sme nabudúce nechali pretiecť sprchu. Možno nám potom dajú väčší byt. Smial sa tak hlasno, až sa Sebastian obzrel. Georg pozrel hore na naše okno. Pod stolom som ho kopol do holene.
Mali sme ho radi. Opýtal sa nás na krstné mená a aj ich používal. Keď bol nejaký diel príliš ťažký, chytil ho namiesto toho, aby nám vysvetľoval, že sa len musíme viac snažiť. A vedel rozosmiať aj Georga bez toho, aby najprv niekto musel spadnúť.
Jeho obľúbeným spevákom bol Karol Duchoň. Jakub spieval jeho piesne celý deň, len čo práve nepotreboval ústa na jedenie. Najčastejšie sa čestným nádvorím rozliehalo jeho „V dolinách“. Medzi nákladnými autami ho nebolo vždy vidieť, ale spoľahlivo sa dalo počuť, kde pracuje. Po obednej prestávke si už pohmkával aj Georg. Text nepoznal. To mu nebránilo pridať sa v najhlasnejších pasážach.
S Jakubom by sme popoludnie zvládli celkom dobre. Bohužiaľ, Sebastian bol stále súčasťou inventára. Nechal nás premiestniť kopu dielov, aby zostal voľný prejazd. Krátko nato ju potreboval zase tam, kde bola predtým. Jakub sa s ním hádal. My sme čakali vedľa dielov a snažili sa nevyzerať, že sme práve k dispozícii.
Potom musel Jakub ísť k ďalšiemu nákladnému autu. Zohol som sa po kovovú vzperu, a keď som sa narovnal, zistil som, že Georg zmizol. Hľadal som ho za kopou, pri zvyškoch obeda aj pri tribúne. Nič. To bolo typické. Len čo som držal v rukách niečo ťažké, našiel si inú zábavu.
Potom som začul motor žeriava.
Georg sedel v kabíne. Vzpriamene, obe ruky na ovládaní. Žiaril. Takého šťastného som ho celý deň nevidel. Za sklom sa mu pohybovali ústa. Pravdepodobne ešte stále spieval s Jakubom.
Pri jedle nám rozprával, že ako malý chcel byť žeriavnikom. Dvíhať predmety, prenášať ich vzduchom a položiť ich niekam inam. Z bodu A do bodu B. Predstavoval si to ako veľmi uspokojujúcu činnosť. Nikto mu pri nosení nemohol stúpiť na nohu. Teraz sa mi vypomstilo, že som ho predtým nepočúval.
Georg bol technickým vedúcim našej odbojovej skupiny, ktorá sa tiež volala Piefke 5. Ja som sa staral o stratégiu. Bojovali sme proti programu, ktorý nás každý deň posielal do práce. V to popoludnie sa náš technický vedúci zrejme rozhodol zlepšiť pracovné podmienky bez toho, aby sa vopred poradil so strategickým vedením.
Mal som okamžite zasiahnuť. Lenže ja som už nemal chuť odvláčiť ani jediný ďalší rám. Ak prácu urobí žeriav, možno skončíme skôr. Georg už uviedol do pohybu aj celkom iné stroje. Problém sa väčšinou objavil až neskôr.
Na háku žeriava visela plne naložená europaleta. Ležali na nej ťažké kovové diely tribúny. Pomaly sa zdvíhala zo zeme. Odložil som vzperu a ustúpil pár krokov nabok. Georg pozrel z kabíny a prikývol mi. Bolo naozaj pôsobivé, ako ľahko sa dali premiestňovať diely, ktoré nám celé hodiny ničili chrbty.
Potom sa žeriav otočil.
Ukázal som na voľné miesto vedľa tribúny. Georg na chvíľu zdvihol ruku. Paleta sa pohybovala ďalej. Nie k voľnému miestu, ale opačným smerom. Zamával som dôraznejšie. Georg sa sklonil nad ovládanie.
Za mnou prestal Jakub spievať.
Otočil som hlavu. Najvyšší dvorný majster stál pri okne v bočnom krídle. V ruke držal šálku a sledoval stavbu. Vedľa mňa začal Sebastian kričať.
Georg potiahol páku.
Plne naložená europaleta mierila rovno na okno kancelárie najvyššieho dvorného majstra.
Pokračovanie nabudúce.