Potlesk sa prelieval z tribún cez čestné nádvorie a odrážal sa od žltých fasád zámku. Pre divákov sa jazdecký turnaj práve začínal. Prvý kôň prekonal prekážku čisto, jazdec takmer nebadane pritiahol opraty a o pár sekúnd už celé miesto zapĺňal ten jasný, priateľský hluk, ktorý ľudia vydávajú, keď môžu na niekoľko hodín zabudnúť, že svet za ohradeným priestorom podujatia je zložitejší.
Ja som z toho takmer nič nevnímal.
Shani ma chytila za ruku a pozerala na úzke dvere pod tribúnou. Práve nimi zmizol muž, ktorého videla pri Sebastianovi v deň jeho smrti. Dobrý Rakúšan s pohárom kávy. Muž, ktorý Georgovi a mne vysvetľoval, ako sa správne dvíhajú ťažké stavebné diely z kolien, pričom sám nikdy nechytil nič ťažšie ako svoju kávu. Tentoraz pohár nemal. Pod pazuchou držal čiernu zložku.
To, že som stále nepoznal jeho meno, bolo pre strategického vedúceho odbojovej skupiny trochu trápne. Pri podozrivom z vraždy to bolo navyše nepraktické.
Georg ho spoznal tiež. Nemusel som mu nič vysvetľovať. Korutánec sa pozrel najprv na dvere, potom na mňa a napokon hore k Shani. Všetci sme vedeli, čo nám Oberinspektor Stippschitz prikázal. Mali sme sa nemiešať do vyšetrovania, splniť pracovnú úlohu a inak robiť čo najmenej vecí, ktoré by zamestnávali policajnú stanicu, najvyššieho dvorného majstra alebo cudzineckú políciu. Bol to rozumný pokyn. Práve preto sa tak zle hodil k nášmu doterajšiemu životu vo Viedni.
Shani poznala tribúnu lepšie než my. Pracovala na nej celé dni a vedela, kadiaľ vedú technické chodby, ktoré schody smerujú pod rady sedadiel a ktoré úzke dvere sú určené len pre personál. Georg už konštrukciu poznal tiež celkom dobre. Ja som poznal najmä následky toho, keď sa Georg začne priveľmi zaujímať o technické zariadenia. Napriek tomu sa na krátky okamih skutočne ukázalo niečo ako deľba práce. Shani sa vrátila hore, aby z tribúny sledovala, kam sa muž pod nami pohybuje. Georg vošiel bočným vstupom do technickej chodby. Ja som zostal dole a kráčal popri zábranách, akoby som naďalej robil to, na čo ma Piefke 5 pridelilo.
Nado mnou sa ďalší kôň blížil k prekážke. Na pár sekúnd sa všetko stíšilo. Potom som počul tupý dopad kopýt do piesku a hneď nato ďalší potlesk. Zvuk sa prenášal cez oceľovú konštrukciu tribúny až do zeme. Napadla mi nepríjemná myšlienka, že pod týmito radmi sedadiel by človek pravdepodobne mohol niekoho zabiť a ani jeden divák by neotočil hlavu správnym smerom.
Dvere, za ktorými zmizol projektový koordinátor, zostali pootvorené. Samozrejme. Zatvorené dvere by mi možno ešte poskytli čas premýšľať o Stippschitzovom pokyne. Pootvorené dvere však pôsobili ako osobná pozvánka pre moje najhoršie rozhodnutia.
Otvoril som ich a vošiel.
Pod tribúnou sa svet zmenil. Otvorené čestné nádvorie so svetlom, koňmi a elegantne oblečenými divákmi zostalo len niekoľko metrov za mnou, no tu dole bolo cítiť kov, drevený prach, gumu a izoláciu káblov. Úzkymi škárami dopadalo svetlo na oceľové podpery. Nad hlavou sa pohybovali ľudia po radoch sedadiel. Každý krok, dupnutie a nový potlesk prechádzal konštrukciou ako tlmené chvenie. Medzi podperami viedla úzka chodba popri naukladaných podlahových paneloch, kotúčoch káblov a debnách s materiálom.
Pohyboval som sa pomaly. Nie preto, že by som bol mimoriadne opatrný, ale preto, že som musel stále dávať pozor, aby som nezakopol o nejaký kábel a neuľahčil protivníkovi prácu pracovným úrazom.
Potom som začul papier.
Nie hlasno. Tiché šušťanie, napoly pohltené hlukom podujatia.
O niekoľko metrov ďalej stál projektový koordinátor pred otvorenou skriňou s materiálom. Čierna zložka ležala na debne. Vytiahol z nej niekoľko listov a hekticky ich triedil. Niektoré si strkal do bundy, iné trhal a kúsky tlačil do otvoreného vreca na odpad. Vedľa zložky ležala v priehľadnom plastovom obale dlhá oceľová páka, aká sa používa pri vyrovnávaní ťažkých stavebných dielov. Nebola oveľa dlhšia než moje predlaktie, ale bola masívna, hranatá a dosť ťažká na to, aby som si okamžite spomenul na Stippschitzov opis.
Polícia hľadala úzky, ťažký a hranatý predmet.
Mal som sa otočiť.
Namiesto toho som ustúpil o pol kroka a stúpil na kábel. Zástrčka udrela o oceľovú podperu. Nebol to hlasný zvuk. Za normálnych okolností by ho človek možno prehliadol. Pod tribúnou, kde niekto práve ničil usvedčujúce dokumenty, stačil.
Otočil sa.
Naše pohľady sa stretli.
Najskôr mal v tvári prekvapenie. Potom niečo iné. Nie paniku. Skôr rýchle poznanie človeka, ktorý pochopil, že jeho problém sa práve zmenil z papierov na živého svedka.
Ruka mu zamierila k oceľovej páke.
Moja stratégia mala v tej chvíli jediný bod.
Utekať.
Otočil som sa a rozbehol.
Chodba bola užšia, než sa mi zdala cestou dnu. Plecom som zavadil o podperu, zakopol o kryt káblov a ledva sa zachytil. Za mnou zarachotil kov. Nado mnou sa ďalší kôň blížil k prekážke. Na okamih tribúna stíchla, potom zviera prekonalo skok a ozval sa jasot. Vlastné kroky som takmer nepočul, no vedel som, že muž je za mnou.
Na najbližšej odbočke som mohol ísť doľava smerom k prednej časti tribúny alebo doprava do malého skladu. Vybral som si doprava, pretože som dúfal, že on bude očakávať ľavú stranu.
To bolo strategické uvažovanie.
Žiaľ, pravá chodba končila pri plote.
Ocitol som sa v slepej uličke.
Človek by nemal preceňovať svoje zvláštne schopnosti.
Keď som sa otočil, projektový koordinátor pomaly kráčal medzi podperami ku mne. Už nemusel bežať. Oceľová páka mu visela z pravej ruky, akoby to bol obyčajný nástroj, ktorý o chvíľu odloží späť do debny. Plot sa mi tlačil do chrbta. S každým krokom sa muž predo mnou zväčšoval.
Zrazu som si vedel veľmi presne predstaviť, ako Sebastian zomrel. Netrebalo nijakú zložitú vražednú zbraň ani mimoriadnu silu. Stačilo tým masívnym kusom ocele raz poriadne udrieť.
Zdvihol ruku.
V tej chvíli sa nad ním niečo pohlo. Medzi radmi sedadiel sa objavili červené vlasy. Shani ma našla a nakláňala sa ponad konštrukciu tak ďaleko, ako jej to tribúna dovolila. Projektový koordinátor sa inštinktívne pozrel hore.
Bola to iba sekunda.
Stačila.
Prikrčil som sa a hodil nabok. Oceľová páka narazila plnou silou do plota presne tam, kde bola pred okamihom moja hlava. Kov udrel o kov tak hlasno, že som to počul aj cez dunenie nad nami. Muž ma pri prešmyknutí chytil za bundu. Látka sa napla cez plece, chvíľu vydržala a potom sa s tupým trhnutím roztrhla.
Bol som voľný a bežal späť k odbočke.
Tentoraz doľava.
Oproti mne prichádzal Georg.
V ruke mal veľký kľúč. Pri komkoľvek inom by ma to znepokojilo. Pri Georgovi som bol v tej chvíli nesmierne rád, že ho vidím. Technický vedúci Piefke 5 nepotreboval dlhé vysvetľovanie, aby pochopil, prečo mi polovica rukáva visí dole a prečo sa za mnou objavil muž s oceľovou pákou.
Projektový koordinátor zastal. Georg nemusel zdvíhať kľúč vysoko. Bol Korutánec, mal trojdňové strnisko a s náradím v ruke vždy vyzeral tak, akoby zlé rozhodnutie protivníka už patrilo do jeho denného plánu.
Muž ustúpil.
Za ním schádzala Shani po úzkom kovovom schodisku.
Na okamih bol medzi nami. Skutočne som si myslel, že sa to skončilo. Potom hodil oceľovú páku po Georgovi.
Korutánec sa prikrčil. Nástroj udrel do podpery, odrazil sa a s rachotom spadol na zem. V tej istej chvíli projektový koordinátor odsunul debnu, preskočil nízku zábranu a zmizol v ďalšej chodbe.
Georg sa okamžite rozbehol za ním. Shani vybehla po schodoch nahor, aby mu nadbehla z druhej strany.
Ja som zostal pri oceľovej páke.
Ležala v prachu medzi dvoma káblami. Na jednej hrane bola tmavá škvrna. To mi stačilo. Bol som geológ, nie súdny lekár, a nemal som najmenšiu ambíciu rozširovať svoje odborné znalosti tým, že budem šúchať po možnej krvavej stope.
Pri otvorenej debne stále ležala čierna zložka.
Zdvihol som ju.
Bola plná faktúr. Veľa faktúr. Diely tribún, doprava, technické služby, zábrany, skladovanie a napokon niekoľko strán s výrazom, pri ktorom som sa zastavil.
Pachový koncept.
Čestné nádvorie teda nemalo iba vraždu. Malo aj pachový koncept.
Faktúra za Eau de Hof bola taká vysoká, že za tie peniaze by sa zrejme dala kúpiť skutočná stajňa aj s koňom. Viaceré položky sa objavili dvakrát, niektoré trikrát. Boli vyúčtované služby, ktoré sa podľa mojej pamäti vôbec neuskutočnili. Tá istá dodávateľská firma sa opakovala pri stavebných dieloch, doprave aj umelej vlhkej zemi. Keby ponúkala aj pohrebné služby, Sebastian by už bol pravdepodobne kompletne vybavený.
Medzi faktúrami boli rukou písané poznámky. Sebastianov rukopis som nepoznal, ale jeho meno bolo na niekoľkých listoch. Vedľa boli sumy, otázniky, šípky a stále to isté označenie projektovej koordinácie. Sebastian počítal. Zjavne zistil, že niekto považuje výstavbu jazdeckého podujatia za súkromný zdroj príjmov.
Aj jeho ctižiadosť tak dostala nový význam. Sebastian sa chcel rýchlo vyšplhať v dvorskej hierarchii. Keby najvyššiemu dvornému majstrovi dokázal, že z prestížneho projektu miznú peniaze, jeho vlastnej kariére by to zrejme prospelo rovnako, ako by to poškodilo kariéru projektového koordinátora.
Na zložku padol tieň.
Trhol som sebou.
Predo mnou stál Stippschitz.
Za ním prichádzali dvaja pracovníci bezpečnostnej služby. Pohľad mu putoval od môjho roztrhnutého rukáva k čiernej zložke, potom k oceľovej páke a napokon späť k mojej tvári. Pritom bol čoraz pokojnejší. Pri iných ľuďoch pokoj upokojoval. Pri Stippschitzovi väčšinou znamenal, že pod povrchom treba veľmi veľa ochladiť.
Rýchlo som mu vysvetlil, že sme samozrejme nevyšetrovali. Iba sme nasledovali projektového koordinátora pod tribúnu, našli možnú vražednú zbraň a pritom nás takmer zabili.
Aj mne bolo jasné, že to pravdepodobne nezodpovedá jeho definícii nevyšetrovania.
Nasadil si rukavice, prevzal zložku a nechal zaistiť oceľovú páku. Potom chcel vedieť, kam muž utiekol.
Prvýkrát v ten deň nám mohla Georgova technická posadnutosť tribúnami skutočne uľahčiť život.
Pod radmi sedadiel boli tri použiteľné východy. Jeden viedol späť na otvorené čestné nádvorie, druhý do oplotenej technickej zóny a tretí do úzkej servisnej uličky priamo vedľa jazdeckej plochy. Prvý už obsadila bezpečnostná služba. Technická zóna končila pri zamknutej bráne. Ak projektový koordinátor nechcel bývať medzi debnami s káblami, musel smerovať do servisnej uličky.
Georg na to zjavne prišiel už skôr.
Keď sme so Stippschitzom dobehli k východu, jazdecká plocha ležala priamo pred nami. Od servisnej uličky ju oddeľovala iba nízka zábrana. Po piesku cválal kôň. O niečo ďalej napravo bežal projektový koordinátor.
Z druhej strany k nemu smeroval Georg.
Nad nami sa Shani pohybovala po úzkom schodisku.
Muž bol takmer obkľúčený.
Pochopil to aj on a urobil rozhodnutie, s ktorým som nerátal.
Preskočil zábranu.
Rovno na jazdeckú plochu.
Diváci si spočiatku zrejme mysleli, že to patrí k programu. Niektorí dokonca zatlieskali. Možno to považovali za novú disciplínu. Útek pred Piefke 5. Medzinárodná úroveň.
Projektový koordinátor bežal cez piesok. Z opačnej strany sa blížil kôň. Jazdec zareagoval okamžite, vyviedol zviera nabok a zabránil zrážke. Na okamih som prestal dýchať. Potom ma už prestalo baviť iba sa pozerať.
Georg už preliezal zábranu.
Išiel som za ním.
Stippschitz zostal vzadu.
To bol rozdiel medzi vycvičeným kriminalistom a nami.
Zvnútra vyzerali prekážky úplne inak než od okraja. Boli vyššie, širšie a stáli tak blízko pri sebe, že človek pri behu stále musel rozhodovať, z ktorej strany ich obehne. Projektový koordinátor dobehol k jednej tyči, vytrhol ju z držiaka a hodil po Georgovi. Korutánec sa hodil nabok. Ľahká tyč dopadla do piesku.
Shani zatiaľ obehla priestor zvonka a dobehla k výjazdu pre kone skôr než utečenec. Musel znovu zmeniť smer. Stippschitz už prichádzal na čestné nádvorie s niekoľkými pracovníkmi bezpečnosti. Vpravo boli tribúna a zábrany, vľavo východ. Za ním Georg.
Na krátky okamih sa zdalo, že útek je skončený.
Potom projektový koordinátor uvidel mňa.
Samozrejme si vybral smer, na ktorého konci som stál ja.
Chcel som odskočiť, no zachytil som nohou o tyč, ktorú predtým hodil po Georgovi. Skôr než som pochopil, čo sa deje, ležal som v piesku.
Zase.
Povrch čestného nádvoria sa postupne stával miestom, ktoré som poznal dôvernejšie než niektorých ľudí.
Projektový koordinátor ma preskočil. Pritom mu z vrecka vypadol zväzok kľúčov. Chytil som ho skôr reflexívne než strategicky. Keď už som počas naháňačky znovu ležal na zemi, chcel som aspoň niečím prispieť.
Kým som sa postavil, muž už bol za tribúnou.
Georg bol za ním. Shani tiež.
Rozbehol som sa za nimi.
Kolená protestovali. Pľúca tiež.
Za tribúnami stáli prepravné boxy, vozíky s káblami a debny s materiálom. Niekoľko flakónov Eau de Hof ešte nebolo odložených. Jedna debna zostala otvorená.
Projektový koordinátor do nej siahol.
Čakal som zbraň.
Vytiahol flakón.
Na okamih nikto z nás nechápal, čo s ním chce robiť.
Potom stlačil rozprašovač.
Medzi debny vyletel hustý oblak umelého konského pachu. Dostal som ho priamo do tváre. Oči mi slzili, nos pálil a zrazu som smrdil po stajni tak intenzívne, že by si odo mňa pravdepodobne odstúpil aj fiakrový kôň. Georg vedľa mňa začal kašľať. Shani si zakryla ústa a nos rukávom.
Projektový koordinátor striekal ďalej.
Bola to najabsurdnejšia obranná zbraň, akú som kedy zažil.
Naháňali sme podozrivého vraha cez medzinárodné jazdecké podujatie a on nás zatláčal späť umelým konským pachom. Keby mi to niekto rozprával v mužskej ubytovni, zo zdravotných dôvodov by som mu zobral Doppler.
Muž využil oblak a zmizol medzi kopami materiálu.
Videl som už iba tieň.
Potom som začul prekvapený výkrik a hneď nato tupý náraz.
Keď sa pachový oblak rozplynul, projektový koordinátor ležal na zemi.
Vedľa neho stál Jakub.
V ruke držal metlu.
Slovenský predák zjavne použil v správnej chvíli najpraktickejší nástroj celého dňa a podrazil utečencovi nohy. Jakub pritom nevyzeral zvlášť hrdo. Skôr tak, akoby sa konečne mohol pomstiť za konský pach z predchádzajúceho dňa.
O pár sekúnd dorazili pracovníci bezpečnostnej služby. Otočili muža na brucho a položili mu ruky za chrbát.
Ten obraz som poznal.
Len tentoraz si čestné nádvorie zblízka prezeral niekto iný.
*
Jazdecké preteky pokračovali po krátkom prerušení.
Diváci dostali späť kone, kone prekážky a čestné nádvorie potlesk. Väčšina ľudí na tribúnach asi ani netušila, prečo cez parkúr bežal akýsi muž. Neskôr možno niekde napíšu, že došlo k technickému zdržaniu.
My sme namiesto toho dostali Stippschitza.
Georga, Shani, Jakuba a mňa odviedol do toho istého kontajnera, kde sme sedeli po Sebastianovej smrti. Tentoraz na stole neležali putá. Pred Stippschitzom bola čierna zložka a oceľová páka zatavená v priehľadnom obale.
Prvé zistenia zodpovedali tomu, čo sme videli pod tribúnou. Tvarom a hmotnosťou mohla páka spôsobiť Sebastianovo smrteľné poranenie hlavy. Na jednej hrane zaistili stopy. Konečné potvrdenie muselo priniesť laboratórium.
Dokumenty v zložke boli jasné už teraz.
Sebastian dlhšie zhromažďoval faktúry a porovnával ich. Projektový koordinátor opakovane účtoval dodávky cez firmu, s ktorou bol prepojený. Materiál sa fakturoval dvakrát, doprava viackrát a na faktúrach sa objavovali služby, ktoré buď vôbec neboli vykonané, alebo len v podstatne menšom rozsahu.
Patrilo k tomu aj Eau de Hof.
Pachové flakóny nikdy neboli objednané ako trest pre mňa a Georga. Od začiatku patrili do konceptu podujatia. Naša trestná práca mala iba tú výhodu, že sa už existujúci materiál dal nejako spotrebovať. Slovo výhoda bolo v tomto prípade veľkorysé.
Sebastian nezrovnalosti objavil a spoznal svoju príležitosť. Chcel dokumenty odovzdať najvyššiemu dvornému majstrovi. Určite v tom hrala úlohu aj jeho ctižiadosť. Mladý muž, ktorý odhalí podvod pri prestížnom dvornom projekte, mohol očakávať, že jeho kariére to pomôže.
Pre projektového koordinátora tá istá informácia znamenala koniec jeho obchodu.
V deň nehody žeriava sa obaja hádali medzi naukladaným materiálom. Shani videla čiernu zložku. Jakub počul časť hádky. Sebastian odmietol dokumenty vydať.
V úzkom priestore za stavebným materiálom siahol projektový koordinátor po oceľovej páke a udrel.
Jeden úder stačil.
Sebastian sa zrútil.
Potom sa stalo niečo, čo vrah neplánoval.
Georg vliezol do žeriava.
Ja som stál dole a dával mu hektické znamenia. Europaleta už visela vo vzduchu a začínala sa kývať. Projektový koordinátor si zrejme v priebehu niekoľkých sekúnd uvedomil, aká príležitosť sa mu otvorila. Sebastian bol za materiálom spočiatku takmer neviditeľný. Vrah odtiahol bezvládne telo na okraj dráhy kývajúceho sa nákladu a znovu zmizol v úkryte.
Paleta sa pohybovala ďalej.
Okno najvyššieho dvorného majstra sa rozbilo.
Stavebné diely a kývajúca sa záťaž zasiahli Sebastiana ešte raz.
Potom všetko vyzeralo presne tak, ako malo.
Žeriav mimo kontroly.
Mŕtvy nadriadený.
Korutánec v kabíne.
Piefke, ktorý zo zeme dával rukami znamenia.
A niekoľko svedkov, ktorí celé dopoludnie počuli, ako sa s Georgom na Sebastiana sťažujeme.
Nebola to dokonale naplánovaná vražda. V istom zmysle to bolo horšie. Projektový koordinátor spoznal nečakanú príležitosť a v priebehu niekoľkých sekúnd zmenil zabitie na zdanlivý pracovný úraz. My s Georgom sme mu zvyšok príbehu poskytli bez toho, aby sme o tom vedeli.
Čiernu zložku vzal a ukryl pod tribúnou. Po začiatku turnaja ju chcel vyzdvihnúť, zničiť usvedčujúce dokumenty a zmiznúť.
Potom sme prišli my.
Zase.
Možno bola našou najväčšou schopnosťou skutočne prekážať ľuďom presne v najnevhodnejšej chvíli.
Stippschitz si od nás napokon nechal vyrozprávať celý príbeh o červenom laserovom bode.
Shani potvrdila, že ho videla na mojom čele. Musel som vysvetliť, prečo som túto informáciu zatajil. Stippschitza neohromil ani môj sľub, ani romantická zložka môjho rozhodovania.
Paradeiserovu pušku medzitým preskúmali. Nebola nabitá. Laserový zameriavač však fungoval bezchybne. Paradeiser trval na tom, že iba pozoroval situáciu. Prečo si pozorovanie vyžadovalo pušku so zameriavačom, zostalo jeho osobným chápaním profesionálnej policajnej práce.
Podľa dovtedajšieho vyšetrovania nemal so Sebastianovou smrťou nič spoločné.
Béžový klobúk bol teda falošná stopa.
Mimoriadne nepríjemná falošná stopa.
Stippschitz nám oznámil, že Paradeiser zatiaľ zostane tam, kde budú odborníci môcť jeho ďalšie pozorovania lepšie pozorovať.
S tým som dokázal žiť.
*
Neskoro popoludní som sedel na okraji čestného nádvoria a sledoval kone.
Turnaj pokračoval, akoby vražda bola iba technickou poruchou, ktorú odstránili počas krátkeho prerušenia. Kone skákali cez prekážky, tribúny držali a Georg si prezeral konštrukcie s uspokojením, aké môže cítiť len technický vedúci, ktorého stavba sa nezrútila ani nikoho nezabila.
Jakub znovu spieval.
V dolinách sa potichu nieslo medzi pracovnými priestormi. Dobrá nálada sa mu vrátila. Zrejme pomohlo, že umelý konský pach konečne opustil čestné nádvorie.
Shani sedela na nízkej zábrane pred tribúnou. Prilbu mala položenú vedľa seba. Prvýkrát som videl jej červené vlasy úplne celé v popoludňajšom svetle. Sadol som si k nej, zatiaľ čo Georg o niekoľko metrov ďalej kontroloval zábranu, ktorá bola hotová už niekoľko dní.
Nechal som mu túto podobu diskrétnosti.
Na druhý deň ráno Shani v Schönbrunne končila. Program Piefke 5 ju posielal ďalej. Ešte presne nevedela kam. Nejaké podujatie. Nejaká tribúna. Nejaký dobrý Rakúšan, ktorý bude ľuďom na stavbe vysvetľovať, ako majú pracovať.
Rád by som sa jej spýtal, či sa ešte niekedy uvidíme.
Neurobil som to.
Možno som bol zbabelec. Možno som mal po posledných dňoch jednoducho dosť otázok, ktorých odpovede dokázali zmeniť život.
Shani sa na mňa chvíľu pozerala. Potom sa ku mne naklonila a krátko ma pobozkala na líce.
Nič viac sa nestalo.
Ani nemuselo.
Vzala si prilbu a odišla cez čestné nádvorie. Po niekoľkých krokoch sa už neotočila. Jej červené vlasy zmizli medzi tribúnami a ľuďmi, ktorí tam stále pracovali.
Tým sa skončilo niečo, čo sa sotva začalo.
Možno to tak bolo lepšie.
V mojom živote vzťahy málokedy vydržali dlhšie než vyšetrovanie vraždy.
Keď Shani zmizla, Georg prišiel ku mne. Nič nepovedal. Jeho tvár stačila. Pravdepodobne som sa zasa hlúpo usmieval.
Tentoraz mi to bolo jedno.
*
Večer sa čestné nádvorie vyprázdňovalo.
Turnaj sa na ten deň skončil. Diváci prúdili k východom, pracovníci zbierali odpad a kone odvádzali späť do ich priestorov. Svetlá na tribúnach zostali svietiť a konštrukcie znovu vyzerali ako stavba.
S Georgom sme pomaly kráčali k našim dverám pod schodiskom čestného nádvoria.
Boli sme slobodní.
Nie úplne, ale podstatne slobodnejší než ráno.
Žiadne podozrenie z vraždy.
Žiadne putá.
Žiadne pachové flakóny.
Žiadny Paradeiser.
Na jediný deň to bol pozoruhodný pokrok.
Pred dverami čakal Stippschitz.
Mal na sebe svoju kávovohnedú koženú bundu s barančekom a pod pazuchou opäť držal spis.
Tie spisy som začínal nemať rád.
Tentoraz začal dobrou správou.
Do Nemecka nás nevyhostia.
Georg s úľavou zdvihol ruky. Cítil som, ako zo mňa konečne opadáva napätie posledných dní. Na chvíľu som skutočne uveril, že sa to skončilo.
Potom prišla druhá časť.
Rakúsko sme aj tak mali opustiť.
Len opačným smerom.
Koordinačný útvar programu Piefke 5 nám prepracoval plán na najbližšie týždne. Po udalostiach na čestnom nádvorí považoval za vhodné cezhraničné integračné opatrenie.
Už samotné slovo cezhraničné stačilo, aby moju dobrú náladu znovu zadržali.
Naším cieľom bolo Slovensko.
Levoča.
Staré mesto na Spiši. Historické, krásne a dosť ďaleko od Nemecka na to, aby som spočiatku nevidel bezprostredný dôvod na paniku.
Potom Stippschitz vysvetlil, prečo tam ideme.
Uprostred historického námestia v Levoči stojí pranier zo 16. storočia. Kedysi tam ľudí za menšie previnenia verejne vystavovali posmechu.
Program Piefke 5 túto výchovnú tradíciu zjavne považoval za nadčasovú.
S Georgom nás tam mali na jeden týždeň vystavovať.
Oficiálne nás požičiavali.
Neoficiálne nás vyhosťovali, len nie dosť ďaleko na to, aby sa nás zbavili.
Stippschitz mal zoznam dôvodov. Neoprávnená obsluha žeriava, poškodenie okna cisárskeho dvora, svojvoľné vyšetrovanie vraždy, opakované nerešpektovanie policajných pokynov a napokon rozsiahle pachové znečistenie čestného nádvoria.
Proti poslednému bodu by som rád protestoval.
Pachovú akciu s koňmi nám predsa nariadili.
Stippschitz to vedel.
Piefke 5 to vedelo.
Na zozname to bolo aj tak.
Na pranier človek zrejme potreboval určitý počet bodov.
Georga zaujímalo predovšetkým, či bude táto činnosť platená.
Samozrejme nie.
Mňa zaujímalo najmä, či je v Levoči pivo.
Predpokladal som, že áno.
To pomohlo.
Trochu.
Stippschitz mi podal nový pracovný plán. Viedeň sme mali opustiť začiatkom októbra. Jeden týždeň verejného vystavovania na historickom pranieri, potom ďalšie činnosti na mieste. Aké činnosti, na papieri nebolo.
To ma robilo podozrievavým.
Veľmi podozrievavým.
Ešte raz som sa pozrel cez čestné nádvorie. Na tribúny, jazdeckú plochu a okno najvyššieho dvorného majstra, ktoré už bolo provizórne zakryté. Niekde za stavbami odfrkol kôň. Jakubov spev už bolo počuť len slabo.
Shani bola dávno preč.
Pracovný plán som zložil a strčil do vrecka.
Jeden týždeň na pranieri.
Čo by sa už mohlo pokaziť?
KONIEC
Juri Sonnenburg a Georg sa vrátia v októbri.
Ďalší prípad: Levoča.