Chefinspektor Paradeiser.
Ten klobúk som poznal.
Béžový, s úzkou tmavou krempou. Pod ním tvár, ktorú by som radšej nevidel ani zo vzdialenosti tristo metrov. Muž stál medzi naukladanými podlahovými panelmi na čestnom nádvorí a v ruke držal dlhé čierne puzdro. Potom otočil hlavu a pozrel sa priamo k nášmu oknu.
Ustúpil som o krok.
Paradeiser bol starý známy. S Georgom sme už počas prípadu Stempelmörder mali pochybné potešenie zoznámiť sa s ním. Vtedy nám život znepríjemnil viac než dosť. Ani jeho vlastná kariéra potom práve prudko nestúpala. Keď som uvidel Paradeisera, zvyčajne bol niekto mŕtvy, my sme boli podozriví alebo platilo oboje naraz.
Tentoraz ležal Sebastian mŕtvy na čestnom nádvorí.
Nebolo to dobré znamenie.
Nado mnou zavŕzgala Georgova posteľ. Zobudil sa a chcel vedieť, prečo tak uprene civiem z okna. Len čo som vyslovil Paradeiserovo meno, jeho ranná ľahostajnosť sa skončila. Posadil sa, prešiel si rukou po strnisku na brade a zliezol dole.
Spoločne sme sa znovu pozreli na čestné nádvorie.
Paradeiser zmizol.
Miesto medzi kopami materiálu bolo prázdne. Žiadny béžový klobúk. Žiadne čierne puzdro. Len jeden robotník ťahal cez nádvorie malý vozík s kotúčmi káblov.
Georg pripúšťal, že sa mi to mohlo snívať. Ja som pripúšťal, že on mohol priveľa spať. Nedohodli sme sa. To u nás nebolo nič nezvyčajné.
Od včerajška som vedel, že niekto videl na mojom čele červený laserový bod. Shani ma kvôli nemu strhla na zem. Bez nej by som možno neležal tvárou v špine, ale s dierou v hlave. Požiadala ma, aby som o tom nikomu nehovoril, a ja som jej to sľúbil.
Bol to jeden z tých sľubov, ktoré už o niekoľko hodín začnú pôsobiť ako chyba.
Georg si spomenul, že Paradeiser by mal byť vlastne v Narrenturme. Ja som si na to spomenul tiež. Údajne tam strávil niekoľko mesiacov ako pacient. Či sa pacienti z Narrenturmu smeli prechádzať s puzdrom na pušku, som netušil. Pri Paradeiserovi som nechcel vylúčiť nič.
Potom zazvonil zvonček pri dverách.
Keď bol človek podozrivý z vraždy, zvonček znel inak. Hlasnejšie. Rozhodnejšie. Takmer úradne. Pravdepodobne som si to len nahováral.
Pred dverami stál Oberinspektor Stippschitz. Mal na sebe svoju kávovohnedú koženú bundu s barančekom a pod pazuchou tenký spis. Pustil som ho dnu. Georg sa posadil na moju posteľ. Len čo bol hore, svoju vlastnú posteľ používal väčšinou už iba ako vyhliadku zhora. Pre technického vedúceho odbojovej skupiny bol súkromný majetok zjavne mimoriadne pružný pojem.
Stippschitz priniesol správy od súdneho lekára.
Sebastiana nezabila europaleta.
Na krátky okamih sa mi uľavilo. Georgovi ešte viac. Korutánec si správu okamžite vysvetlil ako úplné oslobodenie spod podozrenia a vyzeral, akoby si chcel sám pogratulovať. Stippschitz ho rýchlo vrátil na zem.
Sebastian dostal krátko pred nehodou s paletou silný úder do hlavy. Zranenie bolo smrteľné. Až potom sa jeho telo dostalo do udalostí okolo nehody. Ďalšie poranenia spočiatku vytvorili dojem, že ho zabila rozkývaná záťaž.
To veľa menilo.
Žiaľ, nie dosť.
Georg zostával podozrivý. Ja tiež. Smrteľný úder prišiel len niekoľko minút pred nehodou žeriava. V tom čase sme sa obaja nachádzali na čestnom nádvorí, sťažovali sa na Sebastiana a potom sme poslali ťažkú paletu do vzduchu. A ja som Georgovi ešte k tomu pred očami všetkých dával rukami znamenia.
Moje vysvetlenie, že som iba ukazoval na voľné miesto pri tribúne, počul Stippschitz už niekoľkokrát. Skutočnosť, že miesto bolo stále voľné, naňho naďalej nerobila dojem.
Polícia teraz hľadala úzky, ťažký a hranatý predmet. Na stavbe s niekoľkými tonami kovu to bolo asi také užitočné, ako hľadať vo viedenskej krčme človeka, ktorý pije pivo.
Aspoň naše okamžité vyhostenie bolo dočasne pozastavené.
Z bytu sme znovu smeli vychádzať.
Do práce.
Pracovný plán programu Piefke 5 totiž zostával v platnosti. Podozrenie z vraždy zjavne nebolo uznávanou pracovnou neschopnosťou. Tým sa zároveň ukázalo, aké miesto má prezumpcia neviny v porovnaní s rakúskou politikou zamestnanosti.
Stippschitz nám zakázal žeriavy, vozidlá a voňavky. Posledný bod Georg nechápal. Ja áno. Čestné nádvorie sa popoludní predchádzajúceho dňa začalo nápadne podobať na zle vetranú stajňu. Dokonca aj Jakub prestal spievať Karola Duchoňa. Pravdepodobne to bol okamih, keď dvorná správa objavila hranice autentickej atmosféry.
Namiesto toho sme mali pomáhať pri posledných prácach na tribúnach. Bez strojov. Bez chémie. Bez vlastného vyšetrovania.
Posledný bod smeroval jednoznačne na mňa.
Pred odchodom Stippschitza som sa čo najnenápadnejšie spýtal na Paradeisera. Vraj ma iba zaujímalo, ako sa darí starému známemu. Stippschitz mi to veril približne dovtedy, kým som nespomenul béžový klobúk.
Keď som napokon priznal, že som Paradeisera videl pred pár minútami na čestnom nádvorí, Stippschitz zvážnel. Paradeiser bol podľa jeho vedomostí stále v liečbe. Zmienka o čiernom puzdre mu náladu nijako nezlepšila.
O červenom laserovom bode som mlčal.
Zatiaľ.
*
O hodinu sme s Georgom stáli na čestnom nádvorí a pracovali.
Aspoň z diaľky to tak vyzeralo.
V ruke som držal zoznam a kontroloval čísla na zábranách. Georg skúšal, či pevne stoja. Práca nebola ťažká. Najvyšší dvorný majster sa zrejme rozhodol, že dvom podozrivým z vraždy netreba dávať nič, čo by sa dalo použiť ako zbraň.
To výrazne obmedzovalo výber činností pri príprave podujatia.
Všade sa skrutkovalo, nosilo a búchalo. Tribúny boli takmer hotové. Jazdecká plocha dostávala tvar. Muži ťahali káble cez úzke kanály, iní vyrovnávali zábrany. V zadnej časti už stáli veľké prepravníky pre kone.
Obzeral som sa po béžovom klobúku.
Nič.
Namiesto toho som zbadal červené vlasy.
Shani stála na jednom z nižších radov tribúny a upevňovala kryt. Na hlave mala stavebnú prilbu. Videl som len časť jej tváre.
Kútiky úst sa mi pohli samy.
Georg si to, samozrejme, všimol okamžite. Korutánec nemusel riešiť vraždy, aby v presne správnom okamihu urobil nepríjemné pozorovanie.
Shani zišla dole a zaujímala sa o moju lícnu kosť. Po včerajšej špine už nebolo ani stopy. Pre istotu som sa dvakrát umyl. Ona sama pôsobila, akoby sa celé dianie už znovu zaradilo medzi bežné pracovné dni.
Potom zvážnela.
Chcela vedieť, či som Stippschitzovi povedal o laserovom bode.
Nepovedal.
Jej sa uľavilo. Mne menej.
Videla však ešte niečo.
Krátko predtým, ako Georg vliezol do žeriava, sa Sebastian hádal s istým mužom. Patril k tým dobrým Rakúšanom, ktorí zvyčajne postávajú a vysvetľujú ostatným, ako majú pracovať. Takých bolo na čestnom nádvorí dosť.
Potom spomenula pohár kávy.
Hneď som vedel, koho myslí.
Dobrého Rakúšana, ktorý nám ráno vysvetľoval, ako sa majú ťažké diely dvíhať z kolien, pričom sám nikdy nechytal nič ťažšie ako svoju kávu.
Sebastian mal pri sebe čiernu zložku. Shani bola príliš ďaleko, aby rozumela všetkému, no spor sa týkal faktúr. Sebastian navyše jasne naznačil, že dokumenty uvidí najvyšší dvorný majster.
Muž s kávou sa mu pokúsil zložku vziať.
Potom Shani pokračovala v práci.
Chápal som, prečo to včera nespomenula. Mŕtvy muž, laserový bod na mojom čele, bezpečnostná služba a žeriav mimo kontroly stačili na to, aby aj pozorná účastníčka programu Piefke 5 na chvíľu zabudla na poriadnu svedeckú výpoveď.
Oficiálne vypovedať však stále nechcela.
Program Piefke 5 ju posielal na podujatia po celom Rakúsku. Kto pri každom nasadení spôsoboval problémy, ten raz prestal dostávať prácu. Systém, ktorý nás nútil pracovať, od nás zároveň očakával vďačnosť za to, že vôbec pracovať môžeme.
Rád by som jej protirečil. Žiaľ, tento princíp som poznal veľmi dobre.
Shani nám svoje pozorovanie prenechala a vrátila sa na tribúnu.
Pozeral som za ňou.
Georg nemusel nič hovoriť. Jeho tvár stačila.
Porozprával som mu o hádke so Sebastianom.
Korutánec si na muža spomenul okamžite. V predchádzajúci deň nás nechal niekoľkokrát premiestňovať ten istý materiál. Georgovi to ako charakteristika úplne stačilo.
*
Za tribúnou stálo niekoľko paliet s materiálom. Vedľa nich bol malý skladovací priestor za mobilnými plotmi.
Tam sme našli flakóny.
Eau de Hof.
Dúfal som, že tie veci už nikdy neuvidím.
Nadrozmerné sklenené nádoby s erbom vymysleného habsburského dvora boli uložené v drevených debnách. Na každej bol biely štítok. Naklonil som sa nad jednu z nich.
Georg ma preventívne upozornil, aby som sa ničoho nedotýkal.
Bola to oprávnená pripomienka.
Aj tak som sa niečoho dotkol.
Na štítku bolo číslo dodávky a pod ním dátum.
Flakóny doručili už deň pred nehodou žeriava.
To nemohlo sedieť.
Aspoň nie s príbehom, ktorý nám rozprávali.
Naša trestná práca s konským pachom mala byť údajne spontánnym nápadom najvyššieho dvorného majstra po rozbití okna. Príslušné flakóny sa však v Schönbrunne nachádzali už predtým. Buď najvyšší dvorný majster videl do budúcnosti, alebo niekto dodatočne vyhlásil už plánovanú prácu za trest.
Druhá možnosť sa mi zdala pravdepodobnejšia.
V priehľadnom obale bola zasunutá kópia dodacieho listu. Georg mi pripomenul, že aj papier je predmet a že sa teda veľmi jednoznačne niečoho dotýkam. Túto technickú poznámku som ignoroval.
Objednávka bola väčšia, než som čakal.
Nielen stajňa.
Medzi rôznymi vôňami boli aj koža, seno a vlhká zem.
Vlhká zem.
Pokúšal som sa predstaviť si dobrého Rakúšana, ktorý rozhodol, že suchá zem nevonia na medzinárodné jazdecké podujatie dostatočne autenticky.
Dole na dodacom liste bolo pole pre projektovú koordináciu. Podpis som nedokázal rozlúštiť. Vedľa stálo skrátené označenie.
Papier sme vrátili späť.
Za nami začal niekto spievať.
Jakub.
Prvýkrát od pachovej katastrofy sa po čestnom nádvorí znovu ozýval Karol Duchoň. Vzduch sa teda musel výrazne zlepšiť.
Jakub nám potvrdil, že debny dorazili už pred dvoma nocami. Muža, ktorý zásielku prevzal, nevedel pomenovať. Zato napodobnil ruku s pohárom kávy pri ústach.
To stačilo.
Pri dodávke bol aj Sebastian. Obaja muži sa pohádali. Jakub rozumel len jednotlivým nemeckým slovám.
Faktúry.
Peniaze.
Sebastian bol nahnevaný.
Zrazu sme mali dvoch ľudí, ktorí nezávisle od seba videli tú istú hádku.
Žiaľ, ani jeden nechcel mať nič spoločné s políciou.
Všetci chceli, aby sa vražda vyriešila.
Nikto nechcel byť svedkom.
To situáciu neuľahčovalo.
*
Zvyšok zoznamu zábran sme odovzdali pri výdaji materiálu.
Muž s pohárom kávy tam nebol.
Ani Shani.
Namiesto toho som na konci bočnej uličky zbadal béžový klobúk.
Zastal som.
Georg do mňa takmer vrazil.
Klobúk zmizol za kontajnerom.
Stippschitz nám výslovne zakázal ísť za Paradeiserom.
Tak sme sa len náhodou vydali rovnakým smerom.
Kontajner stál medzi dvoma technickými priestormi. Za ním viedla úzka cesta k vedľajšiemu vjazdu.
Paradeiser tam stál.
Čierne puzdro ležalo na drevenej debne.
Najprv bol k nám otočený chrbtom, ale všimol si nás veľmi rýchlo. Jeho pohľad prezrádzal, že ho naša prítomnosť teší približne rovnako ako nás jeho.
Navonok vyzeral lepšie než pri niektorých našich skorších stretnutiach. Béžový klobúk sedel úhľadne, kabát mal zapnutý a nepôsobil ako človek, ktorý by mal byť práve ubytovaný v psychiatrickej nemocnici.
To ma neupokojovalo.
Paradeiser dal jasne najavo, že stále vyšetruje. Svoje postavenie mimo služby zrejme chápal skôr ako odporúčanie než ako záväzný stav. Stippschitza považoval za človeka, ktorý si prisvojuje právomoci, ktoré mu nepatria.
Mňa zaujímalo najmä puzdro.
Keď ho Paradeiser otvoril, skutočne v ňom ležala puška.
O zbraniach som vedel málo. To bola Georgova oblasť. Aj ja som však spoznal malé zariadenie upevnené navrchu.
Laserový zameriavač.
Paradeiser nám predviedol jeho funkciu na bočnej stene kontajnera.
Objavil sa červený bod.
Vyschlo mi v ústach.
Myslel som na Shani.
Na svoje čelo.
Georg sa postavil trochu predo mňa. Niekedy bolo upokojujúce mať technického vedúceho, ktorý svoje povinnosti chápal aj prakticky.
Či na mňa Paradeiser deň predtým mieril, zostalo nezodpovedané. Nevysvetlil nič, čo by sa neskôr dalo použiť proti nemu. To sa zrejme naučil počas rokov pri polícii.
Potom sme začuli kroky.
Stippschitz obišiel kontajner spolu s dvoma mužmi z bezpečnostnej služby.
Najprv sa pozrel na puzdro, potom na nás.
Výslovne nám prikázal, aby sme k Paradeiserovi nechodili.
Na druhej strane sme mali pracovnú úlohu pri zábranách. Skutočnosť, že príslušné zábrany stáli na opačnej strane čestného nádvoria, náš argument trochu oslabovala.
Medzi oboma policajtmi okamžite vznikla atmosféra, aká vzniká vtedy, keď sú dvaja muži presvedčení, že situáciu riadia práve oni.
Paradeiser sa odvolával na svoju hodnosť.
Stippschitz na jeho postavenie mimo služby.
Paradeiser považoval toto opatrenie za dočasné.
Stippschitz považoval psychiatrickú liečbu za nedostatočne ukončenú.
Ja som sa výnimočne nemiešal.
Puška Stippschitza zaujímala podstatne viac než otázka, kto komu smie rozkazovať. Paradeiser ho ubezpečil, že nie je nabitá. Laserové zariadenie označil vecne za zameriavač.
Na aký cieľ mal slúžiť, zostalo nejasné.
Napokon Stippschitz puzdro prevzal.
Paradeiser mal ísť k hlavnej bráne. Čakalo tam vozidlo, ktoré ho odvezie späť na Kahlenberg.
Vôbec sa mu to nepáčilo.
Predtým, ako ho bezpečnostní pracovníci odviedli, ešte raz sa na mňa pozrel. Posolstvo bolo jednoduché: prípad Stempelmörder bol iba začiatok. Ja vraj priťahujem vraždy.
Považoval som to za nespravodlivé.
Naozaj som za to nemohol.
Keď béžový klobúk zmizol za tribúnami, Stippschitz zostal s nami.
Samozrejme chcel vedieť, či na mňa Paradeiser deň predtým mieril.
Nevedel som.
To bola dokonca pravda.
Vedel som iba, že Shani videla na mojom čele červený bod.
Stippschitz sa chcel dozvedieť aj to, či niekto niečo pozoroval.
Teraz som musel klamať.
O nikom som nevedel.
Stippschitz sa na mňa dlho pozeral. Pravdepodobne mi neveril. To bola jeho práca.
Myslel som na Shaniinu prácu.
Na jej svetlomodré oči.
Na možnosť, že môj sľub sa raz zmení na veľmi veľký problém.
Stippschitz ma upozornil, aby som mu nič nezatajoval, ak by kvôli tomu mohol niekto prísť k ujme.
Odpoveď som si nechal pre seba.
Namiesto toho sme mu s Georgom porozprávali o flakónoch, dátume dodávky a Jakubovom pozorovaní.
Shani sme vynechali.
Stippschitz pozorne počúval. Keď sa spýtal na meno muža s pohárom kávy, museli sme sa s Georgom na seba pozrieť.
Jeho meno sme nepoznali.
Na odbojovú skupinu so strategickým a technickým vedením to bolo trápne.
Stippschitz konštatoval, že údajne nevyšetrujeme, no poznáme už dátumy dodávok, projektové kompetencie a výpovede svedkov.
Ja som nás radšej považoval za všímavých.
On nás považoval za otravných.
Oboje mohlo byť pravda.
*
Do večera sa čestné nádvorie zmenilo.
Stavba sa menila na podujatie.
Tam, kde deň predtým ležali debny, káble a podlahové panely, stáli teraz zábrany, nádoby s rastlinami a úhľadne postavené smerovky. Tribúny boli takmer hotové. Naťahovali sa posledné plachty. V zákulisí niekto leštil kov, ktorý bude na druhý deň pravdepodobne zase špinavý.
Dorazili prvé kone.
Nikdy som nechápal, prečo si ľudia dobrovoľne kúpia zviera, ktoré potrebuje viac starostlivosti než Georg a ja dokopy. Kone sa leskli. Niektoré mali zapletené hrivy. Majitelia a ošetrovatelia sa pohybovali po čestnom nádvorí s dekami, kefami a taškami, akoby sa ubytovávali v päťhviezdičkovom hoteli.
Jeden kôň odfrkol.
Necítil som nič.
Žiadnu stajňu.
Žiadny hnoj.
Možno mal najvyšší dvorný majster pravdu.
Alebo naša pachová akcia definitívne vyhnala prirodzený konský pach z čestného nádvoria na niekoľko týždňov.
S Georgom sme smeli naďalej zostať v areáli. Náš povolený priestor tvoril služobný byt, čestné nádvorie a pracovné zóny. Domáce väzenie s výhľadom.
Shani k nám večer ešte raz prišla.
Kútiky mojich úst zasa reagovali rýchlejšie než mozog.
Georg si všimol aj to.
Shani sa dozvedela, že Stippschitz hovoril s Jakubom. Ona sama stále nič nepovedala. Keď som jej oznámil, že Paradeisera odviezli a v puzdre bola skutočne puška s laserovým zameriavačom, zvážnela.
Jej včerajšie pozorovanie zrazu malo inú váhu.
Červený bod nebol výmysel.
Stále sme však nevedeli, či za ním stál Paradeiser.
Shani už sama považovala za rozumné povedať Stippschitzovi pravdu.
Pripomenul som jej, že môže urobiť to isté.
Tým sme boli vyrovnaní.
Pravdu sme odložili.
Na strategického vedúceho Piefke 5 to nebola veľmi dobrá stratégia.
*
Na druhý deň ráno bolo čestné nádvorie takmer na nepoznanie.
Diváci prichádzali cez vstupy a hľadali svoje miesta. Zamestnanci behali medzi tribúnami a jazdeckou plochou s vysielačkami. Posledné káble mizli pod krytmi. Prekážky sa kontrolovali a ešte raz vyrovnávali.
Veľké jazdecké podujatie sa začalo.
S Georgom sme dostali vesty.
Nie práve dobré.
Vesty Piefke 5.
Aby každý na prvý pohľad vedel, kto sa pozerá a kto pracuje pre tých, čo sa pozerajú.
Našou úlohou bolo udržiavať bočné chodby tribúny voľné a dávať pozor, aby tam nikto neodkladal materiál. Georg to považoval za prácu pod úrovňou svojich technických schopností. Ja som bol spokojný. Čím menej zodpovednosti, tým menšia šanca, že sa zasa ocitneme podozriví z vraždy.
Shani pracovala vyššie na tribúne. Z času na čas som medzi divákmi zbadal jej červené vlasy.
Potom sa podujatie začalo.
Z reproduktorov zaznela hudba. Diváci zatlieskali. Na jazdeckú plochu priviedli koňa. Zviera sa pohybovalo pokojne, srsť sa mu leskla a jazdec sedel v sedle dokonale vzpriamene.
Georga zaujímali najmä prekážky. Kôň bol preňho zrazu menej zaujímavý než konštrukcia, ponad ktorú mal skočiť. Technický vedúci konečne našiel jazdecké podujatie, ktoré si mohol užívať bez záujmu o kone.
Pozrel som smerom k uzavretému priestoru pod tribúnou.
Pohyboval sa tam muž.
Nemal pohár kávy.
Aj tak som ho okamžite spoznal.
Dobrý Rakúšan z nášho prvého pracovného dňa.
Muž, ktorý nám vysvetľoval, ako sa správne dvíha.
Projektový koordinátor.
Pod pazuchou mal čiernu zložku.
Upozornil som naňho Georga.
V tom okamihu schádzala Shani po schodoch tribúny. Chcela okolo nás prejsť, ale zastala.
Pohľad jej zostal na mužovi.
Chytila ma za ruku.
Bol to on.
Muž, ktorý krátko pred Sebastianovou smrťou stál pri ňom.
Projektový koordinátor otvoril úzke dvere pod tribúnou a zmizol v priestore, kam diváci nesmeli.
Na jazdeckej ploche sa prvý kôň blížil k prekážke.
Čestné nádvorie na okamih stíchlo.
Potom kôň skočil.
Vypukol potlesk.
Shani ma stále držala za ruku.
Ak si pamätala správne, muž, ktorý sa krátko pred Sebastianovou smrťou hádal s ním o faktúrach, sa práve pohyboval pod plne obsadenou tribúnou.
S čiernou zložkou.
Od Stippschitza sme s Georgom dostali jednoznačný pokyn.
Mali sme sa do toho nemiešať.
Doteraz nám to nikdy veľmi nešlo.
Pokračovanie nabudúce.