Ležal som tvárou v prachu Ehrenhofu. Niekto mi tlačil hlavu nadol. Ruky som mal zopnuté za chrbtom a na nich spočívalo koleno. Pokúsil som sa nadvihnúť. Koleno bolo proti.
Pred nosom mi ležal malý kamienok. Ako geológ by som si ho rád prezrel zblízka. Na to by som však potreboval trochu odstupu.
Zastonal som a otočil hlavu natoľko, aby som videl žeriav. Dvaja muži ťahali Georga z kabíny. Držal sa rámu dverí a s veľkým presvedčením niečo vysvetľoval. Potom skončil na zemi aj on. Jeho výlet do vysnívaného povolania sa skončil.
Ešte pred chvíľou sa plne naložená europaleta rozkývala smerom k oknu najvyššieho dvorného majstra. Pamätal som si rinčanie, trhnutie v pleci a tupý úder. Potom som už nádvorie videl iba z bezprostrednej blízkosti. Teraz náklad nehybne visel. Okno kancelárie bolo zničené. Kus bieleho rámu visel smerom von. Po najvyššom dvornom majstrovi nebolo ani stopy.
Namiesto neho sa cez otvor pozeral nadinspektor Stippschitz. Bol v civile a mal na sebe svoju kávovohnedú koženú bundu s barančekom. Spoznal som ho aj z tejto polohy. Ukazoval nadol a niečo kričal. Rád by som mu zamával, no moje ruky mali inú prácu.
Potom som otočil hlavu na druhú stranu.
Len niekoľko krokov odo mňa ležal muž. Na spánku mal krv, ktorá mu stekala po líci. Videl som vysielačku vedľa jeho ruky, zaprášenú bundu a napokon jeho tvár.
Sebastian.
Čakal som, že otvorí oči. Že na nás zakričí, prečo sa váľame po zemi, keď tribúny stále nie sú hotové. Jeden zdravotník pri ňom kľačal. Druhý išiel po prikrývku.
Zamrazilo ma. Sebastiana som nemal rád. Neprekážalo by mi, keby ho preložili na inú stavbu. Ale nie toto.
Paleta ho musela zasiahnuť po tom, čo prerazila okno. V tej chvíli som si to nevedel vysvetliť inak. Nevidel som to. Do prachu som sa dostal práve včas, aby som zmeškal rozhodujúcu časť, ale, žiaľ, nie dosť skoro na to, aby som vyzeral nezúčastnene.
Zanadával som a znova sa pokúsil vstať. Koleno zmizlo z mojich rúk. Niekto ma chytil pod pazuchami a vytiahol nahor. Stál som pred ženou so svetlomodrými očami. Spod stavebnej prilby jej trčali ryšavé vlasy. Na líci mala prach. Ešte chvíľu ma držala, kým som nestál pevne.
Táto žena ma zhodila na zem? Pozrel som sa z nej na svoje ruky a späť. Chcela vedieť, či sa mi netočí hlava. Mal som na ňu niekoľko otázok, no jeden zo strážnikov ma už chytal za rameno. Za nami zdravotníci zakrývali Sebastiana.
Ryšavka ustúpila nabok. Na jej pracovnom preukaze som spoznal rovnaké označenie programu ako na svojom. Piefke 5. Práve jedna z nás. Rád by som si to s ňou vydiskutoval. Namiesto toho nás odviedli do stavebnej bunky. Georg kráčal za mnou a tvrdil, že mu mali aspoň dovoliť žeriav riadne odstaviť. Nikto o tom nechcel diskutovať.
V bunke stál medzi dvoma radmi stoličiek stôl. Na stene visel plán Ehrenhofu. Na liste vedľa neho bolo moje a Georgovo meno. Na ten deň sme boli zapísaní na stavbu tribún. Bolo tam dokonca políčko, v ktorom mal niekto zhodnotiť náš výkon. Dúfal som, že je ešte prázdne.
Stippschitz vošiel dnu a položil zápisník na stôl. Keď paleta zasiahla okno, bol vraj práve u najvyššieho dvorného majstra. Rozprávali sa o našich ďalších pracovných nasadeniach. Najvyšší dvorný majster nebol zranený, nachádzal sa vo vedľajšej kancelárii a zatiaľ si neželal našu návštevu.
To som dokázal pochopiť.
Nadinspektor sa posadil. Chcel vedieť, kto dal Georgovi povolenie obsluhovať žeriav. Georg vysvetlil, že chcel iba uľahčiť prácu. Kovové diely patrili na určené miesto vedľa tribúny. Nešiel ani k oknu, ani k Sebastianovi. Aspoň nie úmyselne.
Stippschitz si niečo zapísal. Potom nám oznámil, že nás vyšetrujú pre podozrenie z úmyselnej vraždy.
Pozrel som naňho. Vražda? Georg chcel obsluhovať žeriav. To, že hranice svojich schopností preveril až po jeho spustení, bol problém. Ale predsa nie vražedný plán.
Údajne sme sa na Sebastiana sťažovali celé dopoludnie. Kritizovali sme jeho pokyny, neustále frflali a viackrát žiadali, aby nás ho niekto zbavil. Boli na to svedkovia. Stippschitz pozrel na Georga ponad okraj zápisníka. Korutánec frflanie nepoprel. Chcel iba spresniť, že sa neobmedzovalo na dopoludnie.
Pod stolom som ho kopol do topánky.
Samozrejme, že sme sa sťažovali. Sebastian nás nútil niekoľkokrát prenášať ťažké diely sem a tam. Na to človek nemusel byť potenciálny vrah, stačilo mať chrbát. A Georg nebol násilník. No dobre. Nebol násilný vždy. Pri obhajobe svojho najlepšieho priateľa som si musel dávať pozor, aby som sa sám nezamotal.
Vysvetlil som nadinspektorovi, že Georg nie je vrah. Stippschitz namietol, že ma predtým videli mávať. Zjavne som Georgovi dával pokyny. Pokúsil som sa mu vysvetliť, že som ukazoval na voľné miesto vedľa tribúny. Nie na Sebastiana. Nie na okno. Voľné miesto bude stále voľné. Môže si to overiť.
Stippschitz zdvihol pero z papiera a dlho sa na nás pozeral. Nemôže nás vraj stále vyťahovať z problémov. Ešte nie sme dobrí Rakúšania. Ak sa podozrenie potvrdí, nemáme tu nijakú budúcnosť. Cudzinecká polícia pri nás nečaká na ďalšiu príležitosť, ale už si ich zhromažďuje.
Georg sklonil hlavu. Pod stolom položil svoju topánku vedľa mojej. Krátko do mňa štuchol, tentoraz bez zlého úmyslu. Nechal som nohu na mieste.
Kým sa neobjasní priebeh udalostí, nesmieme opustiť Schönbrunn. Musíme byť kedykoľvek k dispozícii na ďalšie výsluchy. Odteraz nemáme mať nič spoločné so strojmi. Pre poškodené okno a svojvoľné použitie žeriava nám najvyšší dvorný majster navyše nariadil osobitnú prácu. Táto práca nemení nič na vyšetrovaní.
Dúfal som, že budeme musieť umyť okno. Veľa skla v ňom už nezostalo.
Stippschitz položil na stôl druhý list. Týkal sa pachu koní.
Veľká jazdecká slávnosť v Ehrenhofe bola parkúrovým turnajom. Kone museli preskakovať prekážky, zatiaľ čo ich majitelia dbali na to, aby im samotným prekážalo čo najmenej vecí. Mimoriadne bohatým majiteľom sa na dvore venovala veľká pozornosť. V našom prípade táto pozornosť viedla k písomnému pokynu.
Podľa tohto dokumentu dnešné luxusné kone už dostatočne nevoňali ako kone. Umývali ich, ošetrovali a parfumovali drahými voňavkami, až sa hodili skôr do prijímacej sály než do stajne. Napchatí majitelia sa zrejme báli, že po pohladení svojich zvierat budú sami cítiť ako zvieratá. Tomu som do istej miery aj rozumel. Lenže potom by som si koňa nekúpil.
Pre jazdeckú slávnosť bola žiaduca nefalšovaná atmosféra. Kone sa mali cítiť ako doma. Dobrí Rakúšania takisto. Preto sa pred začiatkom turnaja musel po Ehrenhofe rozptýliť typický pach.
Georg ukázal cez okno bunky na fiaker. Boli tam dvaja pracovníci, ktorí túto úlohu ovládali od narodenia.
Stippschitz sa nedal rozptýliť. Najvyšší dvorný majster si želal rovnomernú, kontrolovanú konskú vôňu. Nijaké náhodné pachy. Mali sme sa držať plánu a dôkladne spracovať pridelené úseky. Ak zlyháme aj pri tom, už nám nikto nepomôže.
O štvrťhodinu sme stáli pred bunkou. Každý z nás držal v náručí obrovský flakón. Na skle sa vynímal erb habsburského dvorného štátu. Zlatú rozprašovaciu hlavicu zdobil malý dvojhlavý orol. Na etikete stálo „Eau de Hof – Kôň“.
Opatrne som stlačil rozprašovač. Vo vzduchu predo mnou sa vzniesla jemná hmla. Georg sa do nej zvedavo naklonil a okamžite ustúpil. Voňalo to ako stajňa, ktorej obyvatelia sa rozhodli upratať si sami. Neúspešne.
Fľaše sme nesmeli poškodiť. Boli drahšie než všetko, čo sme mali na sebe. Ich obsah sme však mali rozdeľovať veľkoryso. Ukázal som na plán nádvoria. Georg chcel začať sprava, ja zľava. Dohodli sme sa, že začneme spoločne. Ďalšie obvinenie, že som mu ukázal nesprávny smer, som si dnes už nemohol dovoliť.
Priestor okolo poškodeného okna bol uzavretý. Pracovali tam kriminalistickí technici. Držali sme sa bokom. Sebastiana medzitým odviezli. Nepozrel som sa na miesto, kde ležal. Georg tiež nie.
Pri tribúne sme začali s novou úlohou. Ja som striekal pod rady sedadiel. Georg sa ujal uličiek. Ľahký vánok odniesol vôňu k mužovi, ktorý hore pripevňoval vzperu. Narovnal sa, zavetril a skontroloval si topánky. Potom nás zbadal.
Zdvihol som pracovný príkaz. Georg zdvihol flakón. To nebolo šťastné, pretože pritom unikol ďalší oblak spreja.
Dostali sme veľmi presné pokyny, kam máme so svojimi fľašami ísť. Toto miesto nebolo na pláne nádvoria vyznačené.
Pri ďalšej kope sa jeden pracovník ocitol v Georgovom oblaku vône. Muž si zložil rukavice a vykročil k nám. Vysvetlil som mu nariadenie najvyššieho dvorného majstra. Chcel ho vidieť. Ukázal som na erb a potom na list. Prečítal si ho, pokrútil hlavou a vrátil mi ho. Jeho námietka, že túto prácu nemusíme robiť práve počas jeho prestávky na kávu, mi pripadala oprávnená.
Počkali sme, kým sa napil.
Ani to nebolo správne.
Georg sa medzitým pokúšal nastavovať veľkosť oblaku tlakom palca. Malé streknutia na malé plochy, veľké na veľké. Bral to vážne. Po žeriave zjavne potreboval prístroj, ktorý robil to, čo chcel. Bol som rád, že flakóny nemajú kabínu vodiča.
Po čase na nás už z diaľky kričali, aby sme zostali stáť. Okná sa zatvárali. Vodič zásobovania si znova sadol do auta a vytiahol okno. Jeho reakciu som dobre chápal. V noci som pre takých, ako bol on, zatvoril naše okno. Teraz sa úlohy obrátili.
Neskoro popoludní ležal Ehrenhof pod oblakom konskej vône. Jakub stál pri podlahových doskách a držal si pred ústami handru. Inak sme ho počuli skôr, než sme ho videli. Teraz si ani potichu nespieval. Pracovné podmienky sa stali neprijateľnými aj pre Karola Duchoňa.
Spracovali sme všetky vyznačené úseky. Na pláne zostávala už len značka za kopou materiálu. Georg sa pozrel na mňa. Ja naňho. Potom sme aj tam dvakrát strekli. Od tohto hnoja závisel náš pobyt. Presnejšie, od umelého hnoja.
Pred Wagenburgom sme našli voľnú lavičku. Opatrne som postavil flakón medzi topánky a sadol si. Georg sa usadil vedľa mňa. Chvíľu sme nič nehovorili. Odtiaľto sme mohli počúvať stavbu bez toho, aby sme sami niečo nosili. Oprel som hlavu o stenu a zavrel oči.
Keď som ich znova otvoril, kráčala k nám ryšavá žena.
Narovnal som sa. Kútiky úst sa mi zdvihli bez toho, aby som s tým mohol niečo urobiť. Georg sa na mňa pozrel. Odkašľal som si a pokúsil sa dostať tvár opäť pod kontrolu. Podarilo sa mi to iba čiastočne.
Žena zostala stáť kúsok od lavičky. Volala sa Shani a chcela sa ospravedlniť. Predtým bola vraj dosť hrubá. Ukázala na moje líce. Prešiel som si po ňom chrbtom ruky a zotrel ešte trochu Ehrenhofu.
Potom vysvetlila, prečo ma zhodila na zem.
Na čele som mal červenú laserovú bodku.
Prestal som sa usmievať.
Chytila ma za plece a pritlačila k zemi. Keď som sa chcel znova zdvihnúť, držala ma dolu. Až potom prišli strážnici. Nevedela, odkiaľ bodka prichádzala. Nechcela však čakať, či niekto stlačí spúšť.
Prešiel som si rukou po čele. Nič tam nebolo. Samozrejme, že tam nič nebolo. Aj tak som to musel skontrolovať. Kým som sledoval Georga pri žeriave, niekto na mňa možno mieril. A ja som nadával žene, ktorá mi zabránila, aby ma poriadne trafili.
Poďakoval som sa jej. Znelo to trochu neobratne. Shani sa krátko usmiala a položila mi ruku na plece. Moje myšlienky sa museli rozhodnúť, čomu sa budú venovať najskôr. Rozumná voľba by bola laserová bodka.
Požiadala nás, aby sme o tom nikomu nehovorili. Najmä nie o tom, že to videla ona. Potrebovala prácu. Ako účastníčku programu Piefke 5 ju posielali po celej krajine na rôzne podujatia, väčšinou stavať tribúny. Kto robil problémy, rýchlo dostal problémy naspäť. Strelca nevidela. Ak by sa jej varovanie zmenilo na výpoveď na polícii, možno by nakoniec musela dokazovať, že si to celé nevymyslela.
Žiaľ, veľmi dobre som tomu rozumel. Napriek tomu som neprikývol hneď. Georg zvraštil čelo. Niekto na mňa možno mieril. To nebola maličkosť, o ktorej sa dalo z ohľaduplnosti jednoducho mlčať. Shani sa však na mňa dívala tak vážne, že som sľúbil, že ju do toho nezatiahnem. Ešte som nevedel, ako to urobím.
Prezrela si nás oboch a chcela vedieť, či sme naozaj vodcami odbojového hnutia Piefke 5. Vraj o nás počuť aj mimo Viedne. Na stavbách si ľudia rozprávajú naše príbehy.
Georg očervenel až po uši. Prešiel si rukou po strnisku a vysvetlil, že zodpovedá za technické vedenie. To, čo sa dnes stalo so žeriavom, v nijakom prípade nezodpovedalo jeho bežnému pracovnému štandardu.
Mohol som k tomu niečo povedať. Namiesto toho som sa pokúsil vysvetliť svoju strategickú zodpovednosť v celej vete. Musel som začať dvakrát. Shani trpezlivo čakala. To mi vôbec nepomohlo.
Napokon ukázala na flakóny medzi našimi nohami. Patrilo už aj toto k odboju?
Vysvetlil som jej, že tentoraz privádzame vládu do hanby na výslovné želanie dvora. Georg prikývol. Shani sa zasmiala. Okamžite som bol za to, aby sme takéto rozhovory viedli častejšie. Bez flakónov. Možno pri káve.
Nasadila si prilbu a chcela sa vrátiť do práce. Po niekoľkých krokoch sa ešte raz otočila. Vraj je tu ešte niečo. Počula, že niektorí majitelia koní sa už vopred vypytovali na odbojové hnutie Piefke 5. Či pôsobí aj v Schönbrunne. Najvyšší dvorný majster sa na tom vraj nahlas zasmial.
Potom krátko zdvihla ruku a odišla.
Pozeral som za ňou. Do chvíle s laserovou bodkou som si myslel, že náš najväčší problém sedí v kabíne žeriava. Teraz sa o nás zjavne zaujímali aj ľudia, ktorých sme vôbec nepoznali. Ľudia, ktorí si mohli dovoliť kone, ktorých šampón pravdepodobne stál viac než náš mesačný obed.
Georg sa ma dotkol na ramene a kývol bradou smerom k Stippschitzovi.
Nadinspektor kráčal k nám. Chvíľu sa pozeral za Shani a takmer narazil do jedného z historických lampášov. Upravil smer, napravil si koženú bundu a zastal pred našou lavičkou. Rozhodol som sa, že lampáš nespomeniem. Možno sme od neho ešte potrebovali priaznivé rozhodnutie.
Žiadne nemal.
V ruke držal vytlačenú fotografiu. Bolo na nej vidieť mňa so zdvihnutou rukou vedľa žeriava. Georg sedel v kabíne. Svedecká výpoveď vraj potvrdzovala, že som ho cielene navádzal. Zaznamenané boli aj naše sťažnosti na Sebastiana. Pre jeho kolegov z toho vychádzal jednoznačný obraz.
Ešte raz som vysvetlil, kam som ukazoval. Stippschitz fotografiu odložil. Podrobnosti sa preveria. Zatiaľ sme zatknutí. Georg je považovaný za vraha z Ehrenhofu a ja za jeho pomocníka. Cudzinecká polícia dostane správu o našom vyhostení.
Georg vstal. Chytil som ho za rukáv. Na dnes sa už stalo dosť.
Niekoľko indícií ešte chýba, povedal Stippschitz. Potom sa prípad môže uzavrieť. Najviac ma znepokojovalo, ako málo znepokojovali tieto chýbajúce indície jeho. Nadýchol som sa, aby som mu povedal o červenej bodke.
Shani práve liezla na tribúnu. Jej prilba sa objavila medzi dvoma vzperami. Myslel som na jej tvár, keď nás prosila, aby sme ju do toho nezatiahli. A myslel som na muža predo mnou, ktorý mal vo vrecku fotografiu mojej vystretej ruky a už v nej videl plán vraždy.
Mlčal som. Nebolo to dobré rozhodnutie. Len som práve nemal pripravené lepšie.
Odteraz už nesmieme rozptyľovať ani vône, doplnil nadinspektor. Prišli sťažnosti. Georg pozrel na flakón. Práve za jedinú prácu, ktorú sme dnes vykonali podľa predpisov, sme teraz dostali ďalšie pokarhanie.
Stippschitz nám vzal fľaše a postavil ich pred bunku. Potom nás odviedol do zámku. Dočasne budeme zadržiavaní v našom služobnom byte. Nijaké prechádzky, nijaké návštevy, nijaké výlety do Ehrenhofu. Ďalšie vyšetrovanie a príprava nášho vyhostenia budú prebiehať súbežne. Očakáva, že nás tam nájde, kedykoľvek príde.
Vo výťahu sme stáli traja. Nadinspektor sa posunul bližšie k dverám. Georg sa s prehnanou nevinnosťou díval do stropu. Tentoraz ten zápach naozaj nepochádzal iba od neho.
Na treťom poschodí Stippschitz otvoril dvere nášho bytu. Pred schodiskom mal zostať strážnik. Môžeme sa umyť, oznámil nám. Znelo to menej ako povolenie a viac ako naliehavá prosba.
Potom sme zostali sami.
Georg si sadol na moju posteľ a pozeral na svoje ruky. Nechcel Sebastiana zabiť, povedal. Už dávno som ho nepočul hovoriť tak potichu. Sadol som si vedľa neho. Vedel som to. Nohou som krátko štuchol do jeho topánky.
Chvíľu sme tak sedeli. Potom vstal a vyliezol do svojej postele nad mojou. Drevo zavŕzgalo. Prešiel som k oknu a zostal bokom za rámom.
Dole sa ďalej stavalo. Medzi radmi sedadiel som hľadal ryšavé vlasy pod prilbou. Shani sa isto pohybovala po ešte nedokončenej tribúne. Vzala kolegovi jeden diel a ukázala mu, kam patrí. Dúfal som, že sa pozrie nahor. Potom by som jej mohol aspoň krátko zamávať. Bez žeriava nablízku.
Okolo naukladaných podlahových dosiek prešiel muž. Mal béžový klobúk a dlhé puzdro na pušku. Sledoval som ho očami. Zastal, akoby premýšľal, ktorou cestou sa vydať.
Potom sa otočil a pozrel priamo k nášmu oknu.
Dal som ruku preč zo železnej tyče.
Tohto muža som poznal. Stippschitz mi povedal, že je uvoľnený zo služby a liečia ho v Narrenturme na Kahlenbergu. Spoliehal som sa na túto informáciu.
Hlavný inšpektor Paradeiser.
Pokračovanie nabudúce.