Viedeň, Mariahilf. Október 1904.
28. októbra 1904, 00:41
Pod pohovkou ležal muž, ktorému Therese Wimmerová pred tromi dňami odovzdala svoj týždenný zárobok. Viktora Bernaua spoznala podľa tmavej výplne manžetového gombíka ešte skôr, než odhrnula hrubé plátno natoľko, aby mu videla do tváre. Pri počítaní mincí sedel oproti nej a práve týmto rukávom prechádzal po stole, aby nič nespadlo na zem. Teraz mu ruka ležala na parketách, prsty napoly zovreté.
Therese pustila prikrývku a cúvala k dverám. V predsieni plecom zachytila o zárubňu, vyrovnala sa a siahla po kľučke vchodových dverí. Na ulicu to boli dve poschodia. Dole býval domovník. Stačilo by ho zobudiť a povedať mu, čo našla.
Namiesto toho sa pozrela k svojej izbičke. Na posteli ležala taška s látkami, po ktoré prišla. Sestra čakala, kým sa vráti; spal u nej aj Theresin malý syn. Reisingerovci boli odcestovaní a Therese chcela využiť príležitosť, vziať si posledné zákazky a potom si nájsť iné bývanie. Už nechcela žiť v byte, do ktorého Viktor chodil, kedy sa mu zachcelo. Teraz v ňom ležal mŕtvy a ona zasa stála a premýšľala, čo má proti nej v rukách.
Listy boli v jeho saku. Otec jej dieťaťa v nich sľuboval peniaze, bývanie a neskôr už len to, že občas niekoho pošle, aby sa na ňu pozrel. Bol ženatý. Keď peniaze prestali chodiť, Viktor sa ponúkol, že sa s ním porozpráva; potreboval na to tie listy. Therese mu ich dala. Nedostala späť ani papiere, ani peniaze.
Svojim zákazníčkam hovorila, že je vdova. Viktor vedel, pre ktoré domácnosti šije, a vyhlásil, že tam pôjde listy nahlas čítať, ak mu nezaplatí. Na poslednej obálke bola navyše adresa jej sestry. Pri počítaní mincí povedal, že nabudúce sa teda príde opýtať tam. Therese sestre nič z toho nepovedala. Sestra si stále myslela, že jej peniaze chýbajú preto, lebo zákazníčky zle platia.
Therese sa pozrela k dverám a predstavila si, ako policajti rozkladajú listy vedľa mŕtveho. Bolo v nich jej meno, bývala v tomto byte a dávala tomu mužovi peniaze, aby ju nechal na pokoji. Musela by vysvetliť, prečo je tu sama práve túto noc. Možno by ju vypočuli. Možno by sa najprv vypytovali sestry a potom zákazníčok. Ruku už mala na kľučke, keď sa znovu obrátila k izbe.
Zo šijacích potrieb vybrala malé nožnice a vrátila sa do izby. Jej lampa stála na stole. Za ním bolo zatvorené okno a pach, ktorý si všimla pri príchode, už nedokázala oddeliť od tváre pod plátnom. Položila lampu na zem a potiahla pohovku ďalej od steny. Jeden koniec zaškrípal po parketách, zatiaľ čo druhý sa zasekol na dvoch kusoch dreva. Therese sa toho zvuku zľakla a počkala, kým si bola istá, že naň nikto v dome nezareagoval.
Viktor si od nej dal do podšívky saka všiť ďalšie vrecko. Bolo pod ľavým prieramkom, priliehalo k telu a zvonka ho nebolo vidieť. Therese si ešte pamätala, ako vtedy stál pri stroji a sledoval každý jej pohyb. Otvor vrecka mal pritlačený pod rukou. Dvakrát stiahla ruku späť, kým sa jej pod ňou podarilo uchopiť podšívku a priložiť nožnice.
Nožnice zastrihli do látky. Therese nahmatala papier a potiahla, no zväzok sa zachytil. Musela otvor zväčšiť. Keď sa jej ho konečne podarilo vytiahnuť, na vrchnej obálke spoznala známy rukopis. Palcom prešla po adrese svojej sestry. V predsieni niekto vsunul kľúč do zámky.
Therese zdvihla hlavu. Vchodové dvere boli za predsieňou, oproti otvoreným dverám izby. Von sa nemohla dostať bez toho, aby išla prichádzajúcemu v ústrety. Kým sa kľúč otáčal, zastrčila si listy aj s obálkami pod blúzku, sfúkla lampu a zdvihla nožnice zo zeme.
25. októbra 1904, 23:34
Mathilde Reisingerová položila tri potvrdenky na jedálenský stôl pred Viktora Bernaua. Sedel na stoličke pri dverách. Jej manžel Eduard stál pri príborníku s rukami prekríženými na hrudi. Therese bola od popoludnia u sestry; okrem nich troch v byte nikto nebol. Mathilde počkala, kým si Viktor prečítal vrchnú potvrdenku. „Zákazníci zaplatili. Ty si tie peniaze prevzal. Kedy ich vrátiš?“
Viktor posunul potvrdenku cez stôl k Eduardovi. „A čo na to hovorí tvoj muž?“ Eduard odstúpil od príborníka a prišiel bližšie, no papier nezdvihol. Jeho podpis bolo vidieť aj odtiaľ, kde stál. „Sľúbil si, že do konca septembra budú peniaze späť v pokladnici,“ povedal. Viktor sa oprel. „Tak potom polícii vysvetli, prečo si to podpísal.“
Mathilde si pritiahla doklad k sebe. Vedela, že Eduard prenechal Viktorovi peniaze. Hovoril o niekoľkých dňoch, o dočasnom výbere, ktorý sa chodu firmy nedotkne. Teraz zostávali účty nezaplatené a ľudia vo firme čakali na mzdu. Mathilde vyhľadala potvrdenky, aby sa jej muž už nemohol vyhýbať odpovedi. Keď teraz Eduard siahol po papieri, položila naň ruku. „Toto zostane tu.“
Viktor vstal. Stolička narazila do zárubne a čiastočne zatarasila priechod. „Tie doklady patria do firmy.“ Mathilde vzala aj zvyšné dve potvrdenky. „Tak tam zajtra pôjdeme spolu. Vysvetlíš nám, kde sú peniaze, inak to ohlásim.“ Obišla stôl, no Viktor ju chytil za zápästie a pridržal jej ruku nad doskou.
„Pusť ju,“ povedal Eduard. Viktor sa naňho pozrel a zovrel jej zápästie pevnejšie. Mathilde cítila, ako sa jej prsty otvárajú. Potvrdenky spadli na stôl. Až keď sa voľnou rukou zahnala Viktorovi po tvári, Eduard vstúpil medzi nich. Chytil obchodného partnera za sako a odtiahol ho od Mathilde. Viktor odsunul stoličku, udrel Eduarda do tváre a chcel ísť k dverám.
Eduard ho nepustil. Obaja sa dostali k pohovke; Viktor sa potkol o jej nízky koniec a chrbtom dopadol na čalúnenie. Mathilde ešte stála pri stole a šúchala si zápästie, keď sa nad ním jej muž sklonil. Najprv videla iba Viktorove topánky kĺzať sa po parketách. Potom si všimla Eduardove ruky na jeho krku.
„Eduard, prestaň.“ Mathilde k nemu prišla a chytila ho za plece. Viktor udrel rukou do operadla, zachytil Eduardov rukáv a zasa ho pustil. Mathilde potiahla silnejšie. Jej muž ju striasol bez toho, aby od Viktora odtrhol pohľad. Keď jeho meno vykríkla druhý raz, šúchanie topánok ustalo.
Eduard ho pustil a narovnal sa. Mathilde si kľakla vedľa pohovky. Viktor ležal napoly na sedadle, hlavu otočenú nabok. Dotkla sa jeho líca a čakala, či sa nadýchne. Za jej chrbtom sa Eduard spýtal, či niečo počuje. Mathilde neodpovedala. Po chvíli vstala a išla k vchodovým dverám.
„Počkaj.“ Eduard ju nasledoval do predsiene. Nepostavil sa pred dvere, ale vedľa nej. „Aj ty si ho držala.“ Mathilde sa naňho pozrela. Za plece chytila Eduarda, nie Viktora. „Chcela som, aby si prestal.“ Eduard si rukávom utrel ústa. Peru mal rozbitú. „To môžeš povedať. A potom sa spýtajú na tie potvrdenky.“
Mathilde stlačila kľučku. Dvere sa pootvorili a zo schodiska dovnútra vnikol chladnejší vzduch. Dole niekto zakašľal. Mohla vyjsť von a zavolať o pomoc; Eduard stál vedľa nej a nedržal ju. „Najprv sa musíme pozrieť, čo má ešte pri sebe,“ povedal. Mathilde zostala stáť, kým kroky na nižšom poschodí neutíchli. Potom dvere znovu pritiahla.
Vo Viktorových vreckách našli peniaze, hodinky a niekoľko obchodných dokladov. Mathilde vybrala iba papiere a položila ich na písací stôl pod ťažké mosadzné ťažidlo. Sako mu vyzliecť nechcela; keď ju o to Eduard požiadal, prešla k príborníku a obrátila sa mu chrbtom. Ustúpil. Ani jeden z nich si nevšimol ploché vrecko v podšívke.
Eduard zdvihol veko jednej z dvoch nových debien na vzorky, ktoré stáli v predsieni. Pozrel dovnútra a znovu ho položil. Mathilde pochopila, nad čím uvažoval, a odvrátila sa. O chvíľu Viktora zabaleného vo vrecovine zatiahli pod pohovku a jeden jej koniec podložili kusmi dreva, aby bol vyššie. Prikrývka siahala až po zem. Mathilde pred ňou kľačala a upravovala lem, kým jej Eduard vysvetľoval, že cestu do Brna nesmú zrušiť. Očakávajú ich tam. On sa vráti skôr a o všetko sa postará.
„Necháš ma tam samu?“ Mathilde vstala. Eduard sa rukami zaprel do vysokého operadla a posunul pohovku bližšie k stene. „Jednu noc. Zostaneš v hoteli a povieš, že mám ešte dohodnuté stretnutie.“ Mathilde sa pozrela na časť prikrývky, pod ktorou zmizla Viktorova ruka. Nespýtala sa, čo Eduard v tú noc zamýšľa urobiť.
Skôr než vyšli z izby, Eduard otvoril okno. Mathilde zostala pri dverách a držala lampu. Prievan nadvihol záves, no ťažká prikrývka na pohovke sa nepohla. Eduard skontroloval lem a znovu sa narovnal. „Sem nikto nepríde,“ povedal. Mathilde sa ponad neho pozrela na zatvorené dvere izbičky, v ktorej Therese nechala svoje veci.
27. októbra 1904, 21:10
Firemný úradník otvoril vchodové dvere a zavolal na Reisingera. Jeho mladší kolega držal lampu. Keď im nikto neodpovedal na klopanie, otvorili zámku vhodne ohnutým nástrojom. Vo firme čakali na kľúč, ktorý mal Reisinger odovzdať pred odchodom. Správa o jeho ceste do Brna im veľmi nepomohla; bez chýbajúcich dokladov nemohli na druhý deň vyplatiť peniaze.
Vo väčšej izbe prievan nadvihol záves. Úradník prešiel pomedzi stôl a pohovku k otvorenému oknu a pritiahol ho. „To predsa nemôže zostať otvorené celé dni.“ Skontroloval západku a oprášil si manžetu. Kolega za ním stál pri dvoch nových debnách na vzorky. Na pohovke ležala tmavá prikrývka, ktorej lem sa takmer dotýkal zeme. Ani jeden ju nezdvihol.
Kľúč nenašli. Úradník krátko nazrel do izbičky, v ktorej podľa pani Reisingerovej bývala krajčírka. Posteľ bola prázdna, na stoličke ležala látka. Keď sa kolega spýtal, či majú prísť neskôr ešte raz, odpovedal, že zrejme budú musieť. Potom obaja vyšli von. Úradník za nimi zamkol a v pamäti mu zostal pach vlhkých handier, ktorému v studenom byte neprikladal nijaký význam.
28. októbra 1904, 00:49
Therese stihla prebehnúť cez predsieň do svojej izbičky skôr, než sa otvorili vchodové dvere. Pritiahla za sebou malé dvere a pevne držala kľučku. V pravej ruke mala stále nožnice. Cez drevo počula, ako niekto vošiel do bytu, zastal a pomaly zatvoril vchodové dvere.
Kroky vošli do predsiene. Therese čakala, že sa priblížia, no muž prešiel do väčšej izby. Zaškrtla zápalka a pod jej dverami sa objavil úzky pás svetla. Počula, ako muž čosi robí pri pohovke; potom nastalo ticho. Nevolal na obyvateľov bytu ani o pomoc. Therese zadržala dych. Nech tam stál ktokoľvek, nezdalo sa, že by ho nález prekvapil.
Pri okne zarachotila západka. Krídlo udrelo o stenu a popod Theresine dvere potiahol studený vzduch. Keď prišla, okno bolo zatvorené. Teraz bolo znova otvorené a muž vo vedľajšej izbe sa pohyboval, akoby nehľadal vysvetlenie, ale niečo, čo mu chýba.
„Pani Wimmerová?“ Spoznala hlas Eduarda Reisingera. Odišiel do Brna. Mathilde povedala, že sa vrátia až na konci týždňa. Therese si upravila listy pod blúzkou, zatiaľ čo jeho kroky vyšli z izby a zastali priamo pred jej dverami. Stlačil kľučku. Therese ju držala proti nemu.
„Otvorte. Viem, že ste tam.“ Therese kľučku nepustila. Eduard chvíľu počkal a skúsil to znova, tentoraz silnejšie. Dvere sa pohli proti jej plecu. „Strihali ste mu do saka,“ povedal. „Čo ste vybrali?“ Therese zavrela oči. Listy zašušťali, keď si ich pritlačila rukou.
„Patria mne.“ Vlastný hlas jej cez drevo znel cudzo. Reisinger prestal tlačiť. „Tak mi ich ukážte.“ Počula, ako o krok ustúpil. Therese sa dívala na dvere, do ktorých sa opierala celou váhou. K zámke už nebol kľúč; tak to bolo už vtedy, keď sa nasťahovala. Stačilo, aby Reisinger ešte raz silnejšie zatlačil.
„Chcem odísť,“ povedala. „Vzala som si svoje veci.“ Odpovedal, že môže, len čo uvidí tie papiere. Therese sa spýtala, kde je Mathilde. „V hoteli. Čo to s tým má?“ Teraz už znel netrpezlivo, takmer ako po večeroch, keď sa sťažoval na hluk jej šijacieho stroja. Vtedy by nikdy neverila, že by bol schopný ukryť muža pod kus nábytku.
„Odstúpte od dverí.“ Therese počkala, kým sa jeho kroky nevzdialili. Potom dvere pootvorila. V predsieni nikto nebol. Reisinger stál vo dverách väčšej izby, niekoľko krokov vľavo od nej; ku vchodovým dverám musela prejsť popri ňom. Lampa za jeho chrbtom osvetľovala polovicu tváre. Na druhej strane rozoznala opuchnutú peru.
Therese vzala tašku z postele. Navrchu ležala synova košeľa, ktorú chcela opraviť. Zasunula pod ňu nožnice a vyšla z izbičky. Reisinger sa pozrel na tašku. Keď chcela prejsť popri ňom, chytil ju za nadlaktie a zastavil. „Tie papiere,“ povedal. „Chcem len vedieť, či medzi nimi nie je niečo z firmy.“
„Sú to listy.“ Therese držala tašku pred sebou. Odsunul ju nabok a pozrel sa na vydutú látku blúzky. Pochopila, že sa cez neho nedostane, kým bude stáť v priechode. „Nikomu nepoviem, že som tu bola.“ Reisinger jej ruku nepustil. „Toto nie je váš byt. Neodnesiete odtiaľto nič, čo vám nepatrí.“
Takmer tie isté slová počula od Viktora. Therese vytiahla jeden z listov aj s obálkou. „Je tam moje meno.“ Reisinger zachytil obálku a prečítal si adresu. „Tam ste teraz? U sestry?“ Vytrhla mu ju a znovu si ju zasunula pod blúzku. Jej ruku zovrel pevnejšie. „Aj tam môžem prísť,“ povedal. „Ale najprv mi ukážete, čo ste mu vzali zo saka.“
Therese ho taškou udrela do ruky. Na okamih povolil zovretie a ona sa vytrhla. Cesta k vchodovým dverám bola stále zatarasená. Cúvala do väčšej izby pomedzi stôl a pohovku, až za sebou pocítila otvorené okno. Na šiju jej doliehal studený vzduch. V protiľahlom krídle dvora sa za závesom svietilo.
„Nemusíte sa báť.“ Reisinger k nej vykročil od dverí. Therese za jeho chrbtom začula prikrývku šuchnúť po parketách. Topánkou ju posunul a Viktorova ruka bola znovu odkrytá. Reisinger ju prekročil bez toho, aby sa pozrel dolu.
Therese otočila hlavu k dvoru. Skôr než stihla zavolať, Reisinger bol pri nej. Chytil ju za ruku a odtiahol od okna. Druhou rukou siahol po krídle. Drevo udrelo do rámu a medzi nimi uviazol záves. Reisinger zatlačil, až západka zapadla.
Therese sa podarilo oprieť tašku o stôl a siahnuť do nej. Prstami našla košeľu a pod ňou nožnice. Keď Reisinger siahol po liste na jej hrudi, vytiahla ich a bodla mu do predlaktia. Hrot prenikol cez rukáv. Therese stiahla ruku a pustila nožnice. Reisinger vykríkol, mykol rukou späť a narazil do hrany stola. Siahol si na poranené miesto. Therese sa pretlačila pomedzi neho a pohovku k dverám.
V predsieni ju dobehol a chytil ucho jej tašky. Trhnutie ju napoly obrátilo k nemu a šev pri uchu sčasti povolil. Therese uvidela jeho tvár tesne pred svojou a pustila tašku. Zostala v jeho ruke. Therese prudko otvorila vchodové dvere a rozbehla sa dolu schodmi, jednou rukou sa opierala o stenu, druhou si držala listy pod blúzkou.
Na prvej podeste sa obzrela. Reisinger stál hore vo dverách. Tašku si tisol k telu a voľnou rukou si stláčal poranené predlaktie. Na poschodí pod ňou sa otvorili dvere; niekto sa rozospato spýtal, čo sa deje. Reisinger ustúpil do bytu. Therese prešla popri otvorených dverách bez zastavenia a za chrbtom počula otázku druhý raz.
Zastala až na ulici. Kabát jej zostal v izbičke. Pritiahla si golier blúzky a obzrela sa k vchodu domu. Nikto nevyšiel. Hore Reisinger zatvoril okno; pri zabuchnutí zostal záves zachytený v ráme.
28. októbra 1904, 01:36
Sestra otvorila až po druhom zaklopaní. Therese sa popri nej pretlačila do kuchyne a chcela, aby hneď zamkla. Potom stála pred stolom a nedokázala zo seba dostať jedinú vetu. Sestra pritiahla stoličku, posadila ju a priniesla vlhkú handričku. Cez pootvorené dvere izby Therese videla spať svojho syna. Jednu ruku mal vedľa tváre, druhou držal okraj prikrývky.
„Kde máš tašku?“ Sestra jej prešla handričkou po líci. Therese pokrútila hlavou a položila listy na stôl. Vrchná obálka bola pokrčená. Keď z nej stiahla ruku, sestra si všimla otlačené miesta na jej paži. „Kto ti to urobil?“ Therese si stiahla rukáv, no sestra ju chytila za ruku a čakala na odpoveď.
Therese najprv rozprávala o Reisingerovi. Vrátil sa, nechcel ju pustiť a zabuchol okno, keď chcela volať o pomoc. Pri rozprávaní si pritláčala vlhkú handričku k ústam. Až keď sa sestra spýtala, prečo ju Reisinger vlastne zadržiaval, povedala jej o mužovi pod pohovkou. Sestra ju prestala hladkať po chrbte.
„Bernau?“ Poznala to meno. Therese jej o ňom hovorila, keď sa ponúkol, že vymôže peniaze od otca dieťaťa. Teraz rozprávala o platbách, ktoré išli opačným smerom. Sestra sa pozrela na listy a vzala vrchný, keď jej ho Therese prisunula.
Na papieri stálo: Peniaze dostaneš, len čo budeš s chlapcom u sestry. Moja žena sa o ňom nesmie dozvedieť. Sestra prečítala riadky a pozrela sa na Therese. „Tie mali vidieť.“ Therese si šúchala prsty. „Našli by ich pri ňom. V mojom byte. A ja som už stála vedľa.“ Vedela, že sestra od nej čaká viac, no pri pomyslení na Viktorovu ruku na parketách sa opäť nemohla nadýchnuť. „Chcela som ich len späť.“
Sestra odložila list. „A preto si sa dotýkala mŕtveho?“ Therese prikývla. Keď sestra vstala a vyhlásila, že ide po pomoc, Therese ju chytila za zápästie. „Prosím, nie. Nie teraz.“ Sestra pred ňou zostala stáť. „Napadol ťa. Sedíš tu a ledva zdvihneš ruku. Mám čakať, kým sa objaví pred našimi dverami?“
Therese ukázala na obálku. „Prečítal si adresu. Povedal, že môže prísť aj sem.“ Teraz vzala sestra obálku do ruky sama. Vyrovnala pokrčený roh a zahľadela sa na svoju adresu. Potom sa pozrela do vedľajšej izby, kde sa chlapec pohol. Privrela dvere, až zostala len úzka škára.
Chvíľu Therese počula iba vodu, ktorú sestra liala do misy. Pomohla jej vyzliecť roztrhnutú blúzku a prehodila jej cez plecia čistú látku. Therese rozprávala o nožniciach, poranenej ruke a taške, ktorú jej Reisinger vzal. Boli v nej ešte hotové ušité veci a chlapcova košeľa. Pri košeli sa rozplakala. Sestra jej priblížila misu a povedala, nech si teraz najprv umyje tvár.
Potom priniesla ihlu a niť. Therese položila blúzku na stôl a pozrela sa na trhlinu pri výstrihu. Sestra už zapálila sviečku, aby lepšie videla. Keď Therese urobila prvý steh, druhá žena si obliekla kabát. Lem bol na jednej strane uvoľnený; prešla po ňom rukou, kým si kabát zapla.
„Kam ideš?“ Therese držala ihlu vo vzduchu. Sestra zvesila z háčika kľúč od bytu. „Choď k malému. Čoskoro sa vrátim.“ Therese si myslela, že predsa len ide po pomoc. Chcela ju ešte raz poprosiť, aby to nechala tak, no nedokázala sa k tomu odhodlať.
Keď kroky na schodisku utíchli, pritiahla niť príliš silno. Látka sa zriasila. Therese vypárala posledný steh, dokončila šev a obliekla si blúzku. Potom išla za synom. Sadla si na kraj postele. Chlapec sa napoly zobudil, nahmatal jej ruku a hneď ako ju našiel, znovu zaspal. Therese pri ňom zostala, až kým niekto nezaklopal na vchodové dvere.
28. októbra 1904, 02:52
Sestra stála na chodbe a v ruke držala stratenú tašku. Therese najprv uvidela svetlú košeľu, ktorá z nej vytŕčala, potom vytrhnuté ucho. Čakala kroky viacerých ľudí, niekoho, komu bude musieť všetko znovu vyrozprávať. Sestra sa popri nej pretisla dnu a pritiahla dvere. Kľúč položila na malú poličku v predsieni.
V kuchyni postavila tašku na stôl. „Všetko bolo porozhadzované. Pozri, či niečo nechýba.“ Therese sa dotkla ucha, no nič nevybrala. Sestra mala kabát zle zapnutý. Na jednom pleci bola látka roztrhnutá a na golieri tmavá stopa. Pravou rukou stále zvierala hranu stola, hoci si už dávno mohla sadnúť.
„Bola si uňho.“ Therese to povedala potichu, aby sa chlapec nezobudil. Sestra prikývla a vytiahla z tašky malú košeľu. Skladala ju, no rukávy sa jej nepodarilo zarovnať, a tak to skúsila znova. Therese jej ju vzala. „To ti len tak dal?“ Sestra spustila ruky. „Nie.“
Therese pritiahla stoličku, no sestra si nesadla. Rozopla si kabát a Therese teraz videla, ako ďaleko siaha trhlina na pleci. „Čo sa stalo?“ Sestra sa obrátila k zatvoreným dverám a odpovedala až vtedy, keď Therese otázku zopakovala.
„Leží vedľa stola,“ povedala sestra. „Reisinger. Je mŕtvy.“ Vytiahla ruku z jedného rukáva, v druhom sa zachytila a musela kabát znovu nadvihnúť. Therese jej nepomohla. Na kuchynskom stole stála taška, ktorú pri úteku pustila; poznala každú dierku v jej látke, a predsa nechápala, že je znovu tu.
Sestra prehodila kabát cez operadlo stoličky. Reisingerovi povedala, že prichádza kvôli Therese a listom. Potom ju pustil dnu. Chcel vedieť, či priniesla papiere. Taška stála v predsieni, vedľa nej ležali niektoré z ušitých vecí. Keď sa sestra zohla, aby ich pozbierala, Reisinger ju chytil za kabát a vtiahol do väčšej izby.
„Ruku mal obviazanú,“ povedala. „Kusom tej látky z tvojej tašky.“ Šúchala si plece, na ktorom bol roztrhnutý šev. Neveril jej, že prišla bez listov. Potom vyhlásil, že ak sa Therese sama nevráti, príde k nim. Nechcel ju pustiť von. Sestra sa pozrela na podlahu medzi stolom a sporákom a rozprávala o ťažkom ťažidle, ktoré ležalo na Reisingerovom písacom stole.
„Udrela si ho tým?“ Therese ten mosadzný predmet poznala. Niekoľkokrát ho odložila, keď utierala dosku stola. Sestra prikývla. Reisinger spadol a ona vzala tašku z predsiene. Stála pri otvorených vchodových dverách a stačilo, aby vyšla von.
Therese čakala. Sestra si pritiahla stoličku a konečne si sadla. Ruky jej ležali naplocho na kolenách. „Ešte stále tam ležal. Z predsiene som naňho videla.“ Pozrela sa k dverám spálne. „Predstavila som si, ako sa znovu postaví.“ Therese stiahla ruky z ucha tašky. „Pokúsil sa o to?“ Sestra pokrútila hlavou a teraz sa jej pozrela do očí. „Nie. Vrátila som sa. Potom som ho udrela ešte raz.“
Sestra vzala kabát z operadla a položila si ho na kolená. Therese sa pozrela na roztrhnutú látku na pleci a uvoľnený šev na leme, ktorý bol rozpáraný už pred jej odchodom. „Vieš, prečo som tam išla,“ povedala sestra. Therese neprikývla. Pritiahla si kabát cez stôl a prezrela, ako ďaleko vedľa šva siaha trhlina. Potom vzala ihlu, ktorou si zašívala blúzku.
Sestra pridržala podšívku bokom, kým Therese priložila okraje látky k sebe. Pri prvom stehu sa Therese pichla do prsta a na chvíľu si ho pritlačila k handričke na stole. „Ak niekto príde,“ začala sestra. Therese ju nenechala dohovoriť. Pretiahla niť, pozrela sa na ňu a povedala: „Celú noc si bola tu.“ Potom sa znovu sklonila ku kabátu.