O 2:13 nastúpila Nora Fellner na Schottentore do nočného autobusu N43 smer Neuwaldegg. Bola na nohách už jedenásť hodín, topánky jej premokli od dažďa a po tom, čo jej telefón vypočítal cenu taxíka do Hernalsu, ktorú z princípu odmietala zaplatiť, chcela už len čo najrýchlejšie domov. Autobus stál na zastávke, dvere mal otvorené, nad čelným sklom svietilo číslo linky a cieľ. Za sklom Nora rozoznala asi pol tucta cestujúcich. Nič nevyzeralo natoľko čudne, aby kvôli tomu zostala stáť v daždi a čakala na ďalší spoj.
Platný lístok mala vo vrecku kabáta. Na chvíľu sa zastavila pri vodičovi, staršom mužovi s nakrátko ostrihanými sivými vlasmi a tmavou uniformnou bundou. „Cez Hernalser Hauptstraße?“ spýtala sa. Ani sa na ňu nepozrel, iba zavrel dvere a pohol sa. Nora márne čakala na odpoveď a napokon si sadla do druhého radu. Sestre napísala, že je na ceste. Správa sa neodoslala. Telefón schovala; signál môže riešiť neskôr.
Spočiatku ju trasa upokojovala. Autobus prešiel zastávkou Landesgerichtsstraße a pokračoval smerom k Alser Straße. Nora poznala poradie zastávok dosť dobre na to, aby nemusela sledovať každý názov. Až po niekoľkých minútach si všimla, že na križovatkách nestoja nijaké autá. Oproti nim neprešiel taxík, v daždi nezablikalo svetlo žiadneho cyklistu. Viedeň nebola ponorená do tmy, semafory fungovali a v niekoľkých oknách sa svietilo, no ulice patrili iba ich autobusu.
Nora sa obzrela dozadu. Starý muž sedel s oboma rukami položenými na palici, pri okne žena s červeným šálom. O dva rady ďalej mal mladík pod kapucňou slúchadlá. Úplne vzadu sedel muž v obleku a na druhej strane uličky sa o sklo so zatvorenými očami opierala žena vo svetlom nemocničnom oblečení. Nikto netelefonoval, nikto nesledoval displej so zastávkami. Nevyzerali ospalo. Vyzerali, akoby čakali.
Na Alser Straße Nora vstala a išla dopredu. Keď sa vodiča znova spýtala, či naozaj ide do Neuwaldeggu, zdvihol oči k spätnému zrkadlu a povedal áno. Už sa chcela vrátiť na miesto, keď odbočil tam, kde podľa nej mala N43 pokračovať rovno. Pred nimi sa otvorila úzka ulica medzi vysokými domami. Nora márne hľadala označenie zastávky a zostala stáť pri kabíne. „Tadiaľto predsa normálne nejazdíte. Je obchádzka?“
„Sadnite si, prosím.“ Ruky mu pokojne spočívali na volante. Nora sa dívala von, no ulicu nedokázala zaradiť. Stačilo niekoľko odbočení a aj známa štvrť mohla pôsobiť cudzo. Čakala na ďalšiu križovatku. Keď sa napokon otočila, mladík si vybral jedno slúchadlo a pozoroval ju.
Spýtal sa, kde nastúpila. Keď mu odpovedala, na chvíľu zavrel oči. Mohol mať niečo cez dvadsať, možno menej; pod očami mal tmavé kruhy a vyzeral vyčerpane. „Nastúpil som na Westbahnhofe,“ povedal. Nora sa chytila tyče pri jeho sedadle a vysvetlila mu, že je teda v nesprávnom autobuse. Ani sa neusmial. „Pred viac ako hodinou. Odvtedy sme tam boli znova už dvakrát.“
Nora čakala, že sa zatvári pobavene. Namiesto toho sa pozrel dopredu. Displej nad vodičom zhasol. Ešte pred chvíľou na ňom svietilo N43 a NEUWALDEGG. Niekoľko sekúnd zostal čierny, potom sa objavili dve slová:
KARL HUBER
Nora to meno nepoznala. Starý muž s palicou áno. Zdvihol hlavu a vtiahol nohy pod sedadlo, hoci v uličke nikto nestál. „Nie,“ povedal a zovrel rukoväť palice. Farba mu zmizla z tváre ešte skôr, než autobus začal spomaľovať.
Zastali na malom námestí bez zastávky. Pred otvorenými dverami stála žena v tenkom letnom kabáte a oboma rukami si k telu tisla nákupnú tašku. Napriek dažďu mala vlasy aj šaty úplne suché. Až keď nastúpila, Nora si všimla preliačinu nad jej pravým spánkom. Koža sa tam prepadala dovnútra, akoby povolila lebka pod ňou. Žena prešla okolo Nory a zastala pred Huberom.
„Ocko.“ Nenaklonila sa k nemu. Starý muž sa na sedadle odsunul, až sa plecami oprel o operadlo, a prosil ju, aby ho nechala na pokoji. Dcéra počkala, kým dohovorí. „Povedal si, že sa vrátiš.“
Huber vysvetľoval, že chcel ísť po pomoc. „Išiel si domov,“ odpovedala bez toho, aby sa ho dotkla. Nora pozrela na mladíka, ktorý sotva badateľne pokrútil hlavou. Zostala stáť a počúvala, ako Huber ubezpečuje dcéru, že pomoc predsa privolal. Neskôr. Ona na to nič nepovedala. Za jej chrbtom zostávali dvere autobusu otvorené a Nora počula vodu kvapkať zo strechy na dlažbu.
Napokon sa Huber s pomocou palice postavil. Tvár mal mokrú a na dcéru sa nepozrel. „Myslel som si, že si mŕtva,“ povedal. Až vtedy ustúpila nabok, aby mohol prejsť uličkou. „Ešte som nebola.“ Huber došiel k dverám a zastal na poslednom schode. Nora si myslela, že sa otočí. Potom položil palicu na dlažbu a vystúpil. Dcéra išla za ním.
Len čo sa dvere zavreli, Nora pristúpila k oknu. Námestie bolo v daždi prázdne. Hľadala ich vo vchodoch domov aj na samom okraji výhľadu z okna, kým autobus znovu naberal rýchlosť a displej sa prepol na N43 – NEUWALDEGG. „Kam zmizli?“ spýtala sa mladíka. Medzitým si dal dole obe slúchadlá, no odpoveď nepoznal.
„Volám sa Milan,“ povedal, keď sa k nemu obrátila. Kývol smerom k Huberovmu prázdnemu sedadlu. „Keď normálny nápis zhasne a objaví sa meno, je na rade ten človek.“ Nora sa spýtala, čo tým myslí. Milan si palcom prešiel po slúchadle v dlani. „Niekto príde. Niektorí ho poznajú, iní tvrdia, že nie. Potom sa niečo stane.“
„A potom vystúpia?“ Nora sa znova pozrela k zatvoreným dverám. Milan povedal iba: „Nie vždy.“ Vytiahla telefón, aby skontrolovala, či sa správa konečne odoslala. Hodiny ukazovali 2:14. To nemohlo byť správne; len zastávka na námestí trvala dlhšie. Milan si všimol jej výraz a ukázal jej svoj telefón. Aj na ňom bolo 2:14. Vraj ho vypol a znovu zapol. Nič sa nezmenilo.
Nora si už nesadla. Zostala stáť v uličke, kým autobus opäť vyšiel na širšie ulice. Na chvíľu spoznala Gürtel. Niekde sa musí objaviť taxík, pomyslela si. Policajné auto. Čokoľvek, čo z tejto noci znovu urobí obyčajnú viedenskú noc. Keď displej znovu zhasol, Milan okamžite zdvihol hlavu. Nora nasledovala jeho pohľad.
NORA FELLNER
Svoje meno si prečítala dvakrát, až potom sa pozrela z okna. Autobus spomaľoval pred križovatkou, ktorej sa päť rokov vyhýbala. Aj cez deň chodila na bicykli radšej vedľajšou ulicou. Lekáreň na rohu mala už iný nápis, kaviareň oproti bola prerobená, no dopravný ostrovček spoznala. Vedľa neho, pri okraji chodníka, stál Stefan Marcher.
Pred nehodou ho videla len na okamih; jeho meno sa dozvedela až neskôr. Teraz mal na sebe tú istú sivú bundu a pod pazuchou držal cyklistickú prilbu. Tvár mal neporušenú. Nora sa na ňu dívala tak dlho, že si nevšimla, ako Milan vstal, kým už nestál vedľa nej. „Ten patrí k vám,“ povedal. Nora pokrútila hlavou. Milan ukázal na displej, na ktorom stále svietilo jej meno.
Dvere sa otvorili. Stefan nenastúpil. Zostal na chodníku a pozeral na ňu cez otvorené predné dvere autobusu. Keď ju oslovil menom, Nora ustúpila za tyč. Vodič sa pozrel do zrkadla. „Môžete vystúpiť.“ Na otázku, prečo by to mala urobiť, neodpovedal. Ani Stefan nič nerobil. Iba čakal.
Nora cítila Milanov pohľad. Chcela mu povedať, nech sa do toho nemieša, namiesto toho však počula samu seba vysvetľovať, že vtedy vošla na bicykli do križovatky na červenú. Dodávka jej musela uhnúť. „A zrazila mňa,“ doplnil Stefan zvonka. Nora zovrela tyč silnejšie. „Zavolala som záchranku. Neodišla som len tak.“
„Tri minúty.“ Stefan to povedal tak potichu, že sa musela nakloniť dopredu. Nora ho znovu videla ležať na asfalte. Nedokázal sa posadiť, no ruka sa mu natiahla k jej, keď pri ňom kľačala. Načúvala siréne, akémukoľvek zvuku, ktorý by jej dovolil odovzdať zodpovednosť niekomu inému. Potom vstala, vzala bicykel a odišla. Nikto ju neposlal preč.
„Spanikárila som,“ povedala. Stefan prikývol. „Ja tiež.“ Nora pozrela na vodiča, ktorý stále nehybne sedel za volantom. Dvere zostávali otvorené. Spýtala sa Stefana, čo od nej chce, no on neurobil ani krok, aby po ňu prišiel. „Môžeš ísť,“ povedal. Nora čakala na pokračovanie. Napokon trochu nadvihol prilbu. „Alebo môžeš zostať.“
Za jeho chrbtom začula motor. Na konci ulice zabočila biela dodávka; pravý poškodený svetlomet bol rovnaký ako vtedy. Nora ustúpila od otvorených dverí. Už chcela na Stefana zakričať, aby zišiel z cesty, keď si uvedomila, že stojí bezpečne na chodníku. Ženu na vozovke si predtým nevšimla.
Ležala pri dopravnom ostrovčeku a na nohe jej zostala iba jedna topánka. Keď zdvihla hlavu, krv z rany na čele jej stekala až k ústam. „Prosím,“ zavolala smerom k autobusu. Nora pristúpila k východu. Ešte stále mohla zostať vo vnútri. Pozrela na Milana, no ten jej nedal nijaké znamenie, na čo má čakať ani čoho sa má báť. Dodávka sa blížila a žena sa márne pokúšala zdvihnúť.
Nora vystúpila na chodník. Dvere sa za ňou okamžite zavreli. Jej výkrik na vodiča, aby počkal, zanikol v zvuku rozbiehajúceho sa autobusu; ešte videla Milanovu dlaň na skle a potom N43 zmizla za rohom. Keď sa otočila k vozovke, dodávka už bola takmer pri križovatke. Nora pribehla k žene, chytila ju pod pazuchami a ťahala ju k obrubníku.
Žena vykríkla, len čo sa jej pravá noha začala šúchať po asfalte. Bola skrútená pod kabátom a nedalo sa o ňu oprieť. Nora ťahala ďalej, dostala jej plecia bližšie k chodníku a sama sa pošmykla na mokrej vozovke. Pozrela hore, rovno do svetla jediného jasného svetlometu, a vedela, že to nestihne. Pre ňu samu ešte čas zostával. Stačilo pustiť ženu a uskočiť nabok.
Žena sa zachytila jej kabáta. Nora si čupla za ňu a potiahla ešte raz, až jej bolesť vystrelila do oboch ramien. Zranená noha stále ležala na ceste. Nedokázala ju dostať preč. Mohla už len pritiahnuť ženu k sebe a otočiť vlastný chrbát k dodávke. Nora zavrela oči, zatiaľ čo motor prehlušil všetky ostatné zvuky.
Náraz neprišiel. Keď otvorila oči, ulica bola prázdna. Nora stále držala ženu a čakala, či sa spoza nich znova ozve motor. Neozval sa. Sklonila sa k zakrvavenej tvári, prihovorila sa žene a trasúcimi prstami hľadala pulz, ktorý nenachádzala. Na druhej strane ulice stál Stefan. Teraz vyzeral tak, ako po nehode: pravá polovica tváre prepadnutá, golier bundy nasiaknutý krvou.
„Zostala si,“ povedal. Nora mu chcela odpovedať, keď za jej chrbtom pneumatiky prešli cez mláku. Križovatkou prešiel taxík, za ním ďalšie auto; pri semafore čakal cyklista. Nora sa obzrela po Stefanovi, no chodník bol prázdny. Zmizla aj žena. Nora kľačala na asfalte s rukami stále vystretými pred sebou, keď jej vo vrecku kabáta zavibroval telefón.
Správa sestre sa odoslala. Nad ňou svietil čas:
2:15
Nora sa stiahla na dopravný ostrovček. Sedela tam, kým pri kraji nezastavil taxík a vodič nestiahol okno. Keď sa spýtal, či je všetko v poriadku, takmer povedala áno. Namiesto toho vstala, prišla k autu a povedala mu, že potrebuje pomoc.
* * *
Milan Petrović nevedel, čo sa s Norou stalo. Keď ju autobus nechal na križovatke, stál pri okne a sledoval ju, kým vodič nezabočil. Potom si už nesadol. Nad vodičom znovu svietilo N43 – NEUWALDEGG, na jeho telefóne stále 2:14. Keď displej zhasol, Milan sa chytil najbližšej tyče a čakal na meno.
MILAN PETROVIĆ
Autobus spomaľoval. Milan zdvihol oči k ulici, pri ktorej mali zastaviť. Ešte netušil, kto tam naňho čaká.