Zúčtovanie o tretej

Viedeň, Leopoldstadt. September 2026.

03:05

O tretej ráno sedel Hannes Velten za recepciou a zarovnával okraje bankoviek. Päťdesiateurovky na jednej strane vytŕčali. Vybral ich zo zväzku, ešte raz prepočítal a odložil osobitne. Spolu pätnásťtisíc eur.

Cez sklenenú stenu videl mokrú bočnú ulicu. Pri jej ústí na Praterstern stál taxík; cestujúci si prehľadával vrecká a vodič čakal so stiahnutým oknom. V Hannesovej bunde boli dva lístky do Terstu, jeden preňho a druhý pre ženu, ktorá bola mŕtva už vyše hodiny.

Začul, ako sa výťah pohol, a odtiahol ruky od peňazí. Na hladkom kameni pultu zostal odtlačok jeho prstov. Zotrel ho rukávom.

23:41

Rudolf Kres stál pred recepciou, keď sa Hannes vrátil z raňajkovej miestnosti. Nočné osvetlenie už bolo zapnuté. Medzi lobby a výťahom ležal teplý žltý pás svetla, kým kreslá pri oknách zostávali takmer v tme. Hannes miestnosť upratal pred štvrťhodinou, odniesol dva prázdne poháre a vypol televízor. Bol spokojný s tým, ako recepcia vyzerá.

Kres mal sako prehodené cez ruku. Na bielej košeli sa črtalo niekoľko dažďových kvapiek. Pozdravil Hannesa priezviskom a počkal, kým vojde za pult. Potom položil vedľa klávesnice preloženú päťdesiateurovku.

„Potrebujem ísť do služobnej časti. Majiteľ o tom vie.“

Hannes nechal ruku na počítačovej myši. Dvere pre personál boli priamo za jeho pracovným miestom. Za nimi viedla rovná chodba k zadnej zásobovacej uličke. Približne v polovici sa nachádzala miestnosť na bielizeň a malý sklad so starými matracmi, čistiacimi prostriedkami a vyradeným nábytkom. Hostia tam nemali čo robiť; ani Kres tam doteraz nikdy neprišiel ako hosť.

Dvakrát ho Hannes pustil dnu zadným vchodom. Raz mu odložil obálku, inokedy mu sprístupnil izbu, na ktorú Kres nemal rezerváciu. Majiteľ mu na druhý deň poďakoval za rozvážnosť. Odvtedy toto slovo medzi nimi zdomácnelo.

„Koho čakáte?“ spýtal sa Hannes.

Kres sa pozrel k skleneným dverám, za ktorými práve prechádzali dve ženy s papierovým vreckom. „Vybavujem jednu vec pre šéfa. Vy sa, prosím, postarajte, aby hostia nechodili do chodby.“

Hannes sa mohol spýtať znova. Namiesto toho vzal bankovku a otvoril dvere pre personál. Držal sa svojho zvyku: najprv sa na Kresa pozrieť tak, akoby mu preukazoval láskavosť a sám určoval, kam až zájde. Kres na ďalšie pozvanie nečakal. Vošiel a zavrel za sebou.

Hannes si peniaze vložil do ľavého vrecka nohavíc, oddelene od ostatnej hotovosti. Chcel vedieť, koľko si privyrába bokom. Nemíňal ich hneď. Doma ležali v obálke medzi účtami za elektrinu a z času na čas si z nich vzal, bez toho, aby musel nákup obhajovať pred stavom na účte.

V štyridsiatich deviatich nezarábal tak zle, aby sa mohol považovať za zúfalca. Mal byt, spoľahlivý rozpis služieb a šéfa, ktorý ho nekontroloval pre každú maličkosť. Keď ho hosť pochválil, Hannes si správu odložil do šanónu. Už mal dva plné. Práca bola tou časťou jeho života, o ktorej ešte dokázal hovoriť s istotou.

Dnu vošiel pár s kuframi na kolieskach. Žena sa pýtala na cestu z hotela do Prátra, hoci tú noc už očividne nechcela nič iné než spať. Hannes jej na malej mape mesta vyznačil výstup z Pratersternu, ktorý sám používal. Keď obaja zamierili k výťahu, lobby naplnil pach dažďom nasiaknutého oblečenia. Muž sa ešte raz otočil a poďakoval.

Hannes ich sledoval. Nina Strell by žene vysvetlila, že na druhý večer sa nemusí vracať tou istou cestou. Rada posielala hostí ďalej s druhou možnosťou. Pre seba si roky zapisovala takéto možnosti na kúsky papiera a nechávala ich v zásuvkách.

Spomenul si na noc, keď po službe stáli v prázdnej miestnosti na bielizeň. Nina ho pritiahla za golier, zatiaľ čo on ešte stále sledoval dvere. Prsty mala teplé od žehlenia. Otáčala mu hlavu k sebe tak dlho, až sa konečne prestal dívať cez škáru. Neskôr, chrbtom opretá o pracovný stôl, spomenula Terst. Mesto pri mori, byt, ktorý pre nikoho z nich nič neznamenal, nejakú prácu na začiatok.

Spýtal sa, či už niečo našla. Pokrútila hlavou a znovu ho pobozkala. Vtedy si svoju otázku pomýlil s odpoveďou.

Nina už tri týždne v hoteli nepracovala. Prvé správy si prečítal a neodpovedal, ďalšie už len pozrel v náhľade. V ten večer prišla nová. Vytiahol telefón a otvoril ju práve vo chvíli, keď displej výťahu stúpal na tretie poschodie.

Prídem cez tvoju prestávku. Dozadu. Päť minút, potom ťa nechám na pokoji.

Správa bola odoslaná o 23:19. Hannes pozrel na hodiny. Keby si dal prestávku ako zvyčajne, už dávno mal byť vonku. Telefón schoval a povedal si, že Nine napíše hneď, ako dokončí registráciu dvojice hostí.

00:36

Úder sa ozval zo služobnej chodby. Hannes zdvihol hlavu. Potom začul ženu, nie zrozumiteľnú vetu, iba náhle prerušený zvuk. Už vstával, keď Kres otvoril dvere pre personál a zatvoril ich za sebou. Golier mal rozopnutý a po líci sa mu tiahla čerstvá škrabanka.

„Čo sa tam vzadu deje?“ Hannes neustúpil. Pozrel na škrabanec, potom ponad Kresovo plece k dverám. „Počul som niekoho kričať.“

Kres si prešiel prstom po líci a pozrel sa naň. „Bývalá zamestnankyňa. Vzala si niečo, čo jej nepatrí.“

Hannes si spomenul na správu vo vrecku. V tej chvíli mohol vysloviť Ninino meno. Kres ho nevyslovil. Kým ho nevysloví ani Hannes, stále existuje možnosť, že ide o inú ženu.

„Tak si to nevyriešujte tu,“ povedal.

„Ani som to tak neplánoval.“ Kres vytiahol peňaženku. „Vráťte sa na miesto. Potrebujem ešte trochu času.“

Na kamenný pult položil dvesto eur. Hannes sa zahľadel na bankovky a cítil, ako ho známy postup chce upokojiť. Bola tu suma, žiadosť a úkon, ktorý si suma kupovala. Kres pred ním stál, akoby sa oproti jeho predchádzajúcim návštevám nič zásadné nezmenilo.

Z výťahu vyšiel muž v ponožkách s prázdnou fľašou na vodu. Keď ich zbadal, zastal. Hannes k nemu okamžite prešiel, ukázal na automat pri kreslách a vysvetlil, ktoré tlačidlo má stlačiť. Muž sa spýtal, či tam vzadu niekto nespadol. Vraj niečo počul.

„Prevrátil sa vozík,“ povedal Hannes. „Postaráme sa o to.“

Počkal, kým muž znovu nastúpi do výťahu. Keď sa vrátil, Kres už peniaze zdvihol. Hannes položil ruku na Kresovo zápästie. Dotyk trval sotva tak dlho, aby ho zastavil. Potom si vzal bankovky.

Teraz mal siahnuť po telefóne, vojsť do služobnej chodby alebo hosťovi povedať, že ani on nevie, čo sa tam deje. Namiesto toho si sadol. Na malej menovke za recepciou uvidel svoje meno a predstavil si, ako si ho niekto fotografuje. Nad fotografiou otázky o nociach, keď tu bol Kres. Pod ňou jeho vlastné podpisy.

Nedokázal by vysvetliť, že bol zodpovedný iba za kľúče. Veď tie kľúče vydával on. Aj poznámku o údajnom probléme so vstupom napísal sám. Spomenul si, ako starostlivo vtedy formuloval vety, aby šéf nemal čo namietať.

Kres sa vrátil do chodby. Hannes otvoril rezervačný formulár a doplnil telefónne číslo, ktoré tam už bolo celé. Cez dvere počul tlmené hlasy. Nerozumel slovám a ani sa o to nesnažil.

01:21

Kres prišiel znova dopredu, tentoraz s tmavou cestovnou taškou cez plece. Prikázal Hannesovi, aby zostal na recepcii. Musí ísť po auto; nechal ho o dve ulice ďalej a pristaví ho k zásobovaciemu vchodu.

„Nikto dozadu,“ povedal Kres. „Ani vy.“

Prešiel služobnou chodbou a opustil budovu zadným východom. Hannes začul buchnutie ťažkých dverí. Na jednom z malých kamerových záberov sa Kres objavil v zásobovacej uličke, vyšiel zo záberu a zmizol. Obraz bežal ďalej. Chodba zostala tichá.

Hannes vstal. Vzal si telefón a prešiel dverami pre personál. Zo zadného skladu sa ozývalo slabé šúchanie, akoby niečo ťahali po podlahe. Dvere boli iba privreté. Hannes ich otvoril a medzi dvoma zvinutými kobercami uvidel sivé vrece na bielizeň.

Najprv zostal vo dverách. Vrece sa už nehýbalo. Potom sa zvnútra niečo oprelo o jeho horný okraj a spomedzi záhybov sa vysunula ruka. Palec prešiel po tenkej jazve na ukazováku. Hannes ten pohyb poznal: Nina ho robila, keď v rozhovore čakala na niečo, čo jej nechcel povedať.

Bol pri nej skôr, než vyslovil jej meno. Roztrhol otvor, stiahol jej z tváre ťažkú látku a chytil ju pod ramenami. Keď ju dvíhal, začala dáviť. Jednu stranu tváre mala opuchnutú, krv zaschnutú pod nosom aj vo vlasoch. Hannes vzal čistú handru z kopy pri stene, utrel jej ústa a držal ju, kým znovu nezačala poriadne dýchať.

„Je vonku,“ povedal. „Nina, pozri sa na mňa. Išiel po auto.“

Chytila ho za rukáv. Hannes jej pomohol z vreca. Keď zaťažila ľavú nohu, takmer sa zrútila. Prehodil si jej ruku cez plece a vyviedol ju zo skladu do chodby. Pred nimi bola lobby. Cestou sa Nina musela zastaviť; ledva dýchala a voľnou rukou sa opierala o stenu. Hannes ju zaviedol do miestnosti na bielizeň, ku ktorej práve došli, a posadil na okraj pracovného stola.

Siahol si ku golieru, že jej prehodí bundu cez plecia, aby jej vonku nebola zima. Zadržala ho za zápästie a vypýtala si telefón.

Hannes ho vytiahol. Na displeji stále svietila jej správa. Nina sa pozrela na ňu a potom naňho. Mohol povedať, že ju otvoril neskoro. Namiesto toho sa spýtal, ako ju Kres našiel.

Rozprávala útržkovito, pretože ju bolelo hovoriť. Čakala naňho vzadu. Kres prišiel zásobovacím priechodom a natlačil ju do skladu. Myslela si, že ju musel sledovať. Keď zakričala o pomoc, zapchal jej ústa.

„Myslela som, že prídeš hneď,“ povedala. „O trištvrte si vždy vzadu.“

Hannes sa pozrel na jej ľavú nohu. Pančuchové nohavice mala na kolene roztrhnuté. Z police vzal uterák a začal ho skladať, hoci nevedel načo. Nina mu odsunula ruku.

„Zavolaj niekoho.“

„Čo od teba chcel?“

Nina vydržala jeho pohľad. „Peniaze. Vzala som peniaze. Od ľudí, ktorým tadiaľto prechádzajú tašky. Má moju tašku. Peniaze, doklady, všetko.“

Hannes sa spýtal na sumu. Otázka vyletela tak rýchlo, že zaskočila aj jeho samého. Nina si oprela hlavu o stenu. Pred chvíľou jej utieral krv z úst a vytiahol ju z vreca. Teraz pred ňou stál a potreboval vedieť, koľko peňazí bolo v taške.

„Dosť na začiatok,“ povedala. „Lístky už boli kúpené. Dnes večer by sme odišli.“

Pozrel na telefón vo svojej ruke. Nina nenavrhovala, že si na pár dní niekam odskočia. Prišla poňho. Hannes si predstavil cudzie mesto, prácu, kde nikto nepozná jeho meno, Ninu, ktorá ho už nestretáva tajne medzi dvoma službami, ale vidí ho každý deň. Aj v dňoch, keď by nemal čo povedať.

„Stále môžeš povedať nie,“ povedala. „Ale daj mi telefón.“

Nevedel, či hovorí o ceste alebo o telefonáte. Odomkol prístroj, no nechal si ho v ruke. Na chvíľu medzi nimi svietila číselná klávesnica. Potom začul kroky. Telefón schoval do vrecka bundy, lebo nechcel, aby ho Kres videl, a zapol zips.

Nina ten pohyb sledovala. Už nič nepovedala. Vedľa stola siahla po jednej z kovových tyčí, na ktorých zvyčajne viseli vešiaky.

01:29

Kres zastal v otvorených dverách miestnosti na bielizeň. Cestovnú tašku mal znovu cez plece. Od zadného východu prúdil studený vzduch; auto už zrejme pristavil. Pozrel na Ninu, na kovovú tyč a vošiel tak, že Hannes musel ustúpiť do chodby.

„Vy zostanete sedieť,“ povedal Kres Nine.

Nečakala, kým sa k nej dostane. Tyč ho zasiahla nad uchom. Kres narazil do regála a taška mu skĺzla z pleca. Keď dopadla na zem, z otvoreného zipsu sa pod vozík na bielizeň vysunula hnedá obálka. Hannes ju zbadal iba preto, že sám ustúpil o krok, aby nedostal zásah.

Nina už bola za Kresom. Vybehla z miestnosti na bielizeň do chodby a narazila do Hannesa, ktorý stál o dva kroky bližšie k lobby. Chytil ju pod lakťom. Potlačila ho dopredu.

„Otvor dvere.“

Hannes sa rozbehol. Nina išla za ním, jednou rukou sa držala steny a ľavú nohu ťahala za sebou. Došiel k dverám pre personál, stlačil kľučku a otvoril ich smerom do chodby. Za nimi bola osvetlená recepcia a sklenené priečelie. Na druhej strane ulice stáli pri aute dvaja muži. Jeden sa práve pozeral smerom k hotelu.

Hannes držal dvere otvorené. Nina bola už len pár krokov od neho, keď Kres vyšiel z miestnosti na bielizeň. Opieral sa o stenu. Po spánku mu tiekla krv.

„Tridsaťtisíc, Velten. Pätnásť hneď.“

Hannes zostal s rukou na kľučke. Kres sa k Nine ešte nemohol dostať. Mohla prejsť okolo Hannesa do lobby, keby zostal stáť bokom vo dverách.

„A potom všetko vysvetlíte polícii,“ povedal Kres. „Vaše kľúče. Vaše podpisy.“

Nina k nemu došla. „Pusti ma.“

Hannes sa pozrel na muža pri aute vonku. Na chvíľu zdvihol ruku, aby niečo ukázal svojmu spoločníkovi. Hannesovi stačilo zakričať. Vedel, aký hlasný je zvonček pri hlavnom vchode, keď niekto v noci otvorí sklenené dvere; počul by ho aj Kres. Potom by už Kres nerozhodoval o tom, kto ženu uvidí a čo povie.

Hannes pustil kľučku a postavil sa Nine do cesty.

„Počkaj,“ povedal. Pokúsila sa prejsť sprava. Chytil ju za nadlaktie. Nina sa vytrhla dozadu a Hannes jej zachytil aj druhú ruku. Otočil ju k rámu, tam, kde ju otvorené dvere čiastočne kryli pred pohľadom z recepcie.

Nina ho udrela spodnou časťou dlane do hrude. Hannes ju zovrel pevnejšie. Vo vrecku bundy cítil telefón tlačiť na rebrá. Stále ju mohol pustiť. Kres k nim ešte nedošiel.

„Predávaš ma,“ povedala Nina.

Hannes neodvrátil oči. Neskôr si ani sám sebe nebude môcť nahovoriť, že nepochopil, čo mu hovorila jej tvár. Držal ju, kým ju Kres nechytil za plece. Až potom pustil.

Kres ju stiahol dozadu. Nina po ňom kopla a trafila ho do nohy. Tresol ňou o stenu a vlastným predlaktím jej zakryl ústa. Hannes zostal vo dverách, zatiaľ čo ju Kres vliekol chodbou späť do miestnosti na bielizeň. Počul jej topánky na dlaždiciach, potom tupý náraz tela o pracovný stôl.

Zavrel dvere pre personál.

01:36

Hannes ešte stál v chodbe, keď sa Nina pokúsila zakričať. Položil ruku na kľučku dverí miestnosti na bielizeň. Cez drevo začul úder a potom zvuk, ktorý sa znovu a znovu začínal, akoby už nezostával vzduch na ďalší nádych.

Telefón mal stále vo vrecku. Vytiahol ho, znovu odomkol a uvidel klávesnicu, ktorú pred chvíľou otvoril. Prst držal nad displejom. Za dverami zvuk slabol.

Z lobby sa ozvalo cinknutie výťahu. Hannes telefón schoval a išiel dopredu. Muž s fľašou na vodu stál pri recepcii. Tentoraz mal topánky.

„Je všetko v poriadku?“ spýtal sa. „Znova som niekoho počul.“

Hannes zostal medzi ním a dverami pre personál. „Bývalá kolegyňa. Nie je jej dobre. Niekto sa o ňu stará.“

Muž sa pozrel za Hannesa k dverám. „Potrebujete pomoc?“

Hannes pokrútil hlavou. Musel to zopakovať, kým hosť ustúpil nabok. „Ďakujem. Už je pri nej niekto.“

Muž neodišiel hneď. Požiadal o čisté uteráky a pritom Hannesa sledoval, akoby čakal na iné znamenie. Hannes sa spýtal na číslo izby, zapísal 312 a sľúbil, že uteráky hneď prinesie. Keď hosť znovu nastúpil do výťahu, Hannes zostal ešte chvíľu pri pulte. Z chodby už nič nepočul.

Kres prišiel dopredu o niekoľko minút. Umyl si ruky. Manžeta pravého rukáva bola mokrá a na jednom mieste červenkasto zafarbená. Postavil Nininu cestovnú tašku za pult, vytiahol z nej zväzok peňazí a položil ho vedľa poznámky s číslom izby.

Hannes sa pozrel na bankovky. Chcel sa spýtať na Ninu, no tá otázka by už neznamenala, že jej chce pomôcť.

„Pätnásť,“ povedal Kres. „Zvyšok, keď tu bude znovu poriadok.“

Hannes vzal peniaze. Potom sa spýtal, kedy presne prinesie zvyšok. Kres zatiahol zips tašky, až potom odpovedal.

„Zajtra v noci.“

02:26

Keď sa Kres s Nininým telom dostal k zadnému východu, Hannes mu podržal dvere. Telo bolo znovu v sivom vreci. Hannes sa díval na kovovú hranu prahu, aby nemusel vidieť, kde má hlavu.

Vonku stálo auto s otvoreným nákladným priestorom. Na konci zásobovacej uličky prešiel človek so psom. Hannes dvere trochu privrel, počkal, kým kroky zaniknú, a znovu ich otvoril. Už robil veci, o ktorých by sa kedysi najprv potreboval s Kresom poradiť.

Kamery nezmizli. Neskôr na monitore pri recepcii sledoval záber zo služobnej chodby, na ktorom jeho chrbát zakrýval väčšinu diania. Díval sa dosť dlho na to, aby vedel, že ho možno spoznať. Potom prepol na rezervácie izieb. Kres povedal, že sa postará o ostatné veci. Hannes chcel vedieť, či medzi ne patrí aj on, no nespýtal sa.

V miestnosti na bielizeň zotrel krv. Pod vozíkom pritom našiel hnedú obálku. Jeho meno bolo napísané Nininým šikmým rukopisom. Hodil handru do vedra a sadol si na stoličku vedľa pracovného stola.

V obálke boli dva vytlačené lístky do Terstu. Nina si zapísala penzión, adresu malého podniku a termín, keď sa chcela opýtať na prácu. Vedľa ďalšej adresy stálo: Možno niečo pre teba. Len na začiatok.

Na druhom papieri mala zoznam. Pas. Lieky. Rozdeliť hotovosť. Nové telefónne čísla. Presvedčiť Hannesa. Úplne dole, dvakrát podčiarknuté: Ak povie nie, ísť sama.

Hannes prešiel palcom po podčiarknutí. Čakal, že niekde nájde prosbu, vetu, ktorá by naňho preniesla zodpovednosť za jej odchod. Nebola tam. Nina mala v pláne miesto aj pre jeho nie.

Voda vo vedre sa sfarbila doružova. Hannes ho postavil pod stôl, na ktorom Nina pred hodinou sedela, a lístky so zoznamom si vložil do bundy. Od výťahu pre hostí sa ozvalo tiché hučanie. Vstal, vzal vedro a dokončil prácu.

03:05

Keď zazvonil telefón, Hannes zasunul zväzky peňazí pod mapu mesta. Na displeji svietilo 312. Zdvihol na druhé zazvonenie a predstavil sa.

Muž sa znova spýtal na uteráky. Znel unavene. Hannes sa ospravedlnil za meškanie a povedal, že ich hneď prinesie. Potom zložil, dlaňou si uhladil bundu nad lístkami a vošiel do miestnosti na bielizeň.