Druhý prsteň

Viedeň, Josefstadt.

September 2026, 00:47

Eva Winter si skriňu nechala na koniec. Bola priveľmi ťažká, aby ju sama vyniesla zo spálne, a priveľmi škaredá, aby niekoho prosila, nech si ju vezme. Od matkinej smrti strávila vypratávaním bytu šesť týždňov. Knihy, riad, šaty, dva koberce aj klavír, na ktorom už roky nikto nehral, predala, rozdala alebo zbalila do škatúľ. Iba skriňa stále stála pri tej istej stene ako za Evinho detstva a zakrývala pás tapety, ktorý pravdepodobne celé desaťročia nikto nevidel.

Nasledujúce ráno mala byt odovzdať. Muž zo správcovskej spoločnosti navrhol skorý termín, pretože potom musel ísť na stavbu, a Eva súhlasila bez toho, aby sa zamyslela, koľko času ešte bude poslednú noc potrebovať. Zaumienila si, že najneskôr o druhej skončí. Teraz ležali dvere skrine na deke, dve bočnice sa opierali o stenu v predsieni a Eva mala stále pred sebou zadnú dosku.

Keď ju konečne uvoľnila, objavila sa za ňou zažltnutá tapeta s drobnými tmavými lístkami. Dolu viedla široká drevená lišta, ktorej náter mal už takmer rovnakú farbu ako podlaha. Na jednom mieste odstávala niekoľko milimetrov od steny. Eva si kľakla, zasunula hrot skrutkovača do škáry a čakala odpor. Drevo sa však pohlo hneď.

Opatrne lištu vytiahla. Za ňou nebola súvislá stena, ale plytký obdĺžnikový výklenok v omietke. V ňom bol zväzok papierov previazaný vyblednutou stuhou a vedľa neho úzka obálka. Na obálke ležal obyčajný zlatý prsteň.

Eva si sadla na zem a vzala ho do ruky. Bol úzky, hladký a bez kameňa. Ani na vnútornej strane nenašla rytinu, iba nepatrnú nerovnosť pri okraji, akoby ho pri leštení niekto celkom nevyhladil. Položila prsteň vedľa seba a otvorila obálku.

Účet v nej bol od viedenského zlatníka. Dátum: máj 1907. Tlačené písmo bolo ešte čitateľné, dva rukou dopísané riadky pod ním už menej. Eva zdvihla papier bližšie k holej žiarovke na strope a napokon rozlúštila podstatné slová: dva prstene, rovnaké vyhotovenie. Pozrela na jediný prsteň pri svojom kolene a až potom siahla po zväzku listov.

Vrchný sa nezačínal priezviskom ani zdvorilým oslovením. Nad prvou vetou stálo iba: Moja Berta. Eva čítala ďalej. Žena menom Helene písala, že v ten večer príde neskôr a Berta má nechať v kuchyni svietiť. Potom nasledovalo niečo o Ludwigovi, ktorý opäť žiadal peniaze. Na druhej strane sa jedna veta začínala túžbou po dvoch spoločných dňoch mimo Viedne.

Eva list ďalej nerozkladala. Byt bol prázdny, napriek tomu sa pozrela k otvoreným dverám spálne, akoby niekto za jej chrbtom mohol zbadať, čo číta. Potom vzala ďalší list.

Máj 1907, po polnoci

Berta Halm čakala v kuchyni, kým dom stíchne. Pred štvrťhodinou nad sebou počula slúžku z tretieho poschodia, ktorá išla po zadných schodoch; odvtedy Berta počula iba občasné zapraskanie potrubia a kolesá koča na ulici. Stôl už utrela a riad dávno odložila do skrine, no zostávala v kuchyni, pretože Helene povedala, že ešte pôjde von.

Keď sa dvere konečne otvorili, Helene vošla bez svetla. Zavrela za sebou a na chvíľu sa chrbtom oprela o drevo. Pod tmavým kabátom mala tú istú blúzku ako pred dvoma hodinami, keď jej Berta v jedálni podávala večeru. Tam si vykali. Berta pred ňu položila tanier a spýtala sa, či si milostivá pani ešte niečo želá. Helene povedala, že nie, a pozrela na ňu rovnako ako každý iný večer, keď ich mohol niekto v dome počuť.

„Ideš neskoro,“ povedala teraz Berta. Helene si vyzliekla rukavice a odpovedala, že vie. Keď sa Berta spýtala, či ju na schodoch nikto nevidel, Helene na ňu prekvapene pozrela. „Ja tu bývam.“ Berta vzala utierku, ktorá ešte ležala na pracovnej doske, a poskladala ju, hoci už nebolo čo utierať. „To ťa ochráni pred všeličím. Nie pred všetkým.“

Helene na to neodpovedala. Namiesto toho vytiahla z vrecka kabáta malý balíček a položila ho na stôl. Berta nevidela, čo je v ňom, ale stačila jeho veľkosť, aby pustila utierku. „Nie,“ povedala. Helene k nej zdvihla oči. „Veď ani nevieš, čo som kúpila.“ Berta zostala stáť na druhej strane stola. „Tak mi povedz, že sa mýlim.“

Helene odtiahla stoličku a sadla si. „Dala som urobiť dva.“ Pri rozväzovaní šnúrky zašušťal papier. Vnútri ležali dva úzke zlaté prstene. Boli hladké, bez rytiny, bez kameňa, bez čohokoľvek, čo by ich od seba odlišovalo.

Berta sa na ne dlho dívala a nevzala ani jeden. „Čo s ním mám robiť?“ Helene posunula papier o kúsok k nej. „Vieš čo.“ Berta pokrútila hlavou. Ruky mala červené od horúcej vody; na jednom prste drobnú ranku od noža, ktorým popoludní čistila zeleninu. „Nemôžem také niečo nosiť. Zbadá ho pani Schenk na schodoch alebo niekto na trhu. Nevydatá kuchárka s obrúčkou na ruke to musí vedieť vysvetliť.“

Helene vzala z papiera jeden prsteň. „Tak ho budeš nosiť iba tu.“ Berta pozrela k oknu. Závesy boli roztiahnuté, za nimi len tmavý dvor a zadné steny protiľahlých domov. Napriek tomu k nemu prešla a zatiahla ich. Keď sa otočila, Helene už stála pri stole a podávala jej prsteň.

„Ludwig chodí bez ohlásenia,“ povedala Berta. „Všíma si veci, do ktorých ho nič nie je.“ Helene sa neusmiala, keď odpovedala, že jej synovec si všíma najmä veci, o ktorých si myslí, že mu raz budú patriť. Berta zastala pred ňou. „To neznie veľmi upokojujúco.“ Helene ju vzala za ľavú ruku a počkala, kým ju Berta prestane odťahovať. Prsteň jej sadol na prvý raz. Berta trochu zdvihla ruku a pozrela na zlato. Helene musela poznať jej veľkosť, hoci sa o tom nikdy nerozprávali.

„A tvoj?“ Helene si navliekla druhý prsteň. Niekoľko sekúnd iba stáli oproti sebe. Cez zatiahnuté závesy neprenikalo nijaké svetlo zvonka; v kuchyni svietila jediná lampa. Berta položila Helene ruku na zátylok a pobozkala ju. Helene jej palcom prešla po zápästí, než sa od seba odtiahli. Berta ešte chvíľu nechala dlaň na jej krku a spustila ju, až keď sa znova pozrela na prstene.

„Ak to myslíš vážne, prsteň nestačí,“ povedala Berta. Helene prikývla, no keď sa Berta spýtala, či opäť hovorila s notárom, pokrútila hlavou. Berta hneď zdvihla oči. Helene vytiahla z vrecka zložený papier. „Na toto notára nepotrebujem. Napísala som to sama.“ Papier jej nepodala. Berta videla iba vrchnú časť, celé meno Helene a niekoľko nahusto popísaných riadkov.

Berta sa spýtala, čo je tam napísané. „To, o čom sme hovorili,“ odpovedala Helene. Keď Berta spomenula dom, prikývla. Berta si sadla na stoličku, ktorú Helene odtiahla. „Tak to zajtra zase spáliš.“ Helene položila papier pred seba na stôl a nechala na ňom ruku. „Nie. Ludwig dostáva dosť.“ Berta jej chcela povedať, že o to nejde, ale Helene ju predbehla. „Jemu áno.“

Berta pozrela k zatvoreným kuchynským dverám. „A čo mám robiť s domom, keď sa kvôli nemu každý bude pýtať, prečo si mi ho odkázala?“ Helene nechala ruku na papieri. „Chcem, aby si tu mohla bývať, aj keď ja už nebudem môcť. Viac nežiadam.“ Berta sa dívala na jej prsty položené na hárku. „To je dosť veľa.“ Keď sa Helene spýtala, od koho, neodpovedala.

Neskôr prešli spolu do spálne. Helene odtiahla ťažkú skriňu trochu od steny a Berta jej svietila lampou. Za širokou drevenou lištou bol plytký výklenok, o ktorom Helene zrejme už vedela. Vložila doň vlastnoručne popísaný hárok, niekoľko starších listov a napokon svoj prsteň zabalený v kúsku papiera.

„Mala by si aspoň ešte niekomu povedať, kde to je,“ povedala Berta. Helene zasunula lištu späť. „Tebe som to povedala.“ Berta zdvihla lampu vyššie. „Mne to bude málo platné, ak zomriem s tebou.“ Veta zostala visieť medzi nimi. Berta ju chcela vziať späť, ale Helene sa už k nej otočila. Nevyzerala dotknuto, skôr prekvapene, že Berta vyslovila niečo, čomu sa obe inak vyhýbali.

„Teraz už vieš, kde to leží,“ povedala Helene. Berta položila lampu na nočný stolík a prikývla. Pred spaním si zložila vlastný prsteň a zasunula ho do látkového vrecúška, ktoré nosila pod šatami. Nasledujúce ráno si ho opäť navliekla, len čo sa dvere bytu zavreli za posledným návštevníkom.

August 1921, 01:18

Anton Sailer čítal návrh po štvrtý raz a veta sa mu stále nezdala správna. Na stole mal tri spisy, dve fotografie z miesta činu a podklady k pátraciemu oznamu. Okno bolo otvorené. Z ulice stúpal do miestnosti teplý nočný vzduch; kdesi pred budovou bežal motor a jeho rovnomerné hučanie sa miešalo so šuchotom papiera vždy, keď Sailer obrátil stranu.

Prípad bol označený ako lúpežná vražda. Pod tým boli mená zavraždených: Helene Winter a Berta Halm. Sailer tie ženy nikdy nevidel. Keď ich v novembri 1919 ubodali v byte v Josefstadte, prvé vyšetrovanie viedol iný policajt. Sailer poznal iba to, čo po ňom zostalo: výpovede, zoznamy, rukou dopísané poznámky a dve fotografie, na ktorých bolo vidieť časť jedálne a okraj spálne.

Pritiahol si zoznam zaistených predmetov. Byt nebol celý prehľadaný a porozhadzovaný. Strieborný príbor zostal na mieste, rovnako ako hotovosť v písacom stole. Zostalo aj niekoľko šperkov, ktoré príbuzní vedeli priradiť majiteľke domu. Ako chýbajúci bol uvedený jediný zlatý prsteň.

Sailer nalistoval prvú výpoveď synovca. Ludwig Winter ráno po vražde uviedol, že Berta Halm taký prsteň nosila. Bol vraj jednoduchý, bez kameňa a výrazných ozdôb. Pravdepodobne si ho vzal páchateľ. Neskôr sa táto domnienka v spise zmenila takmer na skutočnosť.

Sailer si vložil ceruzku medzi prsty a vyhľadal výpoveď susedy. Žena si spomínala, že Berta Halm občas nosila prsteň. Nie pri nákupoch alebo na ulici, ale v dome, raz neskoro večer na zadnom schodisku. Sama dodala, že si nie je istá. Nevydatá kuchárka s obrúčkou by dala ľuďom dôvod na reči; práve preto si myslela, že si to pamätá. Nikto sa jej nespýtal, prečo asi Berta nosila prsteň iba v dome.

Sailer vzal dokumenty o dedičstve. Po smrti Helene Winter pripadol dom jej synovcovi. Nijaký testament sa nenašiel. Oprel sa a zložil si okuliare. Kedysi veril, že spis bude lepší, ak sa doň bude dostatočne dlho pozerať. Dnes už vedel, že spisy iba starnú. Svedkovia zabúdali, ľudia zomierali, byty sa vypratávali a napokon zostala stáť len formulácia, pretože už nikto nevedel, kto ju použil prvý.

Znovu si nasadil okuliare a pozrel na návrh. Prsteň sa v ňom už stal korisťou; nebol predmetom, o ktorom chcel niekto niečo zistiť, ale motívom. Sailer napriek tomu označenie lúpežná vražda neprečiarkol. Pre iné mal práve tak málo dôkazov ako pre to doterajšie. Namiesto toho pripísal na okraj: Zdroj tohto údaja?

Potom sa vrátil k výsluchu Ludwiga Wintera. Synovec vypovedal, že predošlý večer bol krátko u tety. Potreboval peniaze, Helene odmietla a po štvrťhodine odišiel. Vrátnik ho nevidel. Žena z druhého poschodia si myslela, že okolo jedenástej počula kroky na hlavnom schodisku. Sluha zo susedného domu neskôr videl muža vychádzať z brány, ale nevedel ho opísať. Nič z toho nestačilo.

Na fotografii z miesta činu stála šikmo pri stole stolička. Na stene bolo vidieť tmavú škvrnu. Ani jedna zo žien na zábere nebola. Sailer položil fotografiu späť a ešte raz prečítal zoznam údajne ukradnutých vecí. Potom pod prvú otázku napísal druhú: Prečo iba tento prsteň? Ceruzku nechal ležať na spise. Ráno pátrací oznam napriek tomu posunuli ďalej.

September 2026, 02:26

Eva narátala dvadsaťšesť listov. Niektoré mali iba pár riadkov, v ktorých Helene oznamovala, že príde neskôr, prosila Bertu o nejakú pochôdzku alebo písala, že Ludwig bol opäť v dome. Iné mali niekoľko strán. V jednom opisovala dva týždne, ktoré Berta strávila u sestry, a neznesiteľné ticho, ktoré v tom čase zavládlo v byte.

Čím ďalej Eva čítala, tým viac spomaľovala. Listy neboli písané s tým, že ich raz niekto uverejní alebo bude vysvetľovať. Práve preto v nich obe ženy vystupovali zreteľnejšie než na niekoľkých starých fotografiách, ktoré si jej matka odložila. Helene sa sťažovala na Bertin zvyk nechávať rozčítané knihy otvorené chrbtom nahor na nábytku. Berta písala, že Helene má prestať v noci fajčiť v spálni. Medzi takými vetami sa objavovali plány na letné týždne mimo Viedne a opakované varovania pred Ludwigom.

Testament Eva spočiatku odložila bokom. Teraz ho znovu vzala. Písmo bolo hustejšie než v listoch, ale rozhodujúca veta sa dala prečítať: Helene Winter ustanovovala Bertu Halm za svoju dedičku. Eva zostala sedieť s papierom na kolenách. V jej rodine sa rozprával iný príbeh. Tetu Helene a jej gazdinú po vojne zavraždili pri lúpežnom prepadnutí; keďže Helene nemala deti, dom pripadol jej synovcovi Ludwigovi. Tak to rozprávala Evina matka, nie ako tajomstvo, ale ako jednu z tých starých tragédií, o ktorých sa s každým desaťročím hovorilo čoraz kratšie.

Eva vzala telefón. Prvé pokusy nič nepriniesli. Až keď zadala obe mená, Viedeň a rok 1919, objavil sa digitalizovaný policajný časopis. Strana bola naskenovaná nakrivo, niektoré písmená sa sotva dali rozoznať. Eva zväčšovala text, až vyplnil takmer celý displej. Išlo o dvojnásobnú vraždu, pátranie a jednoduchý zlatý prsteň ako zrejme jedinú korisť.

Eva pozrela na prsteň z úkrytu v stene. Potom si prečítala meno dediča: Ludwig Winter. Nepoznala ho z listov, ale z fotografie, ktorá roky stála v matkinej pracovni. Na zadnú stranu niekto napísal: Prastarý otec Ludwig, 1932.

V obývačke čakali ešte tri škatule. Na jednej bolo napísané MAMA – OSOBNÉ. Eva ju doteraz neotvorila, pretože si nahovárala, že na ňu bude mať neskôr viac pokoja. Teraz prerezala lepiacu pásku. Pod albumami a listami z osemdesiatych rokov ležala tmavá matkina šperkovnica. Eva ju poznala od detstva. Matka takmer nenosila šperky, no šperkovnica vždy zostávala v spálni.

Eva otvorila veko. Vedľa perlových náušníc a brošne ležala svadobná obrúčka jej starej mamy. Za nimi, v malej oddelenej priehradke, bol druhý obyčajný zlatý prsteň. Eva ho vybrala a vrátila sa do spálne. Až tam ho položila vedľa nálezu zo steny.

Boli rovnako široké a rovnako zaoblené. Ani vo farbe nebolo vidieť rozdiel. Eva obrátila druhý prsteň a pri vnútornom okraji našla tú istú drobnú nerovnosť, ktorú si všimla na prvom. Vzala účet z roku 1907 a znovu si prečítala dva riadky o prsteňoch rovnakého vyhotovenia.

Medzi ostatnými matkinými papiermi našla o niekoľko minút fotokópiu tej istej strany z policajného časopisu, ktorú si práve otvorila na internete. Hárok bol dosť starý na to, aby mal zažltnuté okraje. Meno Ludwig Winter bolo podčiarknuté guľôčkovým perom. Vedľa neho stálo matkiným rukopisom jediné slovo: Prečo? Eva si znovu sadla na zem. Jej matka teda predsa len niečo vedela. Iba sa prestala pýtať ďalej.

November 1919, 23:34

Ludwig Winter sa v predsieni neponáhľal, kým si konečne vyzliekol rukavice a položil ich na komodu. Helene si to všimla rovnako ako Berta, no spočiatku nič nepovedala. Niekoľko sekúnd čakal, či ho niektorá pozve ďalej; keď to neurobila ani jedna, vošiel sám do jedálne a položil klobúk na stoličku.

„Potrebujem iba desať minút,“ povedal. Helene išla za ním, zatiaľ čo Berta zostala pri dverách. „Včera to bolo päťsto korún.“ Ludwig na ňu krátko pozrel. „Neprišiel som pre peniaze.“ Helene z neho nespustila oči. „To si povedal aj včera.“

Ludwig pozrel na Bertu. „Toto je rodinná záležitosť.“ Berta jeho pohľad vydržala a povedala, že sa teda má rozprávať s tetou. Obrátil sa späť k Helene. Oblečenie mal upravené, ale okraj pravého rukáva kabáta bol ošúchaný. Od svojho návratu žiadal peniaze už viackrát. Raz na podiel v nejakom podniku, inokedy pre dlh, ktorý mal byť údajne len dočasný. Helene mu spočiatku dávala, potom čoraz menej a napokon vôbec nič.

„Povedala si, že si to premyslíš,“ povedal Ludwig. Helene prešla k oknu a odpovedala, že si to premyslela. Čakal, kým trochu odtiahla záves a pozrela von. Najbližšou väčšou ulicou prechádzala električka. Jej tlmený rachot sa niesol pomedzi domy a zase utíchol. Helene pustila látku. „Dom má dostať Berta.“

Ludwig nezareagoval hneď. Výraz sa mu takmer nezmenil; iba pohľad zostal na Helene dlhšie, akoby nepochopil, ktorú časť vety myslí vážne. Spýtal sa, či myslí celý dom. Helene povedala áno. „A čo zostane mne?“ Pozrela naňho. „To, čo ti patrí.“ Ludwig sklopil oči k ošúchanému okraju rukáva. „Mne nepatrí nič.“ Na to neodpovedala.

Ludwig pozrel na Bertu. „Môj otec pomáhal kúpiť tento dom.“ Helene mu vysvetlila, že jej jeho otec požičal peniaze a ona mu ich vrátila. Ludwig ju ani nenechal dohovoriť. „A teraz ho dáš jej.“ Posledné slovo povedal tichšie než ostatné. Berta urobila krok do miestnosti a vyzvala ho, aby šiel domov.

Ludwig si ju nevšímal. „Kde je testament?“ Helene stále stála pri okne. „U teba nie.“ Teraz sa na ňu pozrel priamo a spýtal sa, či ho teda napísala. Keď prikývla, pristúpil o krok bližšie. „Vieš, čo sa stane, keď to vyjde najavo.“ Helene zostala stáť. „Čo presne má vyjsť najavo?“ Ludwig po prvý raz mlčal.

Berta prešla k dverám a otvorila ich. „Mali by ste už ísť.“ Keď sa k nej Ludwig otočil, pohľad mu padol na jej ľavú ruku. Prsteň bolo vidieť. Berta si to všimla a okamžite pritiahla prsty k sukni, ale on ho už zbadal. „Čo je to?“ Neodpovedala ona ani Helene.

Ludwig pozrel späť na tetu. Nemala prsteň. Napriek tomu sa mu zrejme niečo vynorilo v pamäti; pohľadom prechádzal medzi oboma ženami. „Vy ste sa zbláznili.“ Berta držala dvere otvorené a zopakovala, aby odišiel. Udrel ju.

Úder nebol dosť silný na to, aby ju zrazil na zem, ale Berta narazila do zárubne. Helene bola hneď pri Ludwigovi a chytila ho za ruku. Vytrhol sa a odsotil ju. Keď sa k nemu Berta znovu priblížila, stál medzi nimi malý stolík pri príborníku a na ňom ešte ležal nôž, ktorým večer krájala chlieb.

Neskôr Ludwig nevedel povedať, kedy po ňom siahol. Berta stála tesne pred ním, jednou rukou sa držala zárubne. Potom sa náhle predklonila. Ludwig ucítil, ako čepeľ narazila na odpor, a stiahol ruku späť. Berta si pomaly sadla na zem, akoby iba hľadala miesto, kde si môže oddýchnuť.

Helene vykríkla jeho meno. Nerozbehla sa k dverám bytu, ale išla k Berte. Keď ju Ludwig chcel odtiahnuť, zahnala sa po ňom. Odsotil ju, zachytil látku jej šiat a na okamih stratil rovnováhu. Neskôr si pamätal jednotlivé pohyby: ruku Helene na svojej tvári, stôl, ktorý sa posunul k stene, jej dych, keď sa pokúšala niečo povedať. Nôž stále držal v ruke.

Keď nastalo ticho, Ludwig stál uprostred miestnosti. Berta ležala pri dverách. Helene sa zosunula na bok o niekoľko krokov ďalej. Ludwig počul hodiny vo vedľajšej izbe. Prešiel k oknu a zavrel ho. Potom si v malej umyvárni umyl ruky a prezrel manžetu. Na jednom mieste bola látka nasiaknutá krvou.

Hľadal testament, najprv v písacom stole, potom v komode a medzi knihami. V spálni vytiahol dve zásuvky, ale znovu ich zasunul. Dôkladne prehľadaná a porozhadzovaná izba by vyzerala inak než byt, v ktorom sa vyhrotila hádka. Papier nenašiel.

Keď sa vrátil do jedálne, pohľad mu padol na Bertinu ruku. Prsteň mala stále na prste. Ludwig si čupol. Zlato sa sťahovalo ťažko; prst už opuchol. Napokon dostal prsteň cez kĺb a držal ho v dlani.

Nemyslel na jeho hodnotu. Myslel na vlastnú otázku: Čo je to? Ak polícia zistí, že Berta nosila tento prsteň, niekto sa môže spýtať, prečo mala nevydatá gazdiná svadobnú obrúčku. Kto sa spýta na jej význam, môže sa dostať k Helene. A kto sa dostane k Helene, môže raz začať hľadať testament, ktorý nenašiel ani sám Ludwig.

Prsteň si strčil do vrecka a ostatné cennosti nechal tak. V predsieni vzal z komody rukavice a natiahol si ich. Pred odchodom ešte raz načúval, či sa z bytu niečo neozve. Nič sa nehýbalo.

Nasledujúce ráno Ludwig polícii vysvetlil, že podľa jeho vedomia sa z tetiných šperkov takmer nič nestratilo. U Berty Halm si však všimol, že chýba jednoduchý zlatý prsteň. Možno si ho vzal páchateľ. Neskôr z toho „možno“ veľa nezostalo.

Prsteň ležal ešte tri týždne vo vnútornom vrecku jeho zimného kabáta. Ludwig sa viackrát prechádzal popri kanáli Donaukanal a zaumienil si, že ho hodí do vody. Neurobil to. Napokon ho položil do zásuvky. Tam sa z neho stal rodinný majetok.

September 2026, 05:38

Vonku bola ešte tma. Cez okná spálne Eva videla niekoľko rozsvietených bytov na druhej strane ulice; na jednom vyššom poschodí práve zhaslo svetlo. Na parapete pred ňou ležali oba prstene, listy, účet z roku 1907, testament Helene a stará matkina kópia strany z policajného časopisu. Telefón ukazoval 05:38. O necelú polhodinu mal byť muž zo správcovskej spoločnosti dolu pred domom.

Eva niekoľkokrát hľadala telefónne číslo Viedenského mestského a krajinského archívu. Potom všeobecné číslo na políciu. Dokonca začala písať správu, v ktorej chcela vysvetliť, že našla dokumenty k vražde z roku 1919 a nevie, čo sa s nimi má urobiť. Ani jednu vetu neodoslala.

Ludwig Winter bol mŕtvy už desaťročia. Helene a Berta vyše sto rokov. Nikoho nezatknú. Dom už neexistoval v podobe, akú mal vtedy; časti predali a vlastnícke vzťahy sa viackrát zmenili. Byt, v ktorom Eva sedela, bol iba zvyškom príbehu, o ktorom sa jej rodina kedysi rozhodla, že ho bude ďalej rozprávať ako lúpežnú vraždu.

Vedela si predstaviť, čo si matka myslela, keď si skopírovala starú policajnú stranu a podčiarkla Ludwigovo meno. Prečo teraz? Komu to pomôže? Čo sa ešte zmení? Eva vzala jeden z listov. Berta v ňom písala, že po smrti Helene nechce znova slúžiť v cudzej rodine. Ak raz musí zostať sama, chce aspoň zostať v izbách, v ktorých sama rozhodovala o tom, ktoré dvere sa zavrú.

Eva položila list späť. Odpoveď mala pred sebou. Zmenilo by to, komu mal tento byt kedysi patriť, prečo zomreli dve ženy a čo z toho urobila jej vlastná rodina. Znova vzala telefón. Rozpísaná správa bola stále otvorená. Eva prečítala prvé dve vety, vymazala ich a položila prístroj na zem.

Potom odniesla dokumenty späť k stene. Výklenok bol menší, než sa jej zdal pred niekoľkými hodinami. Eva doň položila prsteň Helene a vedľa neho druhý, ktorý si Ludwig nechal. Ležali takmer presne zarovno. Na ne prišli listy, účet a testament.

Napokon držala v ruke starú matkinu fotokópiu. Hore stále stálo Lúpežná vražda. Matka vedela, že na tom niečo nesedí. Napísala si otázku a potom mlčala. Eva zložila hárok a priložila ho k ostatným papierom.

Drevená lišta išla späť iba s námahou. Eva ju musela ešte raz vytiahnuť a najprv zasunúť pravú stranu, až potom pevne sadla. Skriňa už pred ňou stáť nebude; každý, kto bude byt neskôr opravovať, si to miesto môže všimnúť. Možno lištu niekto znovu uvoľní. Možno tam zostane ďalších sto rokov. Eva prešla palcom po dreve, až na ňom nezostal prach.

Zvyšné škatule a časti skrine odniesla do auta pred domom. O 05:57 zazvonil zvonček pri dverách bytu. Muž zo správcovskej spoločnosti mal tenkú nepremokavú bundu a ospravedlnil sa, že prichádza tak skoro. Potom musel ísť na stavbu a chcel odovzdanie dokončiť ešte predtým. Eva ho previedla prázdnymi izbami. Skontroloval okná, radiátory a vodovodné prípojky, zapísal stavy meračov a porovnal kľúče so svojím zoznamom.

V spálni sa na chvíľu zastavil. Tam, kde predtým stála skriňa, bola stará tapeta svetlejšia než zvyšok steny. Prešiel po nej pohľadom, na okamih sa pristavil pri širokej drevenej lište a pokračoval ďalej. „Aj tak sa bude robiť všetko,“ povedal a odišiel do predsiene. Eva šla za ním.

Položil odovzdávací protokol na parapet a ukázal jej označené miesta. Stavy meračov, kľúče, existujúce poškodenia. Dolu bola posledná kolónka. Pri položke „Predmety ponechané v byte“ už napísal „žiadne“. Eva vzala guľôčkové pero.

Zo spálne sa nič neozývalo. Za stenou ležali dva zlaté prstene, testament a listy dvoch žien, ktorých smrť v Evinej rodine vyše sto rokov považovali za lúpežnú vraždu. Eva sa pod to podpísala.