Osemnásť rokov noci

Schönbrunn, v noci na 27. septembra 2026

Drevený panel oproti posteli sa s prasknutím uvoľnil zo steny. Leopold Arnitz zdvihol hlavu. Najprv si myslel, že sa ozval kus nábytku, ktorý pracuje pri nočnej zmene teploty. Potom zbadal tmavú škáru medzi obkladom a ozdobnou lištou. Panel bol naklonený dopredu a spodnou hranou sa opieral o nízku skrinku.

Mara Vellner sedela vedľa neho v posteli. Ešte nespala. Pred chvíľou mu stiahla ruku zo svojho pleca pod prikrývku; teraz ju držala, zatiaľ čo obaja hľadeli na stenu. Cez zatvorené okno prenikalo svetlo z lampy na nádvorí. V úzkom páse Leopold videl, že sa pri hornom okraji panelu uvoľnila skrutka.

Zapol lampu pri posteli a vstal. Panel bol dosť ťažký na to, aby poškodil skrinku aj knihy na nej. Chcel ho zložiť skôr, než spadne. Mara si obliekla nohavice a jeho pletený sveter, zatiaľ čo si Leopold zapínal košeľu a z vedľajšej pracovne priniesol kufrík s náradím.

Leopold býval v tomto byte v bočnej časti Schönbrunnu šesť rokov. Poznal pomalú cestu cez nádvorie, schodisko, na ktorom človek po dlhom pracovnom dni mimovoľne stíšil hlas, aj ťažké vchodové dvere, ktoré Mara napriek viacerým návštevám stále zatvárala oboma rukami. V spálni mal knihy a pridal si druhú lampu, pretože vo vysokých miestnostiach nikdy nebolo svetlo tam, kde ho potreboval. Drevené obloženie bolo staršie než jeho nájomná zmluva a mladšie než múry. Až do tejto chvíle ho zaujímalo iba ako reštaurátora.

Zložil knihy zo skrinky. Mara držala panel, kým uvoľňoval zvyšné skrutky. Keď drevo spolu odtiahli, na podlahu sa zosunul svetlý pás prachu. Za panelom nebola tehla ani omietka. V stene boli úzke tmavé dvere s mosadznou kľučkou. Pod ňou trčal starý kľúč.

Leopold odložil náradie. Mara panel pustila a drevo narazilo do skrinky. Úder bol dosť hlasný na to, aby obaja trhli plecami. Za novoodhalenými dverami zostalo ticho.

„Vedie to do vedľajšieho bytu?“ spýtala sa Mara.

Leopold pokrútil hlavou. Pred dvoma rokmi bol na druhej strane tejto steny, keď sa kontrolovalo potrubie. Nachádzala sa tam úzka inštalačná šachta. Sám videl zakrytý otvor. Na chodbu, nieto ešte na izbu, tam nebolo miesto.

Mara pristúpila bližšie a skúmala rám. Kupovala a predávala obrazy, spracúvala pozostalosti a pri práci už vošla do nejedného zamknutého bytu. Dvere pred nimi však zjavne považovala za niečo iné. Nedívala sa na drevo, ale na škáru pod ním, akoby čakala, že sa v nej objaví svetlo.

Leopold otočil kľúčom a opatrne potiahol kľučku. Dvere sa otvorili smerom k nim, do spálne. Pánty boli vľavo; odtiahol krídlo iba natoľko, aby mohol nazrieť dnu.

Cez škáru uvidel žlté svetlo a muža, ktorý práve naťahoval ruku k hrane stola. Na druhej strane miestnosti niekto trikrát zaklopal.

Leopold cúvol a dvere pritlačil späť. Údery prestali. Zostal s rukou na kľučke a za sebou počul Maru prudko sa nadýchnuť. Prešlo niekoľko sekúnd a nič ďalšie sa nestalo.

„Bolo tam svetlo,“ povedala. „Nie naše.“

Leopold otvoril dvere znova, tentoraz širšie. Krídlo sa vytočilo doľava do spálne a zastalo pred odsunutou skrinkou. Za prahom bola podlaha asi o dvadsať centimetrov nižšie a ležal na nej ošúchaný koberec. Stojaca lampa osvetľovala obdĺžnikovú miestnosť. Vpravo stál pracovný stôl so zeleným koženým kreslom, pri ľavej stene regál. Na opačnom konci, možno päť metrov ďaleko, boli druhé dvere. Niekto k nim prisunul malý stôl. Vedľa stála šikmo stolička.

Mužova ruka teraz dosiahla k hrane stola. Leopold ju predtým videl ešte v pohybe; hoci dvere nechal niekoľko sekúnd zatvorené, vo vnútri akoby uplynul sotva okamih. Muž sa zaprel do stola. Mal bielu košeľu a pravú nohu držal od tela. Keď sa do vzdialených dverí znova udrelo, pustil dosku, aby nespadol, a obzrel sa cez plece k otvoru do Leopoldovej spálne.

Leopold ho spoznal. Nie hneď podľa tváre, ale podľa spôsobu, akým nakláňal hlavu, keď narazil na rozpor a ešte sa ho pokúšal rozumne vysvetliť. Takto sa naňho kedysi díval Daniel Kreubach, keď Leopold odkryl na ráme premaľované číslo a potom o tom nechcel vedieť nič viac.

Daniel mal na spánku krv. Tvár sa mu nezmenila. Vyzeral presne tak ako v septembrovej noci roku 2008, keď ho Leopold videl naposledy.

„Arnitz?“ Daniel pozrel z neho na Maru a späť. „Ako si sa tam dostal?“

Leopold neodpovedal. Zahľadel sa na svetlú ryhu na hrane pracovného stola a na popolník, z ktorého okraja bol odštiepený kúsok. Táto miestnosť patrila ku skladu Gregora Selma. Nebola v Schönbrunne.

Za Danielom sa pohli zabarikádované dvere. V škáre pri poškodenom zámku sa na okamih objavila ruka a zase zmizla. Z úzkej chodby za nimi sa ozval mužský hlas.

„Odsuň ten stôl, Daniel.“

Aj ten hlas Leopold poznal. Osemnásť rokov ho nepočul. Muž na chodbe neznel ani o deň starší.

Mara sa dotkla Leopoldovho chrbta. „Je zranený. Idem po telefón.“

Prešla k nočnému stolíku. Leopold zostal pred otvorenými dverami. Mohol jej povedať, že miestnosť nepozná. Daniel by ho okamžite usvedčil. Už samotná tá myšlienka ho zahanbila: stále uvažoval, ktorú lož mu ostatní ešte nechajú.

„Ten muž sa volá Daniel Kreubach,“ povedal. „Vtedy zmizol. Bol som pri tom.“

Mara sa zastavila s telefónom v ruke. Leopold videl, že chce vedieť viac. Potom niečo znova narazilo do druhých dverí. Daniel dokrivkal späť k stolu, položil obe ruky na dosku a zdravou nohou sa doň zaprel.

Leopold pozrel na Maru. „Zavolaj pomoc. Ja ho vytiahnem.“

Pridržal sa rámu a zostúpil cez malý schod. Keď mal obe nohy na koberci, udrel ho pach miestnosti: čerstvý cigaretový dym, papier a koňak, ktorý Selm nalieval do ťažkých pohárov. Mara zostala za ním v spálni. Počul, ako do telefónu hovorí svoje meno a miesto.

* * *

Leopold obišiel pracovný stôl zľava a prišiel k Danielovi. Cesta k zabarikádovaným dverám bola voľná. Položil ruky vedľa Danielových na okraj malého stola a spolu ho pritlačili k dverám. Pri poškodenom zámku niečo zapraskalo. Selm na chodbe zahrešil a prestal tlačiť.

Daniel sa spustil na stoličku, ktorá stála šikmo vedľa stola. Nohavice pod pravým kolenom mal tmavé. Od neho až k pracovnému stolu sa po koberci tiahla krvavá stopa.

„Udrel ma tou tyčou,“ povedal Daniel. Prešiel si rukou po čele a znovu sa zahľadel na Leopolda. „Čo sa ti stalo s vlasmi?“

Leopold nemal odpoveď, ktorú by v tej chvíli dokázal vysloviť. Mal päťdesiatdva. Daniel vyzeral na tridsaťštyri. Presne toľko mal Leopold, keď mu Selm v noci zavolal a ponúkol osemsto eur za otvorenie tohto zámku. Daniel spoza dverí volal o pomoc. Leopold napriek tomu priložil náradie.

Čupol si k nemu. „Cez tamtie dvere už ísť nemusíš. Za nami je môj byt. Dostanem ťa tam.“

Daniel sa pozrel ponad neho k otvoru. Mara stála v spálni s telefónom pri uchu a pohľadom prechádzala medzi oboma mužmi. Leopold nevedel vyčítať, čo si myslí o tom, čo vidí. Aspoň ešte neodišla.

Z chodby sa ozvalo pomalé škrabanie. Selm skúšal staré dvere. Leopold ten zámok poznal, kedysi ho sám poškodil a teraz videl, že provizórne prisunutý stôl je jediné, čo ešte drží.

Daniel položil ľavú ruku Leopoldovi na plece. „Tá kazeta v kovovej skrinke pri stole. Vezmi ju.“

Leopold sledoval jeho pohľad. Na spodnej polici malej kovovej skrinky napravo od pracovného stola ležala plochá modrá kazeta. Dvierka skrinky boli otvorené. Bola nanajvýš dva kroky od trasy, po ktorej aj tak museli prejsť k novým dverám.

„Sú v nej kópie,“ povedal Daniel. „Preto ma nechce pustiť.“

Leopold prikývol. Pomohol mu vstať zo stoličky, odviedol ho od barikády a potom popri pracovnom stole. Daniel takmer nedokázal stúpiť na zranenú nohu. Pri rohu stola sa pridržiaval sám, kým Leopold vybral kazetu z otvorenej skrinky. Nebola ťažká. Spomedzi veka a okraja vytŕčali obálky. Leopold ich zatlačil dovnútra a podal kazetu Danielovi, ktorý si ju pravou rukou pritisol k telu.

Boli už v polovici miestnosti, keď sa stôl pri starých dverách prevrátil. Daniel pri rachote trhol telom. Leopold si jeho ruku znovu prehodil cez plece a pokračoval. Mara položila telefón na nočný stolík. Prišla k prahu a natiahla k Danielovi obe ruky.

Selm stál v starom dvernom otvore. Za ním bolo vidieť krátku chodbu, na ktorej vzdialenom konci zostávali zatvorené ďalšie dvere. Prekročil nohu prevráteného stola a pozrel na Leopolda. Najprv vyzeral skôr podráždene než prekvapene. Potom si všimol siviny na jeho spánkoch a zastal.

„Arnitz?“

Leopold využil ten okamih. Dostal Daniela až k prahu do Schönbrunnu. Mara chytila jeho pravú ruku; kazetu mal Daniel pritlačenú medzi hruď a Leopoldovo plece. Spoločne ho vytiahli o schod vyššie. Daniel dostal zdravú nohu na podlahu spálne, pustil kazetu a klesol na kolená. Mara ju zachytila a položila za seba vedľa postele.

Leopold sa ešte raz otočil. Selm už bol pri pracovnom stole. Mal na sebe ten istý tmavý oblek, aký si Leopold pamätal, no košeľa mu trčala z nohavíc. V pravej ruke držal pištoľ. Cez otvorené dvere sa díval na Maru, na posteľ a lampu v Leopoldovom byte.

„Toto nie je môj sklad,“ povedal.

Leopold cúval k prahu. Musel zdvihnúť nohu, aby prešiel cez schod. Vtedy ho Selm dobehol a chytil zozadu za košeľu. Látka sa Leopoldovi napla okolo krku. Stratil rovnováhu a bokom narazil do rámu.

Mara stiahla Daniela za otvorené krídlo. Leopold chytil Selma za zápästie skôr, než ho muž stihol vtiahnuť späť do starej miestnosti. Výstrel zaznel tesne pri jeho uchu. Nad plecom vyleteli triesky. Zo steny pri okne sa v spálni odtrhol obláčik omietky a prachu.

Potom Leopold počul už iba vysoké pískanie. Selm ho stále držal za košeľu. Videl jeho otvorené ústa, no nerozumel slovám. Tlačil ruku so zbraňou nadol. Selmova dlaň udrela o hranu rámu. Pištoľ spadla na koberec tesne za ich nohy.

Leopold sa chcel dostať do spálne, no Selm ho stále držal za košeľu. Keď za ňu trhol, Leopold musel pustiť jeho zápästie, aby nespadol. Začul výkrik akoby spod vody. Keď otočil hlavu, uvidel Danielovu vystretú ruku.

Daniel sa vytiahol k rámu dverí. Obe nohy zostávali v spálni; pravou rukou sa držal rámu, ľavou siahol po Leopoldovom predlaktí. Mara stála hneď za ním. Chytila Leopolda spredu za košeľu a ťahala tiež.

Látka sa na pleci roztrhla. Leopold prepadol cez schod dozadu a na okamih narazil do Daniela, ktorému sa podlomila zranená noha. Mara oboch odtlačila k posteli a chytila kľučku. Dverné krídlo bolo stále otvorené doľava. Začala ho tlačiť späť k rámu.

Selm sa vrhol za nimi. Ľavú ruku vsunul okolo voľnej hrany dverí. Leopold uvidel prsty tesne pred tvárou a oprel plece o drevo. Mara tlačila vedľa neho. Dvere sa takmer zavreli, narazili na Selmovu ruku a zostali stáť.

Leopoldovi stále pískalo v ušiach. Napriek tomu počul Selmov výkrik. Ruka v škáre sa vykrútila nabok. Dva prsty ležali naplocho na ráme, ostatné sa krčili okolo hrany. Leopold cítil, ako Mara ešte raz preniesla váhu na dvere. Selm ruku vytrhol. Na hrane zostala široká krvavá šmuha a dvere sa zabuchli.

Leopold otočil kľúčom a vytiahol ho. Zostal stáť pred zatvorenými dverami a zvieral kľúč v pästi. Za ním sedel Daniel na zemi. Mara mala obe dlane pritlačené na dverách, akoby ich stále musela držať zatvorené.

Zo starej miestnosti sa neozvalo nič.

* * *

Mara okamžite znovu vzala telefón. Povedala, že sa strieľalo, Daniel má zranenú nohu a ozbrojený muž je za zamknutými dverami. Viac sa nesnažila vysvetľovať. Leopold priniesol z kúpeľne uteráky, zatiaľ čo sa Daniel oboma rukami vytiahol na okraj postele. Z vrecka nohavíc vytiahol starý mobil a zväzok kľúčov, z peňaženky fotografiu svojej matky, a všetko položil pred seba na prikrývku. Na malom displeji svietil 14. september 2008, krátko po druhej ráno.

Mara ukončila hovor a položila vedľa neho svoj telefón. 27. september 2026. Daniel pozrel na oba displeje a potom na Leopolda. „Dátum sa dá nastaviť.“ Mara mu nechala telefón v ruke. „Dátum áno,“ povedala. „Osemnásť rokov nie.“ Daniel si prešiel dlaňou po ústach a vzal fotografiu, akoby si potreboval overiť, že aspoň tento obraz ešte patrí do sveta, z ktorého práve prišiel.

Leopold sa pozrel na zamknuté dvere. Miestnosť aj krátka chodba so Selmom museli zostať uväznené v tej istej noci; čas tam plynul iba vtedy, keď bolo spojenie s jeho bytom otvorené. Keď sa obrátil späť k Danielovi a Mare, povedal im o Selmovom telefonáte, o osemsto eurách a o Danielovom varovaní. Priznal, že pochopil, aké vážne je nebezpečenstvo, a napriek tomu zámok otvoril. Daniel vtedy zahnal Selma lampou späť do krátkej chodby a dvere znovu zabarikádoval. Leopold využil práve ten okamih, aby zo skladu odišiel namiesto toho, aby privolal pomoc. Neskôr písomne tvrdil, že Daniela v tú noc nevidel.

Daniel počúval bez jediného prerušenia. Až keď Leopold stíchol, pozrel na fotografiu v ruke. „Moja mama mala šesťdesiatdva. Dnes.“ Leopold nevedel odpovedať. „Ty si tých osemnásť rokov žil,“ povedal Daniel. Leopold prikývol. „Ja nie.“

Mara si kľakla pred Daniela a pritlačila mu na nohu zložený uterák. Keď sa ozvalo klopanie na dvere bytu, položila Danielovu ruku na uterák a ihneď odišla do predsiene. Vpustila privolaných ľudí, zaviedla ich k Danielovi a upozornila na zamknuté drevené dvere. Dvaja muži prevzali ošetrenie. Policajtke Leopold ukázal miesto po výstrele pri okne a krv na ráme, potom si z pracovne priniesol papier a pero.

Kým muži ošetrovali Danielovu nohu, Leopold napísal to, čomu sa osemnásť rokov vyhýbal: že Daniel ho žiadal o pomoc, že Selm mu zaplatil, že dvere otvoril vedome a potom klamal. Podpísal sa celým menom, položil starý kľúč na nočný stolík a prisunul k nemu svoju výpoveď. Daniel si prečítal prvé riadky a zdvihol oči. „Vytiahol som ťa odtiaľ, lebo by si tam inak zostal. Nič viac.“ Leopold povedal, že vie. Daniel jeho pohľad nepustil. „Tak z toho nerob nič iné.“

Mara položila modrú kazetu k Danielovi na posteľ. Skontroloval, či sú jeho kópie kompletné, zatiaľ čo ona odfotila vrchnú vrstvu. Pod nimi ležali staršie faktúry a prepravné doklady zo Selmových materiálov. Policajtka zostala pri Leopoldovi. Odovzdal jej kľúč aj podpísanú výpoveď a zopakoval, že ozbrojený muž je za úzkymi dverami. Záchranári Danielovi pomohli postaviť sa. Keď Leopold urobil krok k nemu, Daniel zdvihol ruku.

„Nie ty.“

Leopold zostal stáť. Mara sprevádzala Daniela do predsiene. Modrá kazeta zostala otvorená na posteli; pri prezeraní papierov skĺzol jeden list na zem. Leopold ho zdvihol. Bola to potvrdenka z jari 2008, krátky zoznam jázd a dodávok pre Selma. Pod jednou sumou stálo meno, ktoré nepoznal: Rudolf Kres.

Mara sa vrátila po Danielovu fotografiu, telefón a kľúče. Keď uvidela meno na potvrdenke, zastala. „Čo je?“ spýtal sa Leopold. Požiadala ho, nech chvíľu počká, vytiahla svoj telefón a zadala meno. Medzi výsledkami našla firemnú stránku pre prepravu a doručovanie vo Viedni, naposledy aktualizovanú v septembri 2026. Vedľa mena bola fotografia staršieho muža v tmavom obleku.

S telefónom a potvrdenkou zašla za Danielom do predsiene; Leopold zostal vo dverách spálne. Daniel si prezrel tvár na displeji a obrázok zväčšil. „Starší,“ povedal. „Ale je to on. Robil pre Selma. Jazdy, sklady, hotely. Veci, ktoré sa nemali objaviť v účtovníctve.“ Mara si vzala telefón späť. Pod záznamom bola adresa v Leopoldstadte, dve ulice od Pratersternu. Otočila displej k Leopoldovi.

„Ten muž nezmizol.“