Za nimi tiekol potok pomedzi husto rastúce stromy, zatiaľ čo Anna si pevnejšie doťahovala šnúrky na mokrých topánkach. Leonhard sa díval na jelšu na protiľahlom brehu a vrýval si do pamäti, ako jej korene ležia na svetlej žulovej platni. Cesta do Arnolzheimu zmizla, ale strom ešte rozoznával, keď sa obrátil k lesnému chodníku pred nimi.
Anna vytiahla kompas a čakala, kým sa strelka upokojí. „Vrátime sa skôr, než sa zotmie,“ povedala, zatiaľ čo Leonhard hľadel za postavami medzi stromami. Sľúbil to bez toho, aby na ňu pozrel, a ďalej vykročil až vtedy, keď si zaznamenala smer do zápisníka.
Dve mladé postavy bolo medzi stromami vidieť iba občas. Anna rozoznávala ich pohyb, no podľa vlastných slov nepočula Rosin hlas ani odpovede mladého muža. Leonhard však už pred nízkou vyvýšeninou vedel, že za ňou cesta klesne doľava, a pamätal sa na vôňu mokrej kôry na tejto strane svahu. Opísal Anne nasledujúcu zákrutu skôr, než ju uvideli, a všimol si, ako jej opatrné otázky vystriedalo sústredené pozorovanie.
Zastavil sa pri veľkom žulovom balvane. Jeho povrchom sa tiahla svetlá žila, sčasti zakrytá lišajníkom, a Leonhard naň položil dlaň ešte skôr, než vedel, prečo je dôležitý práve tento kameň. Počul za sebou Annu pýtať sa, ako sa cíti, no zároveň sa medzi stromami zmenilo svetlo. Na prstoch mu zostal chlad prítomnosti, zatiaľ čo v spomienke pred ním vyrastal les z konca augusta 1995.
Rosa kráčala len niekoľko krokov pred ním. Batoh jej sedel na pleciach nakrivo, pretože si ho pri potoku náhlivo nasadila, a obrátila sa, len čo mladý Leonhard znovu spomalil. „Sľúbil si mi, že pôjdeme ďalej, keď budeme vonku,“ povedala. „Ešte sme ani neprišli k najbližšej ceste a už sa tváriš, akoby si si niečo zabudol v mlyne.“ Odpovedal, že nejde o zabudnutú vec, a pritom sa vyhýbal jej pohľadu.
Dúfal, že to bude ľahšie, keď voda zostane za nimi. Cestou načúval, či nezačuje zvuk z cesty, a predstavoval si, ako si vo Viedni odomykajú dvere jeho bytu. Lenže zakaždým mu namiesto tých dverí prišiel na myseľ vchod do mlyna, v ktorom stála Maria, až kým Rosu konečne nepustil.
„Musím sa ešte raz porozprávať s Mariou,“ povedal mladý Leonhard. Rosa zložila batoh a dívala sa naňho, zatiaľ čo hľadal dodatok, ktorý by tú vetu zmenšil. „Nemôžeme len tak odísť po tom, čo nás včera videla.“ V ruke stále držal mapu a začal ju skladať, hoci už bola zložená.
Rosa ho nechala trápiť sa s mapou, kým nezdvihol oči. „A čo zatiaľ budem robiť ja? Čakať v tvojom byte, kým sa dorozprávate?“ Leonhard chcel odpovedať, no pristúpila tesne k nemu a vzala mu papier z ruky. „Nepôjdem s tebou znovu pred jej dvere, aby som tam čakala, kým ty vojdeš dnu.“ Vrátila mu mapu a batoh zatiaľ nechala na zemi.
„Milujem Mariu,“ povedal, keď mu Rosa znovu vtisla mapu do ruky. Odtiahla hlavu a zovrela prstami popruh bez toho, aby batoh zdvihla. „Včera si bol pri mne dosť dlho na to, aby si mi povedal aj toto.“ Leonhard ju chcel chytiť za ruku, ale zdvihla batoh a vtiahla ho medzi nich. „Čím som teda pre teba bola, kým si bol ešte v mlyne?“ Nenašiel odpoveď, ktorú by dokázal vysloviť, a keď vykročila ďalej, šiel za ňou.
V prítomnosti mu Anna položila ruku na rukáv a Leonhard obrátil hlavu bez toho, aby pustil kameň. Stála dosť blízko, aby znovu spoznal jej tvár, zatiaľ čo v spomienke stále počul Rosine kroky. „Zostanem tu pri tebe,“ povedala a pritom mu mimovoľne začala tykať. Prikývol jej, než sa znovu obrátil k obrazu; jej ruka zostala na jeho ramene.
Cesta klesala pomedzi žulové balvany a Rosa zastala tam, kde stromy ustupovali úzkemu pásu lúky. „Vraciam sa,“ povedal Leonhard, keď ju dobehol. Rosa krútila hlavou, zatiaľ čo ešte dodal, že musí ísť teraz, nie až po ich príchode do Viedne. „Tak aspoň povedz, že ma tu chceš nechať. Povedz to bez vysvetľovania, čo je lepšie pre Mariu.“ Prvý raz počul, ako namáhavo dýcha.
„Odprevadím ťa k ceste a dám ti peniaze na cestovné,“ povedal Leonhard. „Ešte dnes môžeš byť vo Viedni a ja prídem za tebou, len čo sa s ňou porozprávam.“ Keď siahol do vrecka bundy, všimol si, že Rosa mu už nepozerá do tváre. „Schovaj ich, nepýtala som od teba peniaze na cestu.“ Spustil ruku a nedokázal jej povedať, kedy za ňou naozaj príde.
Keď chcel prejsť popri nej späť k potoku, zastúpila mu cestu. „Povieš jej, že som ťa nahovorila,“ povedala Rosa. „Zajtra potom budú všetci vedieť, že si sa iba pomýlil, a ja si budem musieť poradiť sama.“ Leonhard ju požiadal, aby ho pustila, no neustúpila a naďalej mu hľadela do očí.
Chytila ho za rukáv a zadržiavala ho, kým si ruku nevytiahol z jej zovretia. Nato zachytila popruh pri jeho pleci a znovu ho pritiahla k sebe; musel k nej urobiť krok, aby na nerovnom povrchu udržal rovnováhu. „Aspoň sa na mňa pozeraj, keď mi to hovoríš,“ žiadala Rosa a Leonhard sa nahneval na jej ruku, ktorá ho stále nechcela pustiť. „Pusť ma, ďalej s tebou nejdem.“ Odstrčil ju oboma rukami bez toho, aby si všímal kameň za ňou.
Rosa ustúpila o dva kroky, pričom sa jej noha zachytila o obnažený koreň. Leonhard ešte videl, ako zdvihla ruku, skôr než jej batoh stiahol váhu nabok a pravým spánkom udrela do nízkeho žulového balvana. Zvuk takmer zanikol v šumení lesa; už k nej vystieral ruku a podržal ju vo vzduchu o okamih dlhšie, hoci Rosa už ležala na zemi.
Dnešný Leonhard odtiahol ruku od kameňa a zapotácal sa dozadu, takže ho Anna musela zachytiť za lakeť. Ukázal na ryhu, v ktorej stála dažďová voda tmavšia než na zvyšku povrchu, no spočiatku nedokázal vysloviť ani vetu. Anna sa spýtala, či si nechce sadnúť. Namiesto odpovede znovu položil prsty na žulu a čakal, kým sa na tom istom mieste objaví Rosino telo.
Rosa ležala pri balvane s vlasmi cez tvár a s jednou rukou zakliesnenou pod batohom. Mladý Leonhard si kľakol a zosunul jej popruh z pleca, pričom siahal po jej ruke. „Rosa, počuješ ma? Som tu, stačí, keď otvoríš oči.“ Keď sa naňho konečne pozrela, povedal, že to bude znovu dobré; až potom si všimol, ako pomaly ho jej pohľad nachádza a ako jej spod vlasov vyteká krv.
„Prosím, zostaň ležať, musím sa pozrieť, kde si sa zranila,“ povedal a odtiahol batoh kúsok nabok. Rosa mu odstrčila ruku a pokúsila sa posadiť, ale hneď znovu stratila rovnováhu. Leonhard ju zachytil za plece, načo naňho pozrela s takou prudkosťou, že cúvol. „Nedotýkaj sa ma po tom, čo si ma tresol o ten kameň.“ Hovorila nezreteľne, ale významu sa nedalo nerozumieť.
Leonhard stiahol ruku z jej pleca a rozhliadol sa po ceste, akoby sa tam medzitým už musel niekto objaviť. „Nájdeme najbližšiu cestu a potom ťa odvediem k lekárovi,“ povedal. Rosa pokrútila hlavou a pritiahla si batoh ku kolenám; keď jej chcel pomôcť uvoľniť zaseknutú pracku, odstrčila mu prsty. Vzal teda fľašu s vodou z vlastnej tašky a odskrutkoval uzáver.
„Chcel si sa predsa vrátiť, tak už konečne choď,“ povedala Rosa bez toho, aby pozrela na fľašu, ktorú jej podával. Hmatala v batohu a odsúvala oblečenie, zatiaľ čo ju Leonhard prosil, aby sa aspoň napila. Keď ruku znovu vytiahla, držala v nej pištoľ a chvíľu mu trvalo, kým pochopil, čo je ten tmavý kov pred jej blúzkou.
Leonhard v spomienke nevedel nič o Karlovi ani o jeho zbrani. Videl hlaveň v Rosinej trasúcej sa ruke, ako sa obracia k nemu, a ustúpil o krok, až mu otvorená fľaša s vodou udrela do nohy. Rosa držala ruku vystretú, zatiaľ čo sa jej na brade nazbierala kvapka krvi a spadla na golier.
„Prosím, polož ju vedľa seba, potom ti môžem pomôcť,“ povedal a odložil fľašu. „Neprídem bližšie, ale daj odtiaľ ten prst.“ Rosa naňho hľadela tak uprene, že nevedel, či slovám porozumela. „Už nemusíš predstierať, že chceš zostať,“ odpovedala napokon. „Pochopila som ťa, aj keď mi to povieš ešte raz.“ Leonhard zdvihol obe ruky a sledoval hlaveň, ktorá sa pohybovala spolu s jej rukou.
Leonhard neskôr nedokázal povedať, či chcela hlaveň sklopiť, alebo jej v ruke dochádzala sila. Videl len drobný pohyb, mimovoľne urobil ďalší krok a znovu začal vyslovovať jej meno. Keď cúval, padol výstrel a úder do ľavého boku mu na okamih vyrazil dych. Zostal na nohách a videl, ako Rosa spúšťa pištoľ, vydesená niečím, čo sama spôsobila.
Keď si Leonhard pritlačil ruku k boku, medzi prstami mu vyvrela krv. Rosa pustila pištoľ na zem a vystrela k nemu voľnú ruku. „Chcela som, aby si zastal,“ povedala. „Poď sem, Leonhard, nechcela som, aby sa to takto stalo.“ Pokúsila sa vstať, no klesla späť ku kameňu a chytila sa za poranenú stranu hlavy.
Cúval ďalej, hoci zbraň už ležala vedľa nej. Rosa sa naklonila, aby zachytila jeho rukáv, a on sa jej ruke vyhol tak prudko, že mu bolesť vystrelila až pod rebrá. Volala ho menom a prosila, aby počkal, no obrátil sa a rozbehol medzi stromy s jednou rukou pritlačenou ku krvácajúcej košeli.
Za prvou zákrutou ju už nevidel a na jeden nádych zastal. Rosiným posledným slovám nerozumel, ale ešte počul, ako sa ho pokúša volať. Keď odtiahol ruku od rany, kožu mal červenú až po zápästie; znovu si ju pritlačil na bok a pokračoval smerom k potoku. Musí privolať pomoc, vravel si, zatiaľ čo hľadal miesto, kadiaľ sa dostane späť do údolia.
Leonhard odtiahol ruku od kameňa a zosunul sa na zem pri ceste. Anna si kľakla niekoľko krokov od neho a čakala, kým začne hovoriť sám. Rozprával jej o hádke a o tom, ako Rosu odstrčil, potom sa dlho vracal k okamihu, keď znovu otvorila oči. Anna ho nechala hovoriť a priblížila sa, až keď jeho hlas takmer nebolo počuť.
„Odstrčil som ju oboma rukami,“ povedal a díval sa na svoje prsty. „Potom ma ešte volala, keď som už bol medzi stromami. Mohol som ju počuť, keby som sa zastavil.“ Anna sa spýtala, či ju videl zomrieť. „Keď som odchádzal, žila,“ odpovedal a konečne zdvihol hlavu. Za Annou ležal kameň s vodou v tej istej tmavej ryhe.
Anna vytiahla zápisník, až keď znovu dýchal pokojnejšie, a zaznamenala si, čo jej porozprával. Leonhard sledoval ceruzku kĺzajúcu po stránke a požiadal ju, aby mu prečítala riadky o odstrčení. Urobila to bez zmierňovania formulácie. „Teraz sa musíme spýtať Marie, čo sa stalo potom,“ povedala a nechala zápisník otvorený, kým neprikývol.
Pri pasáži o výstrele ju Leonhard prerušil. „Neviem, či naozaj chcela stlačiť spúšť,“ povedal. „Videl som jej ruku a potom som pocítil zásah, ale neviem.“ Anna riadok upravila, znovu mu ho prečítala a zápisník odložila. Potom mu pomohla vstať a on potreboval jej ruku dlhšie, než čakal.
Na spiatočnej ceste už širší chodník nenašli. Tam, kde Leonhard predtým videl vyjazdené koľaje, stáli mladé smreky a Annin kompas začínal byť opäť nepokojný. Zastali skôr, než by sa rozdelili, a spoločne hľadali vodu, ktorej šumenie ešte bolo počuť nižšie pod svahom. Leonhard znovu spoznal sklon žulových platní a navrhol, aby šli popri brehu až k jelši, ktorú si zapamätali pri priechode.
Vyššie medzi stromami volala Rosa, aby počkal. Leonhard zastal tak náhle, že mu Anna narazila do chrbta; od kameňa ešte neboli preč ani niekoľko minút a on nedokázal ísť ďalej bez toho, aby načúval. Pri ďalšom zvolaní sa mu zdalo, že spoznáva Mariin hlas, no prosba zostala rovnaká. Anna mu položila ruku na rameno. „Teraz ma musíš vziať k potoku, Leonhard, pretože tu nemôžem zostať sama.“
Leonhard pozrel na Annu a vykročil ďalej, až keď mu prestala rameno tak pevne zvierať. Hlasy za nimi stále volali a raz sa mu zdalo, že medzi nimi počuje aj vlastný, no sústredil sa na vodu pod svahom. Anna držala s jeho krokmi tempo, kým neprišli k brehu. Za potokom už medzi stromami ležalo šero, keď volanie prerušil jediný úder zvona.