Na schodisku zavŕzgal ten stupeň, ktorého zvláštny zvuk sa Leonhardovi vybavil už pri prvom pohľade na mlyn. Maria zhasla lampu a odtiahla ho od kuchynského vchodu, takže už nevidel spodnú časť schodov. V slabom svetle z okna držala hlavu trochu naklonenú a načúvala ďalšiemu zvuku.
„Možno sa vrátil Josef a nepočul nás,“ zašepkal Leonhard a chcel sa popri Marii znovu nakloniť k zárubni. Predlaktím ho zatlačila späť a ukázala na ťažkú závoru, ktorou zaistila vchodové dvere. Potom obrátila hlavu opäť ku schodisku, na ktorom drevo znova povolilo.
„Maria, chcem sa s tebou porozprávať,“ ozval sa zo schodov ženský hlas, ktorého dôverne známy zvuk Leonharda okamžite umlčal. Myslel na Rosu na cintoríne a na studenú kožu jej ruky, zatiaľ čo Maria pevnejšie zovrela prsty okolo jeho predlaktia. „Neprešla popri nás, Leonhard, a Rosa mi do domu nelezie cez strechu.“ Ešte kým hovorila, nad nimi znovu zavŕzgalo drevo, akoby sa niekto zastavil na odpočívadle.
Hlas teraz požiadal samotného Leonharda, aby vyšiel do chodby, a do jeho mena vložil rovnakú netrpezlivosť, akú počul pri jabloni. Musel sa nútiť zostať stáť, hoci ho k tomu nepútalo nič okrem Mariinej ruky. „Ak chceš so mnou hovoriť, zostaň tam, kde ťa môžem vidieť,“ povedal napokon do prázdnej zárubne. Odpoveď neprichádzala tak dlho, až si Leonhard začal myslieť, že niečo odplašil.
Po ďalšom kroku začul Leonhard z chodby svoj vlastný hlas s tým jemným hesenským prízvukom, ktorý mu zostal aj po dlhých rokoch vo Viedni. Maria mu prešla rukou po predlaktí, až našla jeho prsty a pevne ich zovrela. Chcel jej povedať, že stojí vedľa nej, no z tmy už prichádzala ďalšia veta.
„Nemusíš sa na mňa pozerať, Maria, veď vieš, kto stojí pred tvojimi dverami.“ Leonhard otvoril ústa, aby známy zvuk prehlušil, no Maria mu stisla prsty tak silno, že sa na ňu pozrel. Z okna dopadalo svetlo na stenu v chodbe, ale medzi zárubňou a schodiskom nebolo vidieť nijaký tieň.
„Aj vtedy si ma pustila dnu a ja som sa nezmenil.“ Hlas teraz znel tichšie, takmer trpezlivo, zatiaľ čo sa Maria prudko nadýchla a ťahala Leonharda dozadu k stolu. Spýtal sa jej, čo znamená vtedy, no položila mu dlaň na ústa, akoby už jeho otázka mohla niečo pozvať dovnútra. Z prahu zaznel posledný, sotva počuteľný šepot: „Tentoraz by si to už nemala zopakovať.“
Maria postrčila Leonharda k zadným dverám a pritlačila mu ruksak na hruď, aby sa nemusel vracať k stolu. Vonku bola rovnaká tma ako v chodbe, ale z kuchynského okna sa dal kúsok úzkeho chodníka pri potoku ešte rozoznať. „Pôjdeme spolu do hostinca Hirschen a zostaneme pri sebe, aj keby nás niekto volal,“ povedala, kým otvárala dvere. Leonhard vedel, že tým porušuje vlastné varovanie pred nocou, ale ani on nevidel možnosť ďalej čakať na to, čo stálo v mlyne.
Zišli po úzkych kamenných schodoch k potoku a pozdĺž vody sa dostali na dedinskú cestu. Leonhard sa viackrát obzrel, no v mlyne sa nič nehýbalo a práve ten pokoj ho prinútil zovrieť popruh ruksaka tak silno, až ho boleli prsty. Na jeho otázku Maria vysvetlila, že také hlasy sa objavujú od jeho návratu v lete 1995. „Nehovorím ti, že sa tu vonku nemôže nič stať,“ dodala. „Ale to tam vnútri čaká na tvoju odpoveď a tú dnes nedostane.“
Hostinec Zum Hirschen stál neďaleko dedinského námestia. Nad vchodovými dverami visela tmavá kovová tabuľa so siluetou jeleňa a cez malé okná dopadalo na mokrú cestu teplé svetlo. Maria zaviedla Leonharda dovnútra, kde za pultom stál statný muž so sivou bradou a utieral poháre. Keď Leonharda spoznal, neprejavil prekvapenie.
Hostinský položil pohár a privítal Leonharda, akoby ho po dlhšej neprítomnosti očakával. Volal sa Anton, mal sivú bradu a pri podaní ruky ho podržal o chvíľu dlhšie, než bolo Leonhardovi príjemné. „Tvoja izba hore je ešte voľná, ak sa dnes už nechceš vrátiť do mlyna,“ povedal s pohľadom na Mariu. Leonhard odvetil, že dosiaľ ani nevedel, že v tomto hostinci nejakú izbu má, a Anton mu pustil ruku bez úsmevu.
Maria požiadala Antona, aby dal Leonhardovi niečo teplé na jedenie, a potom sa znovu obrátila k dverám. Leonhard jej zastúpil cestu; nechcel, aby sa sama vracala k tomu, čo ešte pred chvíľou stálo na schodoch. „Viem, kde sa môžem vo svojom dome zamknúť,“ povedala, pričom pohľad upierala ponad neho na uličku. „Ty tam nepoznáš ani všetky dvere.“ Prešmykla sa popri ňom a odišla skôr, než vedel, či ju má zadržať, alebo nasledovať; Anton pristúpil k nemu k oknu a obaja sa za ňou dívali.
Leonhard si sadol k pultu a vzal si pivo, ktoré pred neho Anton postavil. Až po niekoľkých dúškoch porozprával o cintoríne, Rose a postave bez tváre, ktorá ho sledovala až k mlynu. Anton pozorne počúval. Výraz sa mu zmenil až vtedy, keď Leonhard spomenul kroky na poschodí a vlastný hlas.
„Tak ťa to spoznalo,“ povedal Anton, keď Leonhard rozprával o vlastnom hlase na schodoch. Hostinský pozrel na dvoch mužov, ktorí pri zadnom stole hrali karty a už chvíľu nepohli rukami. „Niekedy údolie opakuje veci, ktoré sa tu stali; lenže nikto nevie, či zostane pri opakovaní. Počul som kroky, ku ktorým by som vedel priradiť meno, a na druhé ráno som bol rád, že som zostal sedieť.“ Leonhard sa spýtal, či si Anton myslí, že sa to stalo aj dnes, no hostinský povedal, že práve túto istotu mu ponúknuť nemôže.
Leonhard ešte raz zopakoval, čo hlas povedal Marii, a až teraz si všimol, že Anton sa vyhýba slovám pustiť dnu. Hostinský mu prisunul tanier a čakal, kým si vezme aspoň chlieb. „Zajtra sa môžeš vypytovať, ale dnes si taký unavený, že by si prijal hocijaké vysvetlenie, len aby ťa pustilo do postele.“ Leonhard chcel namietať, no namiesto toho iba zakašľal; teplo v hostinci mu pripomenulo, ako dlho chodil v mokrom oblečení.
Anton mu dal kľúč a vysvetlil, že izba je na prvom poschodí oproti malému oknu v chodbe. „Zamkni za sebou a dnes už nikoho nepúšťaj dnu, ani keby sa ti zdalo, že na to počuješ dobrý dôvod.“ Keď sa Leonhard spýtal, ako má rozlíšiť známy hlas od jeho majiteľa, Anton prešiel handrou po pulte. „Keby som to vedel, neradil by som ti čakať do rána.“
Izba bola malá, ale čistá. Pri stene stála posteľ, vedľa nej nočný stolík, stolička a umývadlová misa. Okno smerovalo na dedinské námestie. Leonhard položil terénny zápisník, mobil a GPS na stôl a zistil, že oba elektronické prístroje už nefungujú. V GPS dokonca vymenil batérie, no displej zostal tmavý.
Leonhard prehodil bundu cez stoličku a otvoril terénny zápisník na voľnej strane. Pod dátum 21. september 2026 napísal mená oboch sestier a pokúsil sa zachytiť ich slová v poradí, v akom ich počul. Pri Rosinej vete o krvi sa zarazil; pod ňou už bol zapísaný ľavý bok, hoci si nepamätal, či to miesto pomenovala ona, alebo tam bolesť cítil sám. Pripísal otáznik a prelistoval späť k rozstrapkaným okrajom.
Chýbali tri listy, po ktorých tesne pri väzbe zostali rôzne široké zvyšky. Leonhard po nich prešiel prstami a skúmal, či na nasledujúcej strane nerozozná pretlačené písmo. Okrem starých nameraných hodnôt nič nenašiel; položil ceruzku medzi strany a zápisník nechal otvorený.
Zárezy na smerovníku mu nedali pokoj. Niekto si tam dal s nožom námahu, aby zaznamenal, že tu už raz bol; Leonhard si pamätal vlastnú ruku, no nie dôvod. Vtedy sa zrejme bál, že niečo stratí, a dnes už nevedel ani posúdiť, či bolo varovanie určené jemu samému. Kým uvažoval nad touto možnosťou, na dvere izby niekto pomaly zaklopal.
Leonhard zostal sedieť a čakal, kým sa údery zopakujú. Až potom sa z chodby ozval Mariin hlas, unavený a s tou tichou netrpezlivosťou, ktorú poznal z kuchyne. „Prosím, otvor, Leonhard, nechcem stáť pred tvojimi dverami, kým o mne píšeš.“ Pozrel na otvorený terénny zápisník a uvedomil si, že zvonku nikto nemohol vidieť, čo leží na stole.
„Môžeme sa rozprávať cez dvere a zajtra sa znovu uvidíme,“ odpovedal, hoci jeho hlas neznel tak pevne, ako zamýšľal. Na chodbe bolo ticho, kým Maria potichu nepovedala, že aj vtedy sa skrýval za týmito dverami. Leonhard podišiel bližšie a položil dlaň na drevo bez toho, aby sa dotkol závory. Nepoznal nijakú spomienku, ktorá by zodpovedala jej tvrdeniu, ale cítil, ako naliehavo nejakú hľadá.
Zvonku sa ozval vzlyk a Leonhard si všimol, že ruku už má na závore. Nechcel rozhodovať, či tam Maria naozaj plače, kým sa on skrýva v teplej izbe. „Povedz mi niečo, na čo som sa ťa dnes ešte nespýtal,“ požiadal ju napokon. Odpoveď prišla z druhej strany miestnosti, tesne spoza okenného skla: „Vždy sa pýtaš až vtedy, keď už dávno vieš, čo si urobil.“
Obrátil sa k oknu, za ktorým ležalo iba tmavé dedinské námestie, zatiaľ čo tri pomalé údery rozochveli tabuľu. Teraz počul Rosu, ktorá ho prosila, aby neodišiel ešte raz, a urobil krok ku sklu. Zároveň sa spoza dverí ozývalo vzlykanie, takže zostal stáť medzi oboma miestami a nahmatal stoličku bez toho, aby odtrhol oči od okna.
Za dverami prehovoril jeho vlastný hlas, dosť pokojný na to, aby Leonhard spočiatku vnímal iba jeho zvuk. „Nepúšťaj ich dnu, kým nevieš, kto prichádza s nimi.“ Spýtal sa, kto tam stojí, a keď prišla odpoveď, všimol si, že má ruku znovu na závore: „Som muž, ktorý sa vrátil.“ Pomaly odtiahol prsty od kovu a zovrel ich druhou rukou.
Ešte skôr, než sa Leonhard stihol spýtať na 26. august, hlas začal klásť jeho otázku. Použil tie isté slová a tú istú krátku prestávku, takže Leonhard znovu zavrel ústa bez toho, aby prehovoril. Nad ním sa niečo pohlo v trámoch, najprv pomaly, potom ťažkými krokmi, medzi ktorými z iného kúta zaznievalo cupitanie drobných nôh. Na terénny zápisník sa sypal prach a Leonhard ho zaklapol, vzal zo stola a cúval s ním až k posteli.
Mariin hlas volal jeho meno od okna, Rosa teraz hovorila z chodby a pomedzi to Leonhard opakovane počul vlastný hlas, ktorý naňho čosi kričal, no v tom zmätku už slovám nerozumel. Zvuky neboli hlasnejšie, ale hustejšie, až prestal rozoznávať, ktorý smer má vôbec ešte zmysel. Leonhard si sadol na kraj postele a pritlačil si ruky na uši. Práve keď si myslel, že hluk musí narásť ešte viac, všetko naraz stíchlo.
Keď všetky zvuky súčasne ustali, Leonhard ešte dlho sedel na kraji postele a držal terénny zápisník pritlačený ku kolenám. Čakal na ďalšie zaklopanie a sotva sa odvážil otočiť hlavu k oknu, pretože by tam konečne mohol uvidieť tvár patriacu jednému z hlasov. Napokon položil zápisník vedľa ruksaka a pritiahol si prikrývku bez toho, aby sa ďalej vyzliekal. Chcel zostať bdieť, kým sa z chodby neozvú obyčajné kroky, no časom stratil predstavu o tom, ako dlho už hľadí na tie isté dvere.
Keď sa Leonhard zobudil, cez prázdny okenný otvor dopadalo na rám postele studené ranné svetlo. Nad ním boli obnažené trámy, spomedzi ktorých opadala omietka, a na prevrátenom stole sa držali zvyšky tapety, ktorá musela byť vlhká celé roky. Spočiatku zostal ležať a pokúšal sa v mysli vrátiť predmety na ich nočné miesta. Až keď mu zo strechy kvaplo na ruku, vstal a pozbieral terénny zápisník, mobil a GPS, ktoré ležali medzi ruksakom a posteľou.
Z hostinca Zum Hirschen nezostalo takmer nič okrem ruiny. Časti schodiska boli zrútené a zo šenku na prízemí stáli iba dva múry. Leonhard sa cez sutiny dostal von. Althütten zmizol. Tam, kde v noci stáli domy, záhrady a maštale, boli znovu zarastené základy medzi trávou a mladými stromami. Z komínov nestúpal dym, po cestách nechodil nijaký človek a z dedinského námestia zostala iba nepravidelná čistina.
Vonku sa mobil dal opäť zapnúť a ukazoval ráno 22. septembra 2026. Leonhard prešiel k základom mlyna, popri ktorých tiekol potok rovnako ako v noci, a hľadal kamenné schody, po ktorých ho Maria vyviedla. Niekoľko stupňov rozoznal pod machom, ale horná časť sa končila v kroví. Zavolal jej meno a čakal, až mu vlastný hlas medzi zvyškami múrov začal znieť tak nenáležite, že znovu stíchol.
Cestou späť prešiel Leonhard popri cintoríne. Čerstvý hrob ešte stále ležal na zadnom okraji, ale tentoraz k nemu nepodišiel. Ešte menej chcel vedieť, či sa opäť dajú počuť zvuky pod zemou. Smerová tabuľa do Arnolzheimu zmizla. Medzi stromami zostal iba holý stĺpik a neexistovalo už ani vyryté varovanie.
Až v aute vybral Leonhard GPS z ruksaka, aby porovnal včerajšiu cestu so spomienkou. Displej znova svietil a vedľa zaznamenanej trasy od parkoviska bol druhý súbor, ktorý nevytvoril. Niesol dátum 26. august 1995 a ukazoval cestu od cintorína na sever do oblasti, kde jeho mapa uvádzala iba les. Na konci tejto čiary sa nachádzal bod s názvom Arnolzheim.
Ďalšia stopa viedla opačným smerom späť k mlynu a takisto niesla dátum 26. august. Čiary sa na niektorých miestach prekrývali, inde sa prerušovali, takže sa z nich nedal vyčítať presný čas ani spoľahlivé trvanie. Leonhard údaje opakovane kontroloval bez toho, aby obrazovke rozumel. Jeho prístroj zrejme uchovával cesty, po ktorých mal kráčať dávno pred jeho výrobou, no nehovoril mu, kto vtedy išiel vedľa neho.
Leonhard prístroj vypol a položil ho na sedadlo spolujazdca. Obe cesty viedli tými istými lesnými úsekmi bez toho, aby kdekoľvek vysvetľovali, prečo len jedna z nich smerovala späť. Prehodil cezň mapu a vzal do ruky telefón; skôr než sa tam znovu vyberie, chcel hovoriť s niekým, kto poznal Rosu mimo tohto údolia.
Telefón už mal signál a medzi bežnými správami bola Hellerova pripomienka ich stretnutia. Leonhard ju zavrel bez odpovede a medzi zábermi hľadal Rosinu tvár, ktorú pri okne neodfotografoval. Až po chvíli odložil mobil a otočil kľúčom v zapaľovaní.