Rukopis bol jeho, o tom Leonhard Kern nepochyboval. Poznal to hranaté K, písmená natlačené tesne jedno na druhé aj tie trochu pridlhé priečne čiarky na sedmičkách, od ktorých si odvykol až po rokoch. Tri desaťročia azda stačili na to, aby sa tváre, hlasy a celé obdobia života rozostrili; vlastný rukopis však v sebe mal čosi znepokojivo trvalé.
Terénny zápisník ležal na jeho pracovnom stole vo Viedni medzi otvoreným notebookom a šálkou dávno vychladnutej kávy. Na zažltnutej obálke stálo čiernou fixkou »Mapovanie Waldviertelu 1995« a pod tým jeho meno. Leonhard zápisník celé roky nedržal v ruke, pravdepodobne dokonca celé desaťročia. Zmizol spolu s topografickými mapami, diapozitívmi, vzorkami hornín, starým kompasom a tým geologickým kladivom v škatuli v pivnici, ktorú so sebou bral pri každom sťahovaní, pretože také veci sa vraj raz ešte môžu zísť.
Teraz ich skutočne potreboval. Cezhraničný projekt mal prepojiť historické cesty, chotárne názvy a opustené sídla s modernými geopriestorovými údajmi a Markus Heller ho odporučil na overovanie v teréne. Na stretnutí o dva dni sa mali venovať trom starým priechodom cez potoky, ktoré sa na navzájom prekrytých mapách nachádzali na rôznych miestach. Heller chcel novú mapovú vrstvu ciest schváliť až po tom, čo si Leonhard prezrie brehy; pri predchádzajúcej zákazke raz strávil celé dopoludnie sledovaním úhľadne zakreslenej čiary, ktorá sa končila pred zbúraným mostom. Odvtedy dostával Leonhard od neho prípady, pri ktorých presvedčivé zobrazenie na obrazovke nestačilo.
Súhlasil skôr, než Heller spomenul honorár. Od tej ponuky mu vŕtali v hlave Dyje, Dobersberg a odľahlé cesty, po ktorých sa ako dvadsaťpäťročný celé týždne pohyboval. Teraz pred ním ležal otvorený terénny zápisník a on najprv hľadal miesta, ktoré Heller vyznačil na svojej mape.
Spočiatku to boli bežné pracovné poznámky v stručnej podobe, akú používal dodnes. Názvy hornín, namerané hodnoty, náčrty odkryvov a občasné údaje o počasí vyvolávali obrazy prekvapujúco rýchlo; Leonhard takmer znovu cítil horúčavu jednotlivých dní, prach na topánkach aj váhu kladiva na opasku. Sedemnásteho augusta opísal severne od Dobersbergu silne zvetraný amfibolit, o deň neskôr pegmatitovú žilu pri Dyji. Pod dátumom 19. august stálo iba »Slavonice, večer«, akoby bolo jedlo v meste dôležitejšie než všetko, čo predtým skúmal.
Pri tom riadku sa musel usmiať. Spomenul si na jazdy cez hranicu, ktorá vtedy ešte nebola otvorená dlho, na české pivo, knedle a úľavu, keď si po desiatich hodinách v teréne konečne sadol na stoličku. Krajina vtedy ešte väčšmi než dnes pôsobila ako okraj Európy. Na oboch stranách sa rozprestierali lesy, rybníky a malé dediny, na českej strane oblasť, ktorú už vtedy poznali pod názvom Česká Kanada. Leonhardovi sa to pomenovanie vždy zdalo trochu prehnané; pre neho to nebola nijaká romantická Kanada, ale mapované územie.
Medzi geologickými záznamami si poznačil opustené osady Reichers, Romau a Althütten. Na starších mapách k týmto názvom ešte patrili ulice, domy a hranice pozemkov, kým v teréne často zostávali len prepadnuté pivnice a spustnuté ovocné stromy. Niekedy si až cestou späť všimol, že roztrúsené kamene v lístí tvoria priamu líniu; len čo ju rozpoznal, pôdorys domu už nemohol prehliadnuť. Tieto stopy sledoval aj vtedy, keď s jeho diplomovou prácou nemali nič spoločné.
Večer si občas predstavoval, kto v tých domoch žil, kto sedával za stolmi a kto zasadil ovocné stromy, ktoré ešte po desaťročiach kvitli uprostred lesa. Keď listoval ďalej, našiel najprv ďalšie geologické pozorovania, úhľadne označené dátumom 24. august. Až na nasledujúcej strane sa tón zmenil: »25. 8. – Althütten. R. chce zajtra odísť.«
Leonhard sa zarazil, pretože to jediné písmeno nevedel priradiť k nikomu, na koho si spomínal. Prečítal si riadok druhý raz a uvažoval, či mohlo ísť o kolegyňu alebo náhodnú známu; podľa svojich spomienok bol počas mapovania väčšinou sám. Nižšie, bez osobitného dátumu a napísané silnejším tlakom, stáli slová »Cintorín – čerstvá zem«.
Leonhard položil prst na riadok. Cintorín sa pri terénnom prieskume pokojne mohol objaviť ako orientačný bod. Čerstvá zem však nebola geologickým pozorovaním, aspoň nie v tejto súvislosti. Pod poznámkou si zakreslil potok, k nemu cestu a šípku smerujúcu na sever. Na konci šípky stálo »ARNOLZHEIM – 3 km« a za tým tri otázniky.
Potichu si vyslovil ten názov, no nič v ňom nevyvolal, dokonca ani neurčitý pocit, že už to slovo kedysi počul. Na notebooku Leonhard hľadal najprv v aktuálnej mape, potom v historických mapách a napokon skúšal rôzne podoby zápisu. Reichers sa objavil, rovnako aj Romau a Althütten. Arnolzheim zostával nezvestný.
Až teraz si Leonhard všimol, že ďalšia strana chýba. Pri väzbe zostal rozstrapkaný okraj papiera; list jednoducho nevypadol, niekto ho vytrhol. Chýbala aj nasledujúca strana a rovnako tá za ňou. Ďalší zachovaný záznam niesol dátum 29. august 1995 a začínal sa geologickou nameranou hodnotou, akoby sa medzi 25. a 29. augustom nestalo nič, čo by stálo za zmienku.
Leonhard si, samozrejme, nemohol pamätať každý jednotlivý deň leta 1995 a po vyše troch desaťročiach by to od seba ani neočakával. Táto medzera však pôsobila inak, pretože pri pomyslení na 26., 27. a 28. august mu nenapadla nijaká cesta, nijaká izba, ba ani počasie. Medzi zachovanými záznamami ležali tri celkom chýbajúce dni a cudzie mu zostávalo dokonca aj to, čo si poznačil 25. augusta. Bolo to, akoby v dome hľadal miestnosť, o ktorej existencii bol presvedčený, hoci do nej nikde neviedli dvere.
Vzal ceruzku a na lístok napísal »Arnolzheim«, pod to »Althütten – cintorín – R. – 3 km«. Keď chcel lístok položiť vedľa notebooku, v tichej izbe začul zvuk. Leonhardovi najprv napadlo, že je to vodovodný kohútik v kuchyni, no tam bolo všetko zatvorené. Zvuk neustával: nebolo to kvapkanie, ale rovnomerné, vzdialené šumenie malého potoka tečúceho cez kamene.
Leonhard vstal a prešiel niekoľko krokov po izbe. V tej istej chvíli voda stíchla. Cez zatvorené okná prenikal hluk dopravy a kdesi v dome zapadli dvere do zámky. Keď sa vrátil k stolu, na otvorenej strane terénneho zápisníka objavil tmavú škvrnu. Papier bol vlhký, ale iba na malom mieste priamo pod slovom Arnolzheim.
Leonhard si utrel prst do nohavíc a pozrel na zatvorené kuchynské dvere. „Ak teraz začne moknúť aj podlaha, zavolám správcovi domu,“ zamrmlal, kým prezeral spodnú stranu zápisníka a hľadal ďalšie škvrny. Nechal ho otvorený a zmenil rezerváciu izby v Slavoniciach. Potvrdenie prišlo takmer okamžite; presunul ho do priečinka s projektom a začal si chystať veci na nasledujúce ráno.
Nasledujúce dopoludnie nechal Leonhard Viedeň za sebou a vyrazil na sever, popri Horne a Gerase až k Dyji. Niektoré zákruty rozpoznával skôr než obce, ku ktorým patrili; pred Dobersbergom ubral plyn, pretože za jednou zákrutou kedysi stál hostinec. Príjazdová cesta tam ešte bola, no viedla k novostavbe, a tak pokračoval bez zastavenia.
Krátko po poludní dorazil do Slavoníc a odniesol si batožinu do rezervovanej izby. Z okna videl priečelia na námestí, ktoré si kedysi zväčša všímal až večer, hladný a s prachom na topánkach. Pri káve si otvoril mapu vedľa terénneho zápisníka; Althütten bol dosť blízko na to, aby sa vrátil ešte pred večerom. Vzal si nepremokavú bundu, zvyšok kufra nechal nevybalený a zamieril späť k autu.
Za Starým Městom pod Landštejnem sa cesty zúžili a miestami konáre siahali až nad asfalt. Medzi lesnými úsekmi sa otvárali lúky a tmavé rybníky, kým ďalšia zákruta opäť nezakryla výhľad. Leonhard hľadal odbočku, ktorú si zapamätal z mapy, a najprv ju prešiel, pretože medzi stromami rozoznal iba dve koľaje zarastené trávou.
Na jeho modernej mape bol Althütten označený ako zaniknuté sídlo. Posledné kilometre musel prejsť pešo. Zaparkoval pri lesnej ceste, obul si pevnú obuv a zo zadného sedadla vzal malý ruksak. Mal v ňom vodu, nepremokavú bundu, GPS prístroj, baterku, starý terénny zápisník a kópiu svojej mapy z roku 1995.
Les voňal vlhkou zemou, hubami a mokrým drevom. Spočiatku Leonhard pravidelne kontroloval GPS, no po polhodine si všimol, že už dávno odbočuje aj bez prístroja. Uvidel chodník a vedel, že ním má ísť, hoci nevedel povedať, z čoho tá istota pramení.
Na rázcestí Leonhard zastal, pretože oba smery mu neboli rovnako známe. Široká lesná cesta doprava bola zakreslená na mape, kým vľavo mizol medzi mladými stromami úzky chodník. Ešte raz si overil polohu ruín a napriek tomu sa rozhodol pre ľavú cestu, ktorej prvú zákrutu podľa svojho pocitu poznal.
Možno o desať minút neskôr mu v hlave nečakane vyvstal obraz. O jabloň sa opieral čierny bicykel, na riadidlách visela plátenná taška a na zadnom kolese sa držalo blato. Spomienka bola taká zreteľná, že Leonhard spomalil. Jabloň tam naozaj stála, stará a napoly zdivočená, vtlačená medzi mladšie stromy. Bicykel nikde nevidel.
Leonhard položil dlaň na kôru. Obraz sa na chvíľu udržal a s ním prišiel ženský hlas, jasný a netrpezlivý: „Leonhard, poď už.“ Keď ruku odtiahol, spomienka zmizla rovnako náhle, ako sa objavila. Medzi kmeňmi sa nič nehýbalo.
O chvíľu dorazil k prvým zvyškom múrov Althüttenu. Tráva a paprade zakrývali prepadnuté pivnice, zatiaľ čo medzi mladšími stromami ešte rozoznával pravidelné rozostupy radu ovocných stromov. Leonhard zastal pri napoly zasypanej zárubni a overil si polohu domu na mape, no zakreslená ulica ležala o niekoľko krokov ďalej než priehlbina, ktorú mohol sledovať v zemi.
Cintorín ležal za niekdajšou osadou na miernom svahu. Ohraničoval ho nízky múr, na viacerých miestach už zrútený. Ešte skôr, než Leonhard prišiel ku vchodu, sa znovu dostavil ten nepríjemný pocit, ktorý ho sprevádzal od Viedne. Ešte to nebol skutočný strach, skôr ťažko vysvetliteľný dojem, že naňho kdesi čakajú.
Medzi hrobmi rástla vysoká tráva, ktorá obklopovala naklonené kríže a prevrátené kamene. Na niekoľkých náhrobkoch sa zachovali oválne porcelánové fotografie a Leonhard fotografoval čitateľné nápisy, medzi ktorými sa opakovalo meno Hadrava. Obzvlášť dlho si prezeral podobizeň muža s úzkou tvárou, tmavými vlasmi a vážnym pohľadom. Nápis pod ňou uvádzal meno Josef Hadrava a roky 1898 až 1946.
Na mobile pôsobila Josefova tvár svetlejšie, pretože medzi oblakmi sa otvoril úzky pás. Leonhard pridržal displej vedľa porcelánovej fotografie a nevedel prísť na to, prečo sa mu pohľad na snímke zdal iný. Telefón odložil bez toho, aby urobil druhý záber, a pokračoval pomedzi náhrobky.
Na zadnom okraji cintorína objavil čerstvú zem. Hrob sa okamžite odlišoval od všetkých ostatných. Kým na iných kopčekoch rástla tráva a mach, tu ležala tmavá, kyprá zem, akoby niekto len pred niekoľkými hodinami odložil lopatu. Stál na nej prostý drevený kríž bez mena, bez kvetov a bez sviečky.
Leonhard spočiatku zostal niekoľko metrov od neho. V hlave sa mu vynoril riadok z terénneho zápisníka: »Cintorín – čerstvá zem«. Pomaly podišiel bližšie, kľakol si a nabral trochu zeme medzi prsty. Bola studená a vlhká, ale nepochybne čerstvo prekopaná. Na kameni pri okraji hrobu sa ešte držala hlina.
Keď odfotografoval hrob a bezmenný kríž, namieril fotoaparát ešte raz na okraj lesa. Práve chcel mobil odložiť, keď sa mu pod nohami ozval tlmený zvuk, taký tichý, že mu najprv napadlo zosúvanie zeminy. Možno sa pod váhou mokrej pôdy pohol koreň; napriek tomu zostal nehybne stáť a mimovoľne zadržal dych.
Keď sa zvuk zopakoval, koreň ho už vysvetľoval ťažšie. Znelo to, akoby niekto udieral otvorenou dlaňou do dreva, ktorého zvuk tlmila ťažká vrstva zeme. Leonhard sa prudko vystrel a cez úzky chodník ustúpil až k inému náhrobku, pričom sa mu bunda zachytila o hrdzavý hrot. Vytrhol sa a hľadel na zemný kopček, zatiaľ čo mu srdce búšilo tak silno, že spočiatku nepočul nič iné.
Zo svojho miesta pátral pohľadom po zvierati, ktoré by sa pohybovalo medzi hrobmi, a načúval, či pod papraďami nezašuští. Dutina pod vlhkou zemou mohla prenášať zvuky, ktoré na povrchu zneli inak; mal sa na to pozrieť namiesto toho, aby tu stál a niečo si predstavoval. Keď však odstúpil od náhrobku, vykročil k východu.
Pri zadnom východe sa medzi papraďami a mladými stromami začínal úzky chodník, ktorého smer zodpovedal šípke v terénnom zápisníku. Leonhard zápisník znovu vytiahol a natočil náčrt tak, aby cintorín a okraj lesa zodpovedali tomu, čo mal pred sebou. Skôr než sa vráti k autu, chcel sa len presvedčiť, či chodník pokračuje aj za prvou zákrutou.
Ešte než Leonhard prišiel k prvým stromom za cintorínskym múrom, začalo pršať. Najprv padali len jednotlivé kvapky, potom sa spustil rovnomerný jemný dážď, ktorý stmavil farby lesa. Voda sa zbierala na listoch a v drobných pramienkoch stekala cez chodník. GPS naďalej fungovalo a spoľahlivo ukazovalo jeho polohu, hoci cesta, po ktorej Leonhard kráčal, na modernej mape neexistovala.
Na okraji lesa, ešte na dohľad od cintorína, objavil Leonhard starý drevený stĺpik so zvetranou smerovou tabuľou. Zreteľne na nej stálo »ARNOLZHEIM 3 km« a na okamih pocítil takmer úľavu. Možno to bol zabudnutý chotárny názov alebo pomenovanie, ktoré sa nikdy nedostalo do úradných máp; v každom prípade našiel záhadný záznam svoj náprotivok v skutočnej krajine.
Leonhard vytiahol mobil a tabuľu odfotografoval. Keď si záber skontroloval, úsmev mu zmizol z tváre. Stĺpik na ňom videl, rovnako les, cestu aj drevenú tabuľu, ale nápis chýbal. Druhá fotografia priniesla rovnaký výsledok. Pred ním neprehliadnuteľne stálo »ARNOLZHEIM 3 km«, zatiaľ čo na displeji bola iba prázdna drevená plocha.
Pod smerovou tabuľou Leonhard objavil zárezy do dreva. Prešiel prstami po vlhkom machu, až kým sa pod ním neukázali písmená: »UŽ SI TU RAZ BOL«. Čosi sa mu stiahlo v žalúdku. Keď prechádzal po priehlbinách, spomienka neprišla ako nejasné tušenie, ale s desivou zreteľnosťou. Videl vlastnú ľavú ruku, ktorá držala stĺpik, zatiaľ čo pravá viedla vreckový nožík a pomaly vrezávala čepeľ do mokrého dreva.
Leonhard prudko odtiahol ruku a odpotácal sa o krok od stĺpika. Predstava vlastných prstov na nožíku zostávala taká zreteľná, že sa musel pozrieť na prázdnu ruku, kým ju znova spustil. „Toto som napísal ja,“ povedal potichu do dažďa a nechápal, prečo ho tá istota desí väčšmi než neznámy názov.
Za ním zapraskal konár a keď sa Leonhard otočil, na chodníku stála žena, ktorej kroky nepočul. Mohla mať necelých šesťdesiat, hoci v kalnom svetle sa jej vek odhadoval ťažko. Tmavé vlasy popretkávané sivými prameňmi jej siahali na plecia a mala na sebe dlhú sukňu, svetlú blúzku a pevné topánky, ktoré od mokrej zeme stmavli. Voda jej stekala vlasmi, no nepokúšala sa pred ňou chrániť.
Žena si ho prezerala s tichou pozornosťou človeka, ktorý po dlhej neprítomnosti opäť vidí známu tvár. Leonhard ju pozdravil a ukázal na tabuľu, aby stretnutie premenil na obyčajnú otázku na cestu. „Poznáte tú obec tam vzadu? Hľadám starú osadu a zrejme som zišiel z lesnej cesty ďalej, než som zamýšľal.“ Na otázku mu neodpovedala, iba mu ďalej hľadela do tváre.
„Zostarol si, Leonhard,“ povedala napokon, pričom jej pohľad prešiel po jeho čele a mokrej bunde. Pocítil, ako sa mu napla koža na zátylku, a spýtal sa, odkiaľ pozná jeho meno. Ešte kým prichádzala bližšie, jej tvár prekryl iný obraz: tá istá žena, oveľa mladšia, na posteli v letnom svetle. Zväzovala si vlasy a smiala sa naňho, pretože ju pozoroval, kým sa jej ruky zaoberali stužkou.
Spomienka zmizla, len čo sa Leonhard pokúsil rozoznať izbu okolo nej. Musel sa zachytiť stĺpika a obrátil sa k žene na chodníku, ktorej tvár ho teraz znepokojovala ešte väčšmi. „Prosím, povedzte mi aspoň svoje meno. Myslím, že sa poznáme, ale už neviem odkiaľ.“
„Som Maria a spoznali sme sa tu, v lete, keď si kreslil svoje mapy.“ Zastala od neho na dĺžku ruky bez toho, aby sa ho dotkla, hoci jej dlaň sa už trochu zdvihla. Leonhard videl, ako prsty znovu zovrela, a ten neuskutočnený dotyk ho zabolel spôsobom, ktorý si nevedel vysvetliť.
S Mariiným menom sa vrátil iný obraz: jej ruka na stole tesne vedľa jeho a svetlo z otvorených dverí. Keď si chcel predstaviť osobu vo dverách, dve tváre sa zliali do jednej. Leonhard sa opäť pozrel na ženu pred sebou a držal sa stĺpika, kým tlak v hlave nepoľavil.
„Takže to bolo v roku 1995,“ povedal Leonhard, zatiaľ čo sa pokúšal udržať obraz izby. „Pamätám si tvoju tvár a stôl, ale nie to, čo sa medzi nami stalo. Prečo som na teba zabudol?“ Maria sa pozrela ponad jeho plece smerom k cintorínu a keď sa naňho znovu obrátila, pôsobila vyčerpanejšie než predtým.
„Pretože som ti s tým pomohla,“ odpovedala bez toho, aby jeho otázku premenila na vysvetlenie. „Vtedy som si myslela, že je to jediné, čo pre teba ešte môžem urobiť.“ Leonhard čakal, že bude pokračovať, no Maria si iba odhrnula mokré vlasy z tváre a zadívala sa na stopy nožíka na stĺpiku.
„Poď do mlyna, tam sa môžeme porozprávať a nemusíš ďalej stáť v daždi.“ Maria sa obrátila k svahu, zatiaľ čo Leonhard ukázal na tabuľu a vysvetlil, že prišiel kvôli Arnolzheimu. Prvý raz sa jej v tvári objavilo niečo, čo bol jednoznačne strach. „Dnes tam nepôjdeme, Leonhard. Prosím ťa, dôveruj mi aspoň natoľko, aby si so mnou išiel do dediny.“
Za stromami zaznel zvon. Jediný hlboký úder prešiel lesom a pomaly sa stratil medzi kmeňmi. Leonhard sa pozrel na hodinky, no displej bol čierny; ani GPS už nereagovalo. Pri druhom údere začal nižšie v údolí štekať pes a krátko po ňom druhý. V šumení dažďa bolo počuť detské hlasy a kdesi drkotal voz po ceste, na ktorej Leonhard popoludní nevidel ani jedinú koľaj.
Tam, kde ešte pred niekoľkými hodinami stáli len zvyšky múrov Althüttenu, svietilo v okne svetlo. Z viacerých komínov stúpal dym a po lúke prešiel muž, kým zmizol za domom. Leonhard už nič nehovoril. Maria počkala, kým údolím prejde tretí úder zvona, a požiadala ho, aby teraz išiel s ňou.
Tentoraz ju Leonhard nasledoval bez ďalšej otázky. Prešli možno sto metrov, keď k nim od cintorína za chrbtom doľahol tlmený úder. Dážď a vzdialenosť z neho takmer všetko pohltili, ale Leonhard ten zvuk okamžite spoznal. Po dlhej prestávke nasledoval druhý a potom tretí. Bol to ten istý zvuk, ktorý počul pri bezmennom hrobe.
Maria pokračovala bez toho, aby sa obzrela na cintorín, a Leonhard upieral pohľad na jej chrbát. Kým pred sebou videl jej kroky, nemusel rozhodnúť, či zvuk za nimi naozaj vychádza zo zeme. Pod stromami sa otvorili dvere a teplé svetlo z nich dopadlo na cestu, ktorá bola popoludní ešte zarastená žihľavou.