S úderom zvona hlasy zmĺkli, no Anna a Leonhard zostali pri vode. Na jednom plytkom mieste navrhol prejsť na druhú stranu; Anna ho zadržala a ukázala na protiľahlý breh, na ktorom chýbali korene jelše. Prezrel si svah, prehodil si jej batoh cez druhé plece a nasledoval ju ďalej proti prúdu.
Vyššie Anna zastala a ukázala na jelšu na protiľahlom brehu. Obnažené korene sa rozkladali nad svetlým kameňom, za ktorým sa tmavo zbierala voda, rovnako ako na mieste z dopoludnia. Podala Leonhardovi náčrt a potom sa znovu pozrela na strom. „Odtiaľ sme prišli,“ povedala a nechala ho vstúpiť do vody prvého.
Opatrne prechádzali po žulových platniach a Leonhard podal Anne ruku zakaždým, keď bola voda medzi dvoma kameňmi hlbšia. Na protiľahlom brehu sa musela poranenou rukou zaprieť o koreň a skrivila tvár, ale nič nepovedala. Leonhard ju vytiahol na pevnú zem a zostal pri nej stáť, kým obaja znovu nedýchali dosť pokojne. Za nimi ďalej šumel potok, zatiaľ čo modrasté šero medzi stromami pomaly svetlelo.
Na druhom brehu spočiatku našli len rad kameňov zapustených do zeme. Leonhard šiel pomaly popri nich, až sa vyššie z papradia vynoril nízky múrik a za ním sa začínala dlažba uličky. Pri kostolnom portáli vrátil Anne batoh; postavila ho pod striešku a utrela si neporanenú ruku do bundy, než znovu siahla po popruhu.
Za poslednými domami našli kamene s písmenom A a pri ďalšej zákrute rozvidlený buk. Leonhard odsunul svetlý konár, ktorý ráno ukazoval Anne, a nechal ju prejsť popodň. Ešte chvíľu zostala pri kmeni a dívala sa na klesajúci chodník, potom ho nasledovala k prvému potoku.
Maria stála pod strieškou mlyna, keď prišli k mostíku. Anna vyšla po známych kamenných schodoch a sadla si na najvyšší, zatiaľ čo Leonhard zložil vlastný batoh. Povedal, že našli kameň. Maria sa pozrela na jeho ruky, až potom otvorila kuchynské dvere a ustúpila im.
V kuchyni horel oheň a na sporáku stál hrniec, ktorého pokrievka potichu vibrovala. Josef tam nebol, ale jeho stolička stále stála pri okne, akoby sa mohol každú chvíľu vrátiť. Maria podala Anne čistú handričku na odretú ruku a vedľa nej postavila teplú vodu. Až keď si Anna vyčistila ranu, sadla si so zápisníkom k stolu a požiadala Leonharda, aby najprv sám porozprával, na čo si pri kameni spomenul.
Leonhard rozprával o tom, ako ho Rosa chytila za rukáv a ako ju odstrčil, zatiaľ čo Maria sedela oproti nemu za stolom. Neprerušovala ho a odvrátila zrak až vtedy, keď povedal, že Rosa naňho ešte volala. Anna nechala zápisník otvorený vedľa seba, ale dopísala niečo len na jednom mieste; jeho prvé rozprávanie pri kameni už mala zaznamenané.
„Rosa povedala, že si pri hádke nebola,“ obrátil sa Leonhard napokon k Marii. „Poradila mi, aby som sa ťa spýtal, ako som sa vrátil, a teraz už myslím, že si ju potom našla.“ Maria oboma rukami objala hrnček pred sebou a potvrdila to. „Našla som ju ešte živú a porozprávala mi, čo sa medzi vami stalo.“ Leonhard pozrel k oknu, pretože sa na okamih nedokázal dívať ani na Rosinu sestru, ani na Annu.
Maria začala večerom 26. augusta. Po ich odchode sa spočiatku pokúšala pracovať v mlyne, no každá obyčajná činnosť jej po čase pripadala ako urážka. Nechala stáť cesto na chlieb a ustavične sa dívala na cestu, hoci nevedela, koho návrat vlastne očakáva. Až po zotmení niekto udrel na zadné dvere a Maria našla Leonharda opretého o rám s košeľou plnou krvi na ľavom boku.
„Povedal si moje meno a potom Rosino, ale spočiatku som nevedela, či si ma vôbec spoznal.“ Maria zvierala hrnček tak pevne, až jej kĺby na prstoch bledli. „Celý deň som si predstavovala, čo ti poviem, ak znovu budeš stáť predo mnou, a keď sa to stalo, chcela som len zabrániť, aby si spadol na zem.“ Zavolala Josefa, ktorý jej pomohol dostať Leonharda do postele a provizórne zastaviť krvácanie. Obaja videli, že je vážne zranený, no nevedeli, čo sa stalo vnútri jeho tela.
Keď sa mu vedomie vyjasnilo, Leonhard hovoril o Rose, o kameni a ceste za druhým potokom. Pokúšal sa vstať a vravel, že tam leží sama, ale zrútil sa už na okraji postele. Maria pri ňom nechala Josefa a vyšla s lampášom a kabátom. „Bála som sa, že ráno už priechod nenájdem,“ vysvetlila. „Bol ešte ten istý večer a nechcela som čakať, aby Rosa musela preležať vonku ďalšiu noc.“
Cesta v daždi bola ťažšia, než Maria čakala. Na jednom mieste sa vrátila k tomu istému potoku, hoci si myslela, že od neho práve odišla, a až na druhý pokus našla za priechodom krv na kameni. Sledovala stopy, pokiaľ sa ešte dali rozoznať v blate, a volala Rosino meno bez toho, aby dostala odpoveď. Pri nízkom žulovom balvane ležala pištoľ a pohľad na ňu jej prvý raz vysvetlil, prečo bol Leonhard postrelený.
Rosa sedela o niekoľko metrov ďalej pod bukom s chrbtom opretým o koreň a nohami napoly v lístí. Maria postavila lampáš tak, aby svetlo nepadalo sestre priamo do tváre, a kľakla si vedľa nej. Sestre chvíľu trvalo, kým ju spoznala; potom skrivila ústa a povedala: „Samozrejme, prídeš práve ty.“ Keď Maria roztvorila kabát, Rosa sa chytila rukáva a už ho nepustila.
„Snažila som sa ju postaviť na nohy,“ povedala Maria. „Visela na mne a ani kabát som jej nedokázala poriadne prehodiť cez plecia. Museli sme si znovu sadnúť.“ Rosa zvracala a Maria odhrnula mokré lístie spod jej kolien, až potom znovu hľadala jej ruku. Keď chcela vstať a pozrieť sa, kadiaľ sa dá dostať k ceste, Rosa zovrela jej prsty. Maria zostala pod bukom.
Rosa jej rozprávala o Leonhardovom rozhodnutí a o tom, ako sa ho pokúsila zadržať. Niekedy začínala tú istú vetu odznova, skôr než Maria pochopila, v ktorej časti hádky sa práve nachádza. „Povedala, že si ju odstrčil a potom si sa na ňu díval tak vyľakane, že by ti bola skoro pomohla,“ vysvetlila Maria. Leonhard zdvihol hlavu, no pokračovala bez toho, aby čakala na jeho odpoveď.
Rosa hovorila aj o pištoli. „Povedala, že chcela, aby si zastal, a nečakala, že ťa trafí.“ Maria prešla palcom po hrnčeku a dodala, že sestre povedala, že Leonhard ešte žije. Rosa chcela vedieť, či sa na ňu veľmi hnevá; krátko nato sa znovu spýtala, ako ju Maria vôbec našla.
Neskôr sa Rosa pýtala na Karla a na to, či už spí. Bála sa, že ich mama uvidí mokré sviatočné topánky, a stiahla si nohy pod kabát, hoci ju Maria prosila, aby ich nechala vystreté. „Povedala som jej, že topánky vyčistím, keď budeme doma,“ rozprávala Maria. Odmlčala sa, krátko pozrela ku kuchynským dverám a potom dodala, že túto vetu sestre opakovala zakaždým, keď sa na to Rosa spýtala.
„Raz bola znovu celkom pri zmysloch a chcela vedieť, či pri mne zostaneš.“ Maria sa až teraz pozrela na Leonharda. „Povedala som, že je pri tebe Josef. Nato povedala, že si sa chcel ku mne vrátiť, tak nech teda aspoň dorazíš.“ Leonhard odtiahol zo stola ruku, ktorou sa dovtedy podopieral, a Maria čakala, kým opäť pokojne nesedí.
Keď Rosa prestala odpovedať, Maria s ňou zostala pod bukom a pridŕžala jej kabát uzavretý okolo pliec. Pozrela na malé hodinky na zápästí; bolo ešte pred polnocou, 26. augusta. Aj potom hovorila ďalej, až oleja v lampáši ubudlo a musela stiahnuť plameň. Až keď Rosinu ruku uložila pod kabát, vstala a v tme hľadala cestu do Arnolzheimu.
Josef a dvaja muži priniesli telo ešte v tú noc späť do údolia, kým Anton zostal pri Leonhardovi. Maria šla vpredu, aby na úzkom úseku chodníka neprešli okolo buka bez povšimnutia. Pištoľ nechala ležať pri kameni; pri neskoršom pokuse sa už na to miesto nedostala. Anna sa na ňu spýtala a zaznamenala odpoveď, než nechala Mariu rozprávať ďalej.
Pred pohrebom na úsvite 27. augusta Maria umyla sestre vlasy a zotrela jej krv zo spánku. Obliekla jej šaty, ktoré ich mama odkladala na výnimočné príležitosti a ktoré si Rosa obliekala iba s protestmi. „Vždy vravela, že v nich vyzerá ako niekto, kto príde na svadbu priskoro a musí rozkladať stoličky,“ rozprávala Maria. Po tvári jej prešiel úsmev, kým zavrela oči; Anna k nej prisunula nedotknutý hrnček a chvíľu nikto nič nepovedal.
Leonhard položil obe predlaktia na stôl a snažil sa predstaviť si Rosu v tých šatách. No znovu videl jej topánky v lístí a kameň vedľa hlavy. V spomienke sa dvíhala, zatiaľ čo on už cúval a tlačil si ruku na krvácajúci bok. Keď Maria otvorila oči, pozrel sa na ňu. „Zavraždil som Rosu,“ povedal tak ticho, že nevedel, či mu Anna rozumela.
Maria vydržala jeho pohľad, no keď chcel hovoriť ďalej, obrátila sa k oknu. Anna nechala zápisník vedľa seba a čakala, zatiaľ čo Leonhard pomaly stiahol ruky zo stola. „Ešte som ju počul volať a aj tak som utekal ďalej,“ povedal bez toho, aby spustil oči z Marie. Neobrátila sa a ospravedlnenie, ktoré jej chcel povedať, mu neprešlo cez pery.
Až po chvíli sa Leonhard spýtal na bezmenný hrob. Maria sa k nemu znovu obrátila a vysvetlila, že Rosa pod ním neleží. Pohľad jej uviazol na jeho ruke, ktorú si pritlačil k ľavému boku. „Môžem vám ukázať Rosino miesto, ale neviem, čo tam dnes uvidíte,“ povedala. Anna odpovedala, že opísané miesto si aj tak zaznamená, a zakreslila polohu vedľa Josefovho hrobu bez toho, aby ho stotožňovala s čerstvým násypom zeme.
Anna sa spýtala, či by im Maria mohla miesto pochovania ukázať na druhý deň ráno. Potom budú musieť odísť von a porozprávať o tom, čo teraz vedia. Leonhard vstal a prešiel k oknu; keď Anna povedala, že polícii zopakuje aj jeho rozprávanie pri kameni, obrátil sa k nej.
„Nepôjdem s vami,“ povedal. „Môžeš im povedať, čo si si zapísala, ale nepostavím sa vedľa teba a nebudem predstierať, že tento príbeh viem vysvetliť.“ Anna počkala, kým sa chcel znovu pozrieť k oknu, a spýtala sa, či správne pochopila, že chce zostať tu. Leonhard to potvrdil a odtiahol ruku od okenného rámu.
Anna zatvorila zápisník a povedala, že ráno odíde. Leonhard jej neprotirečil a Maria počkala, kým Anna nevyšla z kuchyne. Potom prisunula jej stoličku k stolu a spýtala sa ho: „Čo mám povedať Karlovi, keď bude chcieť vedieť, prečo si nešiel s nami?“