Anna na druhý deň ráno zavolala Karlovi Hadravovi. Známy zo spolku jej sprostredkoval aktuálne číslo, no Leonharda spomenula až potom, keď muž na druhom konci potvrdil, že je Rosin brat. Leonhard sedel oproti nej a pozoroval, ako sa Anna pri počúvaní pomaly vystiera. Keď zaznelo jeho meno, odložila pero, ktorým si predtým zapisovala adresu, a nechala Karla dohovoriť bez toho, aby ho prerušovala upokojujúcimi poznámkami.
Keď zložila, chvíľu si Leonharda prezerala ponad stôl. „Spočiatku vás nechcel vidieť a vaše výpadky pamäti mu náladu nezlepšili,“ vysvetlila. „Napokon sám navrhol, aby sme prišli, ale nemali by ste z toho usudzovať, že je pripravený zmieriť sa.“ Od zmiznutia oboch sestier uplynulo tridsaťjeden rokov a Leonhard ani neočakával, že ho ich brat privíta priateľsky.
Cestou do Brna lesov ubúdalo a premávka hustla, až Leonhard vnímal krajinu iba ako pohyb za sklom. Myslel na Rosu pred oknom a pýtal sa sám seba, či si na ňu Karel uchoval podobnú spomienku, alebo len fotografiu, ktorá mu s každým rokom cudzela. Anna ho dlho nechala mlčať, kým sa spýtala, čo si od rozhovoru sľubuje. Odpovedal, že brat možno pozná tú časť príbehu, ktorú sám stratil; možno si však za tie roky iba zostavil vysvetlenie, ktoré už pôsobí ako spomienka.
„Chcem ho najprv nechať hovoriť o Rose,“ povedala Anna a čakala za nákladným autom, kým sa protiľahlý pruh uvoľní. „Nemusíte odpovedať na každú výčitku, aj keď to bude ťažké.“ Leonhard pozeral na vozovku pred nimi a premýšľal, na ktorú výčitku už vôbec má odpoveď. Keď Anna predbiehala, pridržal sa rúčky nad dverami a až po chvíli si všimol, že ju stále zviera.
Karel býval v zrekonštruovanom bytovom dome, ktorého balkóny zapĺňali bicykle, kvetinové debničky a zložené sušiaky. Z otvorených kuchynských dverí pri schodisku sa šírila vôňa smaženej cibule a kdesi sa dieťa hádalo s matkou, prečo ešte nesmie ísť von. Leonhard pociťoval tú všednosť ako úľavu, kým Karel neotvoril a spočiatku si ho len neprezeral bez slova. Muž bol menší než on, mal nakrátko ostrihané sivé vlasy a skúmavý pohľad, ktorý Leonhard poznal od oboch sestier.
Karel pozdravil Annu a až potom pustil dnu Leonharda. „Bundu si zatiaľ nechajte na sebe, lebo ešte neviem, ako dlho sa budeme rozprávať.“ Zatvoril za nimi dvere a vykročil dopredu bez toho, aby sa presvedčil, či idú obaja za ním. Leonhard už chcel odložiť tašku a znovu ju zdvihol, zatiaľ čo sa Anna mlčky postavila vedľa neho.
Na komode v obývačke stála fotografia Rosy pri jazere. Mala svetlé tričko, pridržiavala si vlasy proti vetru a smiala sa na niečom, čo sa muselo odohrávať mimo záberu. Leonhard sa pred ňou zastavil, pretože od svojho návratu ju videl takmer výlučne so zranením na spánku. Táto mladá žena akoby nečakala na vysvetlenie, ale na niekoho, kto konečne prestane fotografovať a pôjde s ňou ďalej.
„Bolo to v lete 1994, rok predtým, než ste prišli.“ Karel fotografiu posunul nabok, aby Leonhard nestál priamo pred ňou. „Hnevala sa, lebo má na obrázku napoly zatvorené oči. Mal som ho vyhodiť, ale ostatné fotky z toho dňa nemám tak rád.“ Leonhard povedal, že Rosa vyzerá šťastne; Karel zotrel prach z okraja a nechal fotografiu stáť bez toho, aby na poznámku odpovedal.
Sadli si k stolu v obývačke, na ktorom Karel pripravil vodu a tri poháre. Leonhard povedal, že chodil s Mariou a s Rosou chcel 26. augusta opustiť údolie; na ďalší priebeh si dosiaľ pamätá iba útržkovito. Karel počkal, kým skončí, a potom sa spýtal, čo z toho je skutočne spomienka. Leonhard priznal, že výpovede iných ľudí sa už prelínajú s jeho vlastnými obrazmi, a videl, ako Karel zovrel prsty okolo nedotknutého pohára.
„Aj vtedy ste hovorili, že si nepamätáte, len čo bola otázka nepríjemná.“ Karel nezvyšoval hlas, čo Leonhardovi sťažovalo výčitku viac než otvorený výbuch. „Neviem, či je to pravda, ale tridsať rokov som žil s možnosťou, že veľmi dobre viete, kam sa podela moja sestra. Nečakajte, že sa tej možnosti vzdám hneď pri dverách bytu.“ Anna nechala vetu doznieť a až potom požiadala Karla, aby porozprával o poslednom stretnutí s Rosou.
Rosa ho niekoľko dní pred zmiznutím navštívila v Brne a spýtala sa, koľko sa vonku platí za malú izbu. Karel bol rád, že konečne chce vedieť niečo konkrétne namiesto toho, aby znovu iba rozprávala o Viedni; až v priebehu večera vyslovila Leonhardovo meno. „Poznal som vás z Mariinho rozprávania,“ povedal. „Rosa ma uisťovala, že medzi vami je už dávno koniec. Spýtal som sa, prečo mi teda Maria o vás stále rozpráva, a zrazu Rosa nevedela, čo ma do toho je.“
Anna chcela vedieť, prečo Rosa vôbec potrebovala zvláštnu cestu, keď mohla Karla navštevovať. Brat pozrel na fotografiu na komode a vysvetlil, že Rosa viackrát prišla na pár dní, ale zakaždým sa vrátila. Raz chcela zostať dlhšie a poukladala si oblečenie, no na druhý deň ráno zmizla bez toho, aby ho zobudila. „Vyčítal som jej zbabelosť,“ povedal. „Iba tvrdila, že sa nevrátila dobrovoľne; vtedy som to pokladal za pohodlné vysvetlenie a dodnes neviem, ako sa v tú noc dostala domov.“
Leonhard si spomenul na Rosine slová na cintoríne, ale neprezradil, kde ich počul. Karel zdvihol fľašu vody, no dolial iba Anne a potom ju znovu postavil na stôl. Leonhard po nej siahol sám a chvíľu nebolo v izbe počuť nič okrem žblnkania z fľaše a hlasov na dvore.
„Spomenula pritom Rosa Arnolzheim?“ spýtal sa Leonhard, keď Karel zmĺkol. Brat odsunul pohár a prvý raz sa naňho nepozrel iba skúmavo, ale pozorne. „Ten názov používala časom častejšie než Viedeň,“ odpovedal. „Bol to rodinný príbeh, ktorý pochádzal od Josefa, a Rosa verila, že práve vy z neho dokážete urobiť skutočnú cestu.“
Rozprávania o Josefovi Hadravovi sa v rodine odovzdávali dávno po tom, čo mu v roku 1946 vyhĺbili hrob. Karel spočiatku pokladal Arnolzheim za zmiznutú obec, o ktorej si starí ľudia uchovali viac príbehov než overiteľných podrobností. Až keď sa Rosa začala vypytovať na staré cesty a priechody, všimol si, ako vážne tie príbehy berie. Leonhard myslel na Josefa v mlyne a nedokázal zabrániť tomu, aby si Karel všimol jeho zaváhanie.
„Takže aj jeho hrob ste našli,“ povedal Karel, keď Leonhard spomenul porcelánovú fotografiu. „Ten obrázok si ešte pamätám, ale už roky som tam nebol.“ Pozrel k oknu, zatiaľ čo Leonhard uvažoval, či má povedať o stretnutí v mlyne. Anna zdvihla oči od poznámok, no Leonhard o Josefovi už nič nepovedal.
Anna sa spýtala, čo mu Maria povedala o Rosinom plánovanom odchode. Karel pozrel na Leonharda a chcel vedieť, či si naozaj pamätá, že ho Maria videla s Rosou. Keď Leonhard opísal otvorené dvere, Karel posunul pohár z mokrej stopy na stole. „Potom so mnou hovorila,“ povedal bez toho, aby sa pozrel na niektorého z nich.
„Maria vedela, že Rosa chce na druhý deň ráno odísť s ním. Spýtala sa ma, či by som ju priviedol do Brna, keby tam potrebovala pomoc.“ Karel prechádzal palcom po okraji pohára. „Keď ma vypočúvala polícia, povedal som, že Maria o ničom nevedela. Nechcel som, aby začali hľadať aj ju, akoby Rose zo žiarlivosti niečo urobila.“ Anna sa iba spýtala, či to bolo jeho vtedajšie rozhodnutie; Karel to potvrdil a odtiahol ruku od pohára.
Anna sa spýtala na dôvod jeho návštevy 25. augusta, no Karel spočiatku neodpovedal. Vstal, odniesol fľašu do kuchyne a zostal tam tak dlho, až chcel Leonhard vstať. Keď sa vrátil, nesadol si; postavil sa pred komodu, siahol po fotografii, no znovu ju pustil.
„Išlo o moju pištoľ,“ povedal Karel napokon stene pred sebou. „Rosa si ju vzala z môjho bytu a ja som ju chcel späť.“ Leonhard cítil jazvu pod látkou košele, zatiaľ čo sa Karel otočil a pokračoval. Trénoval na strelnici a mal potrebné doklady; Rosa vedela, že vlastní zbraň, a po jej návšteve chýbala. Anna odložila pero, skôr než sa spýtala, či o tom vtedy niekomu povedal.
Karel si znovu sadol na stoličku. „Najprv som ju chcel získať späť bez toho, aby som Rose narobil problémy. Za mlynom som jej povedal, že to nie je hračka, ale vonku nechcela zostať bez ochrany.“ Utrel si dlane o nohavice a pozrel na Leonharda. „Spýtal som sa, či sa bojí aj vás. Vtedy sa zasmiala, akoby som povedal niečo mimoriadne hlúpe.“
Maria bola počas hádky v dome; keď s ňou Karel neskôr hovoril o odchode, pištoľ nespomenul. „Mohol som počkať, kým sa Rosa upokojí,“ povedal. „Ešte ani nebola tma a mohol som tam zostať celú noc.“ Pozrel popri Leonhardovi na dvere bytu. „Namiesto toho som išiel domov a čakal, že mi zavolá.“
Anna sa spýtala, či sa polícia dozvedela o zbrani, keď vyšlo najavo Leonhardovo zranenie. Karel pokrútil hlavou a začal vysvetľovať, že nechcel Rose uškodiť, no uprostred vety sa odmlčal. „Boli by sa ma pýtali, prečo som jej tú pištoľ nechal,“ povedal po chvíli. „A kde som bol potom.“ Leonhard mal ešte pohár v ruke a položil ho bez toho, aby sa napil.
Karel sa 27. augusta pokúsil vrátiť do Althüttenu, pretože sa mu neozvala ani jedna sestra. Išiel po zvyčajných cestách a zaparkoval tam, odkiaľ aj predtým chodieval posledný úsek pešo. Namiesto mlyna našiel zarastené múry a domy, ktoré večer 25. augusta ešte videl, zmizli. „Dvakrát som sa vrátil a skúšal iný prístup,“ povedal. „Napokon som znovu stál pred tou istou pivnicou a nevedel som, či strácam rozum, alebo mi zo života chýbajú dva dni.“
Anna sa spýtala na možnú zámenu bez toho, aby to slovo zvlášť zdôraznila. Karel ukázal na fotografiu a vysvetlil, že v tej krajine trávil letá detstva a vie, na ktorej strane mlyna boli kamenné schody k potoku. „Našiel som spodné stupne, ale nad nimi rástlo krovisko, ktoré nemohlo vyrásť za jednu noc.“ Leonhard pozrel na Annu a vedel, že teraz počuje rovnakú nemožnosť od druhého človeka, ktorý nemá dôvod zbavovať ho viny.
O Leonhardovom opätovnom objavení mimo údolia sa Karel dozvedel až neskôr v súvislosti s vyšetrovaním. Ako čas jeho návratu na ubytovanie sa uvádzalo ráno 28. augusta, zatiaľ čo Mariu po tomto dni už nikde preukázateľne nevideli. Karel hľadal obe sestry a nakoniec už iba odpovedal na otázky, ktoré časom prichádzali čoraz zriedkavejšie. Rozprával o tom bez dramatických podrobností, akoby dlhoročné čakanie už dávno stratilo akúkoľvek podobu hodnú zapamätania.
„Vždy som veril, že vás postrelila ona,“ povedal Karel, keď Anna obracala strany poznámok. „Niekedy som dúfal, že vás tým držala od seba a jednoducho išla ďalej. Aspoň by niekam dorazila.“ Leonhard sa pokúsil odpovedať, no nezmohol sa na viac než na priznanie, že to stále nevie. Karel prisunul poháre k sebe a nespýtal sa ho, ako dlho ešte musí čakať na inú odpoveď.
Anna sa spýtala, či je Karel ochotný povedať o pištoli aj vyšetrovateľom. Obrátil sa s pohármi ku kuchyni a povedal, že si to musí premyslieť. Nechala ho dôjsť ku dverám, až potom mu pripomenula, že Leonharda sem pozval práve preto, aby už nemlčal. Karel zastal, no neodpovedal a Anna svoju žiadosť nestiahla.
Keď sa Karel vrátil z kuchyne, Anna a Leonhard už stáli pri stoličkách. Leonhard si obliekol bundu, ktorú napriek Karlovmu privítaniu odložil na operadlo, a ešte raz pozrel na Rosinu fotografiu. „Neviem, či by bola šťastná, keby sme išli ďalej,“ povedal. Karel pristúpil ku komode a pozrel sa naňho. „Na to som sa vás dnes ani nechcel pýtať.“
Na prahu Leonhard povedal, že sa bude pýtať ďalej a neprinesie Karlovi príbeh iba preto, že by sa znášal ľahšie. Brat ho vypočul a až potom mu podal ruku. Vonku na chodbe mal Leonhard ešte na perách nevyslovenú zdvorilostnú frázu, ktorou obyčajne končil ťažký rozhovor; keď sa dvere zatvorili, bol rád, že ju nepovedal.