Rosa ešte stála pred oknom, keď doznel piaty úder zvona. Leonhard čakal, že pri pohybe jeho hlavy jej tvár zmizne, no žena vonku zostávala na tom istom mieste. Dážď jej stekal vlasmi a z brady kvapkal na svetlú blúzku, zatiaľ čo tmavá stopa krvi na spánku sa nemenila. Dlaňou trochu skĺzla po skle a vedľa prvého odtlačku zanechala v zarosení úzky čistý pás.
Maria pozorovala sestru s napätým pokojom, ktorý Leonhard už chápal ako výstrahu. Čakal, že otvorí dvere alebo aspoň prinesie handričku na krv, no zostala stáť vedľa neho. „Nechce ísť dnu, aspoň nie takto,“ vysvetlila Maria, keď sa jej na to spýtal. „Keby sa Rosa chcela rozprávať so mnou, prišla by dverami; okno je pre teba.“
„Hovoríš o tom, akoby sa to stalo už veľakrát, a možno práve to ma desí najväčšmi.“ Leonhard neodtŕhal pohľad od ženy pred sklom, ktorej dlaň na ňom ešte stále spočívala. „Tvoja sestra je zranená, Maria, a ja tu mám zostať stáť a počúvať, že má iné úmysly než človek, ktorý potrebuje pomoc.“ Maria odvetila, že Rosino zranenie už nedokáže ošetriť, a smútok v jej hlase ho odradil od ďalšej otázky.
Pri šiestom údere zvona Rosa odtiahla ruku od skla. Pomaly sa odvrátila od okna, prešla niekoľko krokov po dvore a zastala, akoby čakala, že ju Leonhard bude nasledovať. Už držal kľučku, keď ho Maria chytila za predlaktie a pripomenula mu, že do posledného úderu zostáva málo času.
„Pred chvíľou som nemal nasledovať nijaký známy hlas a teraz ma púšťaš von za ňou.“ Leonhard pootvoril dvere len na škáru, keď mu Maria vtisla do ruky ruksak, ktorý nechal v kuchyni. „Pretože aj tak pôjdeš, len čo ťa pustím,“ odpovedala. „Ale nezostávaj pri nej až do posledného úderu zvona, nech ti sľúbi čokoľvek.“ Jej varovanie si vzal so sebou bez toho, aby vedel, či nedôveruje sestre, alebo niečomu inému, čo naňho čaká spolu s ňou.
V dedine medzitým zavládlo ticho. Iba pri studni ešte stála staršia žena, ktorá vyťahovala vedro; keď si všimla Leonharda, náhlivo urobila rukou znamenie a zmizla vo dverách domu. Zatvárali sa okenice, zapaľovali lampy a všade vznikal dojem, že sa nepripravujú na obyčajnú noc, ale na niečo, čo musí zostať vonku.
Rosa čakala na okraji dvora. Zblízka videl Leonhard podobnosť s Mariou ešte zreteľnejšie, no rovnako jasný bol aj najznepokojujúcejší rozdiel: Rosa so sestrou nezostarla. Vyzerala ako dvadsaťosemročná žena na fotografii z roku 1995, iba s tmavou stopou krvi na spánku. Pôsobila útlejšie a zároveň odhodlanejšie, jej pohľad bol netrpezlivejší a spôsob, akým trochu nakláňala hlavu dopredu, pripomenul Leonhardovi ženský hlas, ktorý počul pri jabloni.
Leonhard povedal, že jej hlas počul už pri jabloni, skôr než k nemu prišla Maria. Rosa pozrela k otvorenému vchodu do mlyna, v ktorom ešte stála jej sestra, a na chvíľu sa z jej výrazu vytratila netrpezlivosť. „Tak sa ti vracia viac, než Maria dúfala,“ poznamenala, kým vykročila cez dvor. Leonhard ju nasledoval a spýtal sa, či sa v tejto rodine každé vysvetlenie zásadne začína prechádzkou, načo sa Rosa potichu zasmiala a bokom si ho premerala.
„Kedysi si so mnou často chodieval na cintorín,“ povedala Rosa a zdvihla z chodníka konárik. „Raz si tvrdil, že ešte musíš niečo premerať, aby Maria nešla s nami. Celú cestu som čakala, kedy vytiahneš mapu.“ Hodila konárik za plot a pokračovala, zatiaľ čo Leonhard hľadal na mladom mužovi z fotografie niečo, čo by toto drobné klamstvo poprelo.
Nad strechami sa ešte držal matný pás večerného svetla, no ulička pred nimi už bola prázdna. Keď prechádzali okolo domu, zvnútra zatiahli okenicu; Rosa počkala, kým ju Leonhard dobehne, a až potom pokračovala. Cítil dym z vlhkého dreva a počul svoje podrážky na štrku, zatiaľ čo jej kroky boli sotva počuteľné.
Keď prišli k posledným domom, Leonhard jej pripomenul Josefovo varovanie. „Radil mi, aby som nešiel za každým, kto pozná moje meno, a ty sa veľmi nesnažíš vyvrátiť mu to.“ Rosa urobila ešte niekoľko krokov, potom zastala a spýtala sa na skutočný dôvod jeho váhania. „Snažím sa pochopiť, či sa rozprávam so zranenou ženou, alebo s niekým, kto už dávno nežije,“ odpovedal a nespoznával vlastný hlas.
Rosa si odhrnula mokré vlasy z líca, hoci si tým iba rozotrela viac krvi po prstoch. „Vonku som mŕtva od 26. augusta 1995 a nemienim ti to vysvetľovať príjemnejšie.“ Dívala sa naňho, kým letopočet nielen počul, ale aj spojil s chýbajúcimi dňami v terénnom zápisníku. „V to ráno sme odišli spolu, Leonhard, pretože si mi sľúbil, že ma už neprivedieš späť.“
„Takže som chcel odísť s tebou, a nie iba nájsť cestu do Arnolzheimu.“ Leonhard hovoril pomaly, pretože každým slovom sa menila časť jeho doterajšieho obrazu toho leta. Rosa potvrdila, že spočiatku to bolo ich spoločné želanie, a tú výhradu zdôraznila natoľko, že na ňu mimovoľne pozrel. Myslel na Mariine slová, podľa ktorých večer znovu stál v mlyne bez jej sestry.
Cesta viedla k cintorínu. Na rozdiel od popoludnia bol múr celkom zachovaný, tráva krátka a medzi udržiavanými hrobmi horeli malé svetielka. Leonhard našiel Josefov náhrobok na rovnakom mieste ako predtým, ibaže teraz chýbala porcelánová fotografia. Rosa vysvetlila, že vonku tam má Josef hrob; tu ho nepotrebuje. Nehovorila o tom ako o niečom normálnom, iba ako o veci, na ktorej rozpor si už dávno zvykla.
Na zadnom okraji cintorína ležal čerstvý hrob a Leonhard zastal. Aj v tejto podobe Althüttenu bola zem tmavá a kyprá a drevený kríž bezmenný. Predstava, že ten istý kopček zeme existuje na opustenom cintoríne súčasnosti aj v tejto živej dedine, sa mu nepáčila. Mimovoľne si spomenul na tlmené údery, ktoré popoludní počul pod nohami.
Leonhard ukázal na čerstvý kopček a povedal, že si myslel, že je to jej hrob. Rosa sa postavila k dolnému koncu hrobu bez toho, aby vstúpila na kyprú zem. „Vidíš mŕtvu ženu vedľa hrobu a myslíš si, že tým je už rozhodnuté, komu patrí,“ povedala, pričom pohľadom uviazla na bezmennom kríži. „Toto nie je môj hrob, Leonhard, a dnes by si sa nemal pokúšať vytrhnúť kríž len preto, že pod ním možno leží odpoveď.“
Sadol si na nízky kameň pri chodníku a spýtal sa, prečo musela z údolia utiecť, keď jej brat už dávno býval v Brne. Rosa zostala stáť pred ním a zasunula ruky pod popruhy ruksaka, akoby ešte stále niesla vtedajšiu záťaž. „Mohla som Karla navštíviť, niekedy na dve noci, a mohla som ísť do Slavoníc niečo kúpiť. Údolie ma pustilo, kým som vedela, že sa vrátim; až keď som chcela zostať inde, zistila som, že odísť a zostať preč nie je to isté.“
Rozprávala o hosťovskej izbe u Karla v Brne, kde si po prvý raz nenechala veci v taške. Na druhý deň ráno sa znovu zobudila v mlyne; taška stála pod oknom, hoci večer predtým všetko poukladala do cudzej skrine. „Karel sa ma pýtal, prečo som mu aspoň nepovedala, že idem domov. Veď som sama nevedela, ako som sa vrátila.“ Rosa prešla rukou po kameni vedľa seba, kým si sadla, a nepozrela sa pritom dolu na dedinu.
„Chcela som raz mať izbu, ktorú by som si mohla sama platiť,“ povedala. „Mohla byť malá, ale mal v nej byť stôl pri okne. V mlyne som musela vždy upratať, keď niekto potreboval miesto; aj otvorená kniha tam ostatným zavadzala.“ Leonhard sa spýtal, či mu o tom hovorila, a Rosa naňho dlho hľadela. „Chcel si mi dať svoj starý písací stôl. Vtedy som rozmýšľala, či mu budem musieť odskrutkovať nohy, aby vôbec prešiel schodiskom.“
Leonhard si pamätal písací stôl, no nie to, že ho Rose ponúkol. Ten kus nábytku si nechal ešte dlho po štúdiu, až kým pri sťahovaní neprešiel cez dvere; teraz držal ruky na kolenách, zatiaľ čo sedela vedľa neho a čakala na odpoveď. „Už si nepamätám, čo všetko som ti sľúbil,“ povedal napokon. Rosa sa od neho trochu odsunula. „Povedal si, že najprv nájdeme niečo malé vo Viedni. Aj ja by som pracovala, Leonhard, nechcela som sa len nasťahovať k tebe.“
Spýtal sa jej, či by mu verila, keby jej iba ukázal cestu z údolia a nič iné nesľúbil. Rosa sa pozrela na jeho ruku, ktorá ležala tesne vedľa jej, bez toho, aby sa jej dotkla. „Chcela som odísť s tebou, hoci si bol Mariin priateľ. Vtedy som si to dosť často vysvetľovala inak, ale teraz mi s tým nemusíš pomáhať.“ Až keď Leonhard zdvihol oči, dodala, že jeho pochybnosti prišli za Arnolzheimom.
Z dediny doľahol siedmy úder zvona a Leonhard vstal, pretože si spomenul na Mariino varovanie. Rosa ešte chvíľu sedela a položila ruku na miesto, ktoré práve opustil. „Nedržím ťa, ale ešte neodchádzaj,“ poprosila. Keď sa zastavil, zdvihla k nemu zrak a začala hovoriť až po doznení zvona.
„Nepýtaj sa Marie, prečo sme sa pohádali alebo ako som spadla na kameň,“ povedala Rosa. „Pri tom, čo sa medzi nami stalo na ceste, nebola; to jej budeš musieť povedať sám.“ Leonhard chcel vedieť, čo mu teda jeho bývalá priateľka vôbec môže povedať. Rosa mu pozrela do tváre a odpovedala: „Môže ti povedať, ako si sa vrátil a čo na tebe v ten večer videla.“
Leonhard sa spýtal, čo tým myslí, načo mu Rosa zľahka položila dva prsty na hruď. „Bol si celý od krvi a nie všetka bola moja,“ vysvetlila, zatiaľ čo sa v ňom otvoril obraz mokrej lesnej cesty. Videl vlastnú ruku na premočenej košeli a cítil bodavú bolesť v ľavom boku. Výstrel, ktorý sa mu v nasledujúcej chvíli zazdalo počuť, ním mykol tak silno, že Rosa ruku odtiahla.
„Mala si pri sebe zbraň a myslím, že si ma postrelila.“ Leonhard ju chytil za ruku, keď sa chcela odvrátiť, a dotkol sa pevnej kože, ktorej chlad mu prenikal cez prsty. Rosa sa pozrela na jeho dlaň a tak ticho ho požiadala, aby ju pustil, že ihneď poslúchol. Až potom si všimol, že sa už nepozerá naňho, ale ponad neho medzi hroby.
O niekoľko radov ďalej stál muž, ktorý tam ešte pred pár sekundami nebol. Leonhard najprv videl jeho chrbát a tmavé oblečenie, na ktorého látke sa ani v daždi neukázalo svetlejšie miesto. Keď sa spýtal, či ho Rosa pozná, pokrútila hlavou a prisunula sa bližšie k chodníku. „Teraz sa vráť do mlyna a nepokúšaj sa rozoznať jeho tvár,“ povedala bez toho, aby sa na cudzinca pozrela.
Keď sa muž obrátil k nim, posledné svetlo medzi stromami dopadlo na miesto, kde mal mať tvár. Leonhard nerozoznával oči ani ústa, hoci obrys hlavy zreteľne vystupoval pred svetlejšími kameňmi. Rosa sa vsunula medzi neho a postavu a pohybom ruky ho pobádala k bráne, zatiaľ čo sama zostala uprostred chodníka.
Za Rosou zaškrípal štrk a Leonhard sa rozbehol k bráne bez toho, aby po nej znova siahol. Keď bežal dolu svahom, počul kroky, pomalé a rovnomerné, hoci jeho vlastné podrážky dopadali na cestu čoraz rýchlejšie. Aj za prvou zákrutou zostávalo škrípanie tak blízko, že zdvihol plece, akoby naň každú chvíľu mohla dosiahnuť ruka.
Pri ôsmom údere zvona dobehol na dvor mlyna. Maria už čakala v otvorených dverách, vtiahla ho dovnútra, zabuchla a zasunula ťažkú závoru. Až keď sa Leonhard oprel o stenu a lapal po dychu, všimol si, ako dedina stíchla.
Vonku sa kroky približovali a zastali priamo pred vchodovými dverami. Maria zhasla lampu skôr, než Leonhard stihol niečo povedať. V tmavej miestnosti obaja začuli tiché škriabanie po dreve, také pomalé a rovnomerné, akoby niekto prechádzal nechtom zhora nadol po dverách. Zvuk trval dosť dlho na to, aby Leonhard takmer znovu zabudol dýchať, potom sa kroky vzdialili.
Keď Maria znovu zapálila lampu, Leonhard jej povedal o Rosiných slovách a o výstrele vo svojej spomienke. Maria mu prisunula stoličku a sama si sadla až vtedy, keď už nedýchal tak ťažko. „Vrátil si sa večer 26. augusta s ranou na ľavom boku a spočiatku som nevedela, ako si vôbec zvládol cestu.“ Pozorovala jeho ruku, ktorá mimovoľne putovala k boku, a povedala, že Rosa s ním nebola.
„Aj tak si ma prijala, hoci som v to ráno odišiel s tvojou sestrou.“ Leonhard čakal výčitku, no Maria si iba odhrnula vlhké vlasy z čela a zadívala sa na zatvorené dvere. „Videla som muža, ktorého som milovala, a bála som sa, že mi v nasledujúcej chvíli vykĺzne spod rúk. Všetko ostatné prišlo až neskôr, keď som znovu dokázala myslieť.“
Leonhard sa spýtal, čo jej pri tom návrate povedal, a Maria vysvetlila, že spočiatku sotva dokázal zrozumiteľne hovoriť. „Hovoril si Rosino meno aj moje a pomedzi to stále opakoval, že si sa chcel vrátiť.“ Zdvihla oči, keď sa Leonhard spýtal, či myslel údolie. „Chcel si ísť za mnou, Leonhard, a ja som sa vtedy tej vety držala, pretože inak by som nevedela, čomu veriť.“ Položil ruky na stôl a začínal chápať, že stratené dni nevzali iba jemu.
Skôr než Leonhard stihol položiť ďalšiu otázku, nad nimi zavŕzgala doska a Maria pri tom zvuku okamžite stuhla. Zdvihla hlavu a načúvala, zatiaľ čo sa druhé zavŕzganie priblížilo ku schodom. Na Leonhardovu otázku, kto je na poschodí, pokrútila hlavou bez toho, aby vstala. „Nie je tam nikto, koho som dnes pustila do domu,“ povedala a až teraz si všimol, že jej prsty zvierajú okraj stola.
Kroky došli do chodby nad nimi a zastavili sa pred schodiskom, zatiaľ čo Maria voľnou rukou siahla po lampe. Leonhard čakal, že sa ozve niektorý obyvateľ alebo vysvetlenie, ktoré z domu opäť urobí obyčajný mlyn. Namiesto toho počul, ako drevo povoľuje pod váhou, ktorá sa pomaly presúva na prvý schod.