Na dvore niekto zatlačil fúrik pod striešku a nižšie pri potoku vyťahoval chlapec z vody konár. Matka ho zavolala späť, skôr než sa ešte viac naklonil cez okraj. Leonhard za nimi hľadel, kým nezmizli medzi domami; dokázal si predstaviť, ako na druhý deň ráno znovu stojí pri tomto okne a čaká, čo sa bude diať v dedine.
Maria odpratávala hrnčeky zo stola, zatiaľ čo jej otázka o Karlovi stále visela medzi nimi. Leonhard počkal, kým sa neobrátila k pumpe, až potom odpovedal. „Môžeš mu povedať, že neviem, ako mám toto všetko vysvetliť.“ Maria odložila džbán, ale neobrátila sa k nemu. „To by som mohla povedať aj o sebe a on by potom zase nedostal žiadnu odpoveď.“
Leonhard si sadol na stoličku, ktorú Anna opustila, a pripomenul Marii, že aj ona dlho mlčala. Počul vo svojom hlase výčitku a čakal, či sa bude brániť. Maria vzala z háčika utierku a pozrela naňho. „Nepovedala som mu to,“ odpovedala. „To si pamätám aj bez toho, aby si mi to pripomínal.“
Druhý raz utrela ten istý hrnček a položila ho tak blízko k okraju odkladacej plochy, že ho Leonhard posunul o kúsok dozadu. „Keď som vtedy hovorila o Rose, vždy išlo o to, že som bola pri nej,“ povedala. „Dokázala som rozprávať, čo som pre ňu urobila, a časom som tie vety poznala ešte skôr, než sa ma niekto spýtal.“ Leonhard čakal, no Maria prešla prstom po mokrom mieste na džbáne a dlho jej trvalo, kým pokračovala.
„Chcela som, aby prehrala,“ povedala napokon. „V tú noc, keď som vás videla, som si predstavovala, ako znovu stojíš pred dverami sám. Aby potom vedela, aké to je.“ Maria pozrela na Leonharda a pokrútila hlavou, keď chcel niečo povedať. „Keď som ju našla pod bukom, pomyslela som najprv na to. Nie dlho, ale pomyslela som na to.“
Leonhard siahol po jej ruke, no Maria sa s utierkou vrátila k pumpe. Povedala, že držala sestru za ruku, keď umierala, a predsa pritom občas myslela na muža, ktorý ležal v jej posteli. Potom obracala džbán vo vode a ďalej nehovorila, kým Leonhard nevstal a neprišiel k nej.
„Ty si ju neodstrčila na kameň,“ povedal. „To som bol ja a ani som nevedel, čo si si priala.“ Maria postavila džbán na odkladaciu plochu a pozrela naňho. Neprotirečila mu, no keď znovu siahol po jej ruke, opäť vzala džbán.
Pri údere zvona z dediny Maria obrátila hlavu k oknu. Prešla k nemu a privrela okenicu, zatiaľ čo ju Leonhard sledoval pohľadom. Spýtal sa, či tu vôbec dokáže spať bez toho, aby načúvala každému zvuku. Maria nechala prsty na uzávere a povedala, že to niekedy po prebudení kontroluje ako prvé: či ho večer naozaj zavrela.
Leonhard si spomenul na chodbu a na vlastný hlas, ktorý vychádzal z tmy. Spýtal sa Marie na 27. august, keď po Rosinom pohrebe ešte ležal v mlyne. Znovu si sadla a pozrela na jeho batoh, z ktorého vyčnieval chrbát terénneho zápisníka. „Vtedy som vzala tvoje veci,“ začala a on zápisník vytiahol skôr, než mohla pokračovať.
Maria položila prsty vedľa rozstrapkaných okrajov bez toho, aby sa dotkla papiera. Vybrala listy a neskôr Leonhardovi vyrozprávala jednoduchší príbeh, v ktorom nebola Rosa ani cesty, na ktoré sa ustavične pýtal. „Bol si zranený a mal si horúčku, to som ti povedala. Prestal si sa ma pýtať na ostatné veci a ja som bola rada.“ Keď Leonhard obrátil zápisník k nej, stiahla ruku a nepopierala, že časť medzery spôsobila ona.
Leonhard prelistoval k najbližšiemu zachovanému záznamu a späť. Podľa odtrhnutého okraja nedokázal zistiť, čo Maria odstránila, a spýtal sa, či to povie aj Anne. Maria prikývla a zostala sedieť pri stole, zatiaľ čo zápisník zavrel a položil vedľa batoha.
Anna zišla dolu, keď Maria zapaľovala lampu, a postavila si zbalený batoh ku dverám. Pripomenula Leonhardovi, že sa mal podľa sľubu ozvať Hellerovi už predchádzajúci večer. „Vie, kde je parkovisko, a ak sa nedovolá ani jednému z nás, pošle nás niekoho hľadať,“ povedala. „Zajtra skoro ráno chcem ísť von, kým sa tu nezatúla ešte niekto ďalší.“ Leonhard pozrel na batoh a zvažoval, či ju má ešte raz skúsiť presvedčiť, aby zostala. Anna stála pri dverách a čakala naňho.
„Sľúbili sme Karlovi, že sa nevrátime s pohodlnejším príbehom,“ povedala napokon. „Neviem, čomu z toho nám uverí, ale mal by to počuť od nás.“ Leonhard odpovedal, že nemá v úmysle nikomu klamať. Anna sa pozrela na zatvorený terénny zápisník na stole. „Tak poď s nami a povedz mu to sám.“
Leonhard si spomenul na Karlovu ruku na prahu a na to, že jeho hnev sa znášal ľahšie. Na Hellerovom počítači medzitým pravdepodobne stále ležali tie isté tri prechody cez potoky, kvôli ktorým ho sem zavolali; aj tam niekto čakal, kedy sa vráti a povie, čo videl. Chcel sa vrátiť do tejto časti života, k stolu s mapou, pri ktorom nikomu pri pohľade na jeho meno nenapadla Rosa. Pred ním stála Anna s batohom a on stále nevedel, čo jej odpovedať.
Anna sa vrátila hore bez toho, aby dostala prísľub. Maria vzala zo skrine chlieb, zabalila ho do látky a položila vedľa neho malú tašku. Keď sa Leonhard spýtal, pre koho balí, odpovedala, že pôjde s Annou. „Karel by aj odo mňa mal počuť, čo som urobila,“ povedala a zaviazala látku, než ďalej hľadala veci, ktoré si chcela vziať.
Leonhard si sadol pri sporáku, zatiaľ čo Maria zatvárala tašku. „Mohol by som tu zostať,“ povedal a na okamih si pomyslel, že uloží chlieb späť do skrine. Namiesto toho ho položila ku kuchynským dverám a ešte raz pristúpila k oknu, aby sa pozrela na dvor. Leonhard odtiahol ruky od teplej pece a čakal na jej odpoveď.
„Zajtra odídem,“ povedala Maria, keď sa k nemu obrátila. „Aj keby si tu bol, keď sa vrátim.“ Leonhard sa spýtal, či počíta s tým, že sa vráti, no Maria pokrútila hlavou. „Ani neviem, či nájdem cestu von. Chcem sa o to pokúsiť.“ Zostala pred ním stáť, kým nezdvihol oči, a nevzala ho ako kedysi za ruku, aby mu uľahčila odpoveď.
Pozrel na jej uzlík pri dverách a spýtal sa, či pri ňom zostane, keď vonku porozpráva, čo sa stalo pri kameni. Maria si sadla vedľa neho bez toho, aby vzala tašku späť. „Budem pri tebe, ale povedať to budeš musieť ty,“ odpovedala. Leonhard dlho hľadel na podlahu medzi ich topánkami a napokon ju požiadal, aby naňho ráno počkala.
Maria vytiahla zo skrine druhý kus chleba a pridala ho k už zabalenému. Leonhard vstal a pomohol jej znovu zaviazať látku, pretože uzol teraz nestačil. Potom vzal zo stola terénny zápisník a šiel s ním ku schodom, skôr než si stihol pripraviť ďalšiu otázku.
Zaklopal Anne a počkal na odpoveď. Sedela s poznámkami na posteli a posunula sa nabok, keď položil terénny zápisník na prikrývku. „Prosím, vezmi ho zajtra so sebou,“ povedal Leonhard. „Chcem, aby si ho mala, keď budem rozprávať, čo som urobil.“ Anna si zápisník pritiahla a spýtala sa, či pôjde s nimi; potvrdil to bez toho, aby si sadol.
Anna otvorila nepremokavé puzdro a zasunula terénny zápisník vedľa svojich poznámok. Uzáver sa v jednom rohu zasekával, kým ho Leonhard dvoma prstami nenarovnal; potom sa všetko zmestilo do batoha. Ešte na ňom nechala ruku a pomaly vydýchla. Keď Leonhard znovu šiel ku dverám, spýtala sa už len, či má Maria zbalené.
V tú noc spal iba v krátkych úsekoch. Raz sa mu zdalo, že počuje niekoho stáť na chodbe, ale nešiel k dverám ani sa nepokúsil zistiť, ktorý hlas čaká, kým ho spozná. Nadránom dážď na šindľoch utíchol, no potok ďalej šumel. Leonhard ležal bdelý a myslel na mladého muža na fotografii medzi sestrami, ktorého rozhodnutia mu teraz opäť patrili, hoci by celé to leto najradšej prenechal niekomu inému.
Keď zišiel dolu, Maria už stála v kabáte pri kuchynských dverách. Malý uzlík ležal na stole a vedľa neho zvyšok chleba, ktorý nechala Josefovi. Anna čakala pred domom a kontrolovala si šnúrky na topánkach, zatiaľ čo Leonhard bral vlastný batoh. Maria za sebou zatvorila dvere a počkala, kým k nim Anna nepríde.
Kráčali prebúdzajúcim sa Althüttenom, nad ktorého domami sem-tam stúpal dym. Anna sa spočiatku držala vedľa Marie, až kým jej neukázala cestu k cintorínu a nenechala ju ísť o niekoľko krokov vpredu. Leonhard zostal po Mariinom boku a spomalil, keď sa chodník na svahu zúžil. Maria ho vzala za ruku a pevne ju držala, zatiaľ čo sa pred nimi medzi stromami objavoval nízky cintorínsky múr.