Z Anninej izby bolo v tú noc ešte dlho počuť tichý pohyb. Raz prešla chodbou a vrátila sa bez toho, aby zaklopala Leonhardovi. Ležal pod ťažkou prikrývkou a počúval potok za domom, až jeho zvuk nedokázal odlíšiť od vody vo svojom viedenskom byte; až keď sa obrátil, pach matraca mu pripomenul, kde je.
Ráno už Anna sedela v kuchyni a písala ceruzkou, ktorú si predtým zastrúhala nad podšálkou. Na spodnej časti dlane mala odretú kožu z miesta, kde pri zmiznutom náhrobku siahla do prázdna. Maria krájala chlieb a vyhýbala sa otázkam na Anninu ruku, kým Josef stál pri okne a pozoroval rozvodnený potok. Dážď rovnomerne padal na dvor, na ktorom sa voda zbierala v plytkých stružkách.
Anna odložila ceruzku, keď sa Josef obrátil. Spoznala ho bez Leonhardovej pomoci, a predsa naňho krátko pozrela, akoby potrebovala potvrdenie, skôr než muža osloví. „Na vašom náhrobku je ako rok úmrtia uvedený rok 1946 a tú fotografiu som včera sama odfotila,“ povedala. „Neviem, ako sa za takých okolností slušne spýtať, ale pamätáte sa na to, že ste zomreli?“ Josef sa na ňu díval s vážnosťou, ktorá nedávala priestor na žart.
„Pamätám sa, že mi žena prestala odpovedať, keď som ju volal,“ povedal Josef po chvíli. „Či to bol okamih, na ktorý sa pýtate, vám povedať neviem.“ Pritiahol si stoličku a zostal za ňou stáť, zatiaľ čo Anna opäť vzala ceruzku. Keď sa chcela pýtať ďalej, konečne si sadol a prisunul košík s chlebom Leonhardovi.
Maria položila na stôl kávu a Leonhard si sadol vedľa Anny. Anna sledovala Josefove ruky, ktoré zovreli hrnček, až potom zdvihla oči k Marii a spýtala sa na cestu do Arnolzheimu. Maria položila džbán tak opatrne, že Leonhard si spočiatku pomyslel, že sa popálila; potom ho znovu vzala a postavila mimo Anninho dosahu.
„Ešte včera si sem prišla s krvou na ruke,“ povedala Maria Anne. „A dnes s ním chceš ísť do lesa za Arnolzheimom, kde vás už nikto nebude počuť?“ Leonhard odpovedal, že tú cestu musí vidieť teraz, skôr než sa mu všetko opäť vytratí. Maria sa k nemu obrátila. „Stále hovoríš, že niečo musíš urobiť, a aj vtedy si povedal, že bezpodmienečne musíš odísť.“
Anna stiahla poranenú ruku zo stola a odsunula stoličku. „Pôjdem s ním,“ povedala a Maria spočiatku neodpovedala. „Radšej by som sa vrátila, tomu môžete veriť. Ale ak dnes len odídem domov, zajtra budem znovu sedieť nad tými istými tromi listami a premýšľať, na čo som sa tu nespýtala.“ Nahmatala zips batoha, ktorý boľavou rukou dokázala zapnúť len pomaly.
Maria sa obrátila k Leonhardovi a spýtala sa, čo urobí, ak sa mu nepáči obraz, ktorý sa mu vráti. Pozrel na svoje ruky, ktorými celé tie roky pracoval bez toho, aby si pamätal jediného z ľudí v tejto kuchyni. „Nebudem potom tvrdiť, že to musel byť niekto iný, len preto, že som dnes starší.“ Tú vetu vyslovoval ťažšie, než čakal, a Maria na okamih odvrátila zrak.
Josef povedal, že skoro ráno videl chodník za cintorínom. Maria ho počúvala a napokon sa pozrela na Leonharda, ktorý čakal na jej odpoveď. „Zavediem vás k druhému potoku,“ povedala. „Tam zostanem, ale ďalej nepôjdete, kým si priechod dôkladne neprezriete.“ Vstala a šla si po kabát, zatiaľ čo Josef vzal zo stola džbán.
Onedlho kráčali dedinou, ktorej obyvatelia pracovali napriek dažďu. Jeden muž opravoval zaseknuté dvierka na kôlni, žena vylievala vedro pri mlyne a na lúke pod domami stáli kravy s tmavými bokmi. Leonhardovi by tie obyčajné činnosti pripadali takmer upokojujúce, keby si nevšimol, ako zriedka niekto pozrie k trojici chodcov. Maria niekoľkých ľudí pozdravila, dostala odpoveď kývnutím hlavy a šla ďalej, akoby nechcela dať príležitosť na rozhovor.
Za cintorínom bol úzky chodník opäť priechodný. Na okraji lesa prišli k starému stĺpiku, na ktorom v daždi visela tabuľa smerujúca do Arnolzheimu, a Anna sa pred ním zastavila bez toho, aby vytiahla fotoaparát. Namiesto toho opísala písmo v zápisníku a poznačila si aj to, že vzdialenosť je stále uvedená ako tri kilometre. Leonhard jej ukázal zárezy pod tabuľou, pri ktorých si spomenul na vlastnú ruku s nožom.
„Pamätáš sa, kedy som to sem vyrezal?“ spýtal sa Marie. Písmená si prezerala dlhšie, než bolo potrebné, a napokon vysvetlila, že pri tom bola, ale nie v ráno, keď odchádzal s Rosou. „Bál si sa, že znovu zabudneš, kde si bol,“ povedala. „Čo si si tým chcel uchovať, si mi vtedy už nedokázal vysvetliť.“ Leonhard odtiahol ruku od dreva a jej slová nechal doznieť, pretože tých niekoľko zachovaných slov práve stačilo na to, aby už svoje medzery v pamäti neprijímal bez odporu.
Potok za ďalšou zákrutou sa vylial z obvyklého koryta. Medzi hnedými prúdmi ležali ploché žulové platne, ktoré Maria jednu po druhej vyskúšala, až potom dovolila obom, aby šli za ňou. Anna si nevyzula topánky, ale opatrne kládla chodidlá na kamene, pretože voda tiekla rýchlejšie, než sa zhora zdalo. Leonhard na chvíľu zostal na bližšom brehu a všimol si, že odkedy Maria čakala na druhej strane, bolo tam cestu vidieť zreteľnejšie.
Keď prechádzal na druhú stranu, najprv sa zmenil zvuk dažďa. Šumenie za ním akoby sa vzďaľovalo, hoci od vody urobil len niekoľko krokov, a les sa rozjasnil bez toho, aby sa roztrhli mraky. Aj Anna sa obzrela a zaznamenala si miesto, na ktorom sa zvuky zmenili. „Stromy tam stále stoja, ale vyzerajú, akoby už nepatrili všetky do toho istého lesa,“ povedala, zatiaľ čo ich Maria požiadala, aby zostali na viditeľnom chodníku.
Trávou viedli dve staré vyjazdené koľaje a na okraji stáli nízke kamene s vytesanými znakmi. Leonhard na prvom prečítal A a číslicu jeden; ďalej vpredu vyčnieval ponad cestu svetlý konár rozvidleného buka. Ukázal Anne strom a počkal, kým ho zakreslí do náčrtu, až potom sa vydali za Mariou.
Pri ďalšom stúpaní si Leonhard mimovoľne siahol na plece, akoby tam znovu cítil tlak popruhu batoha z onoho leta. Spomenul si, ako sa Rosa skláňala nad mokrou mapou a opatrne nechtom oddeľovala zlepené záhyby. Keď Maria zbadala, že zaostáva, povedal jej o tej spomienke a ona počas počúvania spomalila krok.
Za ďalšou zákrutou sa les končil na svahu, pod ktorým ležal Arnolzheim. Asi dva tucty domov stáli okolo malého kostola, ktorého veža sotva prevyšovala vyššie položené strechy. Niektoré priečelia mali čerstvú omietku, iné zatlčené okná a z jedného komína stúpal dym, hoci strecha pod ním vyzerala na viacerých miestach prepadnutá. Anna sa zastavila vedľa Leonharda a prezerala si ulicu, na ktorej stál starý bicykel opretý o múr.
Anna sa zastavila pred domom so zatlčenými oknami a ukázala na dym vychádzajúci z komína. Maria prešla popri nej a povedala iba, aby sa tu nepokúšala pýtať na konkrétny rok. Z domu bolo počuť rinčanie riadu, no pomedzi dosky neprenikalo svetlo a Anna dobehla ostatných.
Vošli do úzkej uličky, v ktorej voda stekala po stenách domov. Dvaja muži pred dielňou prerušili rozhovor, len čo zbadali Mariu; jeden ustúpil do domu, kým druhý zostal stáť a premeriaval si Leonharda. Leonhard sa za najbližším rohom ešte raz obzrel, no odtiaľ už vchod nevidel.
Pri kostole Anna nad portálom prečítala zvetraný letopočet a názov Arnolzheim. Písmená zachytila v náčrte, zatiaľ čo Leonhard čakal pod strieškou a počúval kvapkanie z odkvapu. Potom si na začiatku uličky všimol dvoch ľudí, ktorých pohyb mu bol známejší než ich spočiatku nezreteľné tváre. Muž mal batoh a károvanú košeľu, žena si položila geologické kladivo na plece.
Aj Anna zdvihla hlavu a Maria oboch požiadala, aby ustúpili nabok. Mladý muž sa blížil bez toho, aby si ich všimol, zatiaľ čo žena vedľa neho voľnou rukou siahala po jeho mape. Leonhard v ňom spoznal seba ako dvadsaťpäťročného a zároveň vedel, že Rosa o chvíľu niečo povie. Vlastná spomienka sa mu vynorila o okamih skôr, než sa pohli jej ústa, takže nedokázal rozhodnúť, či tie slová naozaj počuje.
„Aj byt takto premeriaš, však?“ spýtala sa Rosa a podržala pred ním zloženú mapu, po ktorej márne siahal. „Tvoj písací stôl bude pri okne, na tom sme sa dohodli. Nechcem pri čítaní stále potrebovať lampu.“ Mladý Leonhard sa zasmial a poznamenal, že by odtiaľ teda mala aspoň odpratať kvety, načo mu Rosa vrátila mapu. „Ja ešte žiadne kvety nemám, myslíš na tie u Marie na okennom parapete.“
Dvojica prešla popri nich bez toho, aby sa im vyhla. Anna zostala tesne pri stene domu a spýtala sa Leonharda, prečo sa usmial. Keď zopakoval Rosinu poznámku, pokrútila hlavou. „Videla som, ako vám podala mapu, ale počula som len dážď.“ Leonhard hľadel za postavami; ich hlasy mu stále zneli zreteľnejšie než voda, ktorá kvapkala zo strechy priamo vedľa neho.
Maria ich nechala ísť vpredu a nasledovala ich až vtedy, keď sa postavy na konci uličky stali menej zreteľnými. Leonhard na okamih zacítil vôňu Rosiných vlasov a musel otočiť hlavu, hoci ženou po jeho boku bola Anna. Spomienka sa prerušila; znovu pred ním ležala ulička a Rosa s mladým mužom zachádzali za ďalšiu zákrutu.
Za poslednými domami viedol úvoz k druhému potoku. Voda tu bola plytšia než pri prvom priechode, tiekla cez svetlé žulové platne a na druhej strane sa začínala obyčajná lesná cesta. Rosa sa v Leonhardovej spomienke zastavila na brehu a vyzula si topánky, zatiaľ čo mladý Leonhard skladal mapu. „Keď budeme na druhej strane, pôjdeme ďalej,“ povedala a chytila ho za ruku. „Nechcem sa pri každej ceste pýtať, či si si to medzitým nerozmyslel.“
Mladý Leonhard sľúbil, že pôjdu ďalej do Viedne, a Rosa vstúpila do vody skôr, než stihol niečo dodať. Obrátila sa k nemu a podala mu voľnú ruku, pretože prúd jej tlačil do nôh. Dnešný Leonhard na okamih pocítil studenú vodu okolo chodidiel, hoci ešte stál na brehu; potom pred sebou uvidel Mariinu tvár v otvorených dverách, zatiaľ čo Rosa čakala, kedy urobí ďalší krok.
Anna sa dotkla jeho rukáva a vrátila ho do prítomnosti natoľko, že pri potoku uvidel Mariu. Vysvetlila, že bude čakať na tomto mieste, pokiaľ aj ju cesta neodvedie inam. „Ak pri návrate budete počuť hlasy, aj tak hľadajte vodu a kamene, ktoré ste videli,“ povedala. „Nechoďte za niekým len preto, že tvrdí, že vás pozná; ani môj hlas by na to nebol dostatočným dôvodom.“ Anna upozornenie zopakovala, aby Maria vedela, že mu porozumela.
Leonhard si vryl do pamäti starú jelšu na bližšom brehu, ktorej obnažené korene sa rozkladali nad svetlou žulovou platňou, a až potom vstúpil do vody. Anna ho nasledovala s batohom vysoko na pleciach a obaja mali pohľad upretý na žulové platne. Keď sa z druhého brehu obzreli, Maria už medzi stromami nestála. Zmizol aj úvoz do Arnolzheimu, no potok tiekol ďalej a na protiľahlom brehu bolo ešte vidieť obnažené korene jelše, ktoré si Leonhard pred prechodom zapamätal.
Na lesnej ceste pred nimi sa medzi stromami opäť objavili dve mladé postavy. Leonhard počul Rosu pýtať sa, prečo sa zastavil, a začul vlastnú odpoveď, že myslí na Mariu. Rosa vytiahla ruku z jeho dlane a posunula si batoh vyššie, zatiaľ čo Anna vedľa dnešného Leonharda čakala, kedy pôjde ďalej.