Maria kráčala vpredu a už sa za Leonhardom neobzrela. Cesta klesala z lesa do plytkej priehlbiny, kde dážď visel medzi stromami ako jemný závoj. Leonhard ju nasledoval s odstupom niekoľkých metrov a nútil sa vnímať premeny okolo seba čo najtriezvejšie. Bol to starý návyk z práce: čo sa nedalo vysvetliť, dalo sa aspoň opísať. Najprv to boli iba zvuky – pes, detské hlasy, tlmené drkotanie voza –, potom medzi korunami stromov zbadal dym a teraz sa tam, kde popoludní ležali zarastené základy a prepadnuté pivnice, objavovali prvé celé domy.
Čím hlbšie vstupovali do údolia, tým menej sa to, čo videl, dalo vysvetliť omylom. Dom, ktorého zvyšky múrov Leonhard ešte pred niekoľkými hodinami fotografoval, opäť stál na svojom mieste; priečelie malo bielu omietku, okenice boli otvorené a pod prístreškom muž ukladal drevo. Na šnúre visela bielizeň oťažnutá dažďom. Medzi záhradami prebehli dve deti, chlapec sa na chvíľu zastavil a zvedavo pozrel na Leonharda, kým sa rozbehol za sestrou. Na výjave nebolo nič divadelné. Nikto akoby nečakal, že sa cudzinec bude čudovať, a práve tá samozrejmosť napokon prinútila Leonharda zastať uprostred cesty.
Maria si až po niekoľkých krokoch všimla, že Leonhard zastal, a vrátila sa k nemu. Ukázal na dom, do ktorého pivnice popoludní vošiel, a hľadal vetu, pri ktorej by jeho pozorovanie nevyznelo smiešne. „Zliezol som tam, pretože som si chcel pozrieť staré múry. Nado mnou bolo nebo, Maria, a teraz tam niekto suší drevo pod strechou, ktorú som celkom určite neprehliadol.“
„Vonku zostali iba múry,“ odvetila a stíšila hlas, akoby ich muž pod prístreškom mohol počuť. „Viem to rovnako dobre ako ty, ale tu tým zistením nikoho neprekvapíš.“ Leonhard si všimol letmý pohľad, ktorým sa uistila, že k nim nikto nejde, a po prvý raz ho to nahnevalo. Zdalo sa, že ľudia v dedine vedia niečo spoločné, čo mu nechcú povedať.
„Poznáš moje meno a tvrdíš, že si mi pomohla zabudnúť,“ povedal, kým si na pleci upravoval ruksak. „Teraz mám uveriť, že popoludní som bol vonku a medzitým som sa ocitol tu, hoci som iba išiel po lesnom chodníku. Nepotrebujem vysvetlenie celého sveta, ale aspoň toho, čo sa práve deje so mnou.“ Maria ho počúvala bez toho, aby sklopila oči, a on si uvedomil, že jeho hnev nepokladá za neoprávnený.
Maria podišla o krok bližšie, až videl jemné kvapky na jej mihalniciach. „Spoznal si ma skôr, než som ti povedala svoje meno? Nielen tvár, Leonhard, ale mňa?“ Povedal jej o izbe v letnom svetle a o rukách v jej vlasoch, načo na chvíľu sklopila pohľad. „Na to som mala myslieť najskôr,“ povedala, a keď sa spýtal, čo tým myslí, vzala jeho mokrý rukáv medzi dva prsty. „Poď aspoň so mnou do domu. Neviem, ako mám začať tu pred tebou.“
Oproti nim prichádzal nízky vozík zapriahnutý za hnedým koňom. Muž na kozlíku pri prejazde nadvihol čiapku a pozdravil Mariu menom. Leonhard si voz, postroj a vozatajovo oblečenie obzeral tak nápadne, že sa muž za ním ešte raz otočil. Nič z toho nedokazovalo určitú dobu, no rovnako Leonhard nevidel nič, čo by jednoznačne patrilo do roku 2026.
Keď vozík prešiel, Leonhard sa spýtal, aký rok píšu ľudia v dedine. Maria odpovedala až vtedy, keď kôň zmizol na konci uličky. „Môžem ti povedať, ako dlho som čakala na teba. Pri ostatných to neviem.“ Leonhard sa chcel vypytovať podrobnejšie, ale všimol si, že mu už nie je zima; medzi domami vládlo letné teplo a na lúke ešte kvitli rastliny, ktoré cestou sem nevidel.
„Pripadá mi to ako august,“ povedala Maria, keď si všimla, že sa skláňa nad lúkou. „Niekedy u nás to leto zostáva dlhšie, než dokážem zniesť.“ Leonhard sa spýtal, či myslí august 1995, no ona iba pohliadla na domy pred nimi a vysvetlila, že pre ňu odvtedy uplynulo omnoho viac času. Nechal otázku tak, pretože sivé pramene v jej vlasoch sa s nezmenenou minulosťou zlučovali rovnako málo ako jeho vlastné ruky.
Mlyn stál na dolnom konci dediny, kde potok pretekal pomedzi veľké žulové kamene a pred budovou sa rozširoval. Drevený žľab odvádzal časť vody k veľkému kolesu, ktoré sa pomaly otáčalo a pravidelne vŕzgalo. Dom bol poschodový, s bielou omietkou a strechou pokrytou tmavým šindľom; medzi ním a kôlňou visela bielizeň a pred dverami stál stôl s dvoma lavicami, na ktorých sa nazbierali malé mláky.
Leonhard zastal ešte na ceste, pretože tentoraz to nebol iba pocit známosti. Hoci do domu nevstúpil, vedel, že za vchodovými dverami je vľavo kuchyňa. Napravo viedla úzka chodba ku schodom, ktorých tretí stupeň pod váhou zavŕzgal. Za domom musel k potoku zostupovať rad nepravidelných kamenných schodov a na poschodí bolo okno, ktoré sa za vlhkého počasia dalo zavrieť iba silou.
„Poznám tento dom,“ povedal potichu. Maria sa postavila vedľa neho a potvrdila, že tu kedysi býval často. S touto istotou prišla spomienka, tentoraz dlhšia než predošlé. Leonhard videl úzku chodbu v letnom svetle a v nej seba, mladšieho, štíhlejšieho, s dvoma pohármi v rukách. Za dverami sa smiali dve ženy, ktorých hlasy sa natoľko podobali, že spočiatku nevedel rozoznať, ktorá prehovorila. Keď chcel dvere otvoriť, obraz sa prerušil.
Keď spomienka na chodbu vybledla, zostala istota, že sa tam smiali dve ženy. „V tomto dome si bývala s Rosou,“ povedal Leonhard a zľakol sa, že mu meno napadlo bez akéhokoľvek hľadania. Maria to potvrdila a dodala, že istý čas tu žil aj ich mladší brat Karel. Leonhard si v duchu opakoval Rosino meno, až to jediné písmeno z terénneho zápisníka po prvý raz dostalo tvár.
Kuchyňa bola vľavo, presne ako Leonhard vedel. Miestnosť takmer úplne zodpovedala jeho očakávaniam: ťažký drevený stôl, železný sporák, police, vysoká skriňa s presklenými dvierkami a črepníky s bylinkami na okennom parapete. Pach vlhkého dreva, chleba a sotva postrehnuteľného kovového nádychu vo vode mu bol taký známy, že prítomnosť na niekoľko sekúnd stratila pevné obrysy.
Maria postavila na stôl džbán, no Leonhard zostal stáť a pozeral cez otvorené dvere do chodby. „Býva tu Rosa ešte, alebo ju budem musieť hľadať rovnako dlho ako teba?“ Jeho netrpezlivosť znela cudzo aj jemu samému, kým Maria držala džbán oboma rukami a zrejme uvažovala, ako odpovie. „Uvidíš ju, Leonhard, ale neviem, či sa ti to bude páčiť.“ Skôr než sa mohol spýtať viac, vonku sa otvorili vchodové dvere.
Chodbou prišiel starší muž a zastal vo dverách kuchyne. Bol vysoký a veľmi štíhly, so sivými vlasmi a tmavými trakmi cez bielu košeľu. Keď uvidel Leonharda, zložil ruku zo zárubne a vyslovil jeho celé meno, akoby ho naposledy videl včera.
Až keď muž podišiel bližšie, Leonhard si spomenul na tvár z porcelánovej fotografie. Mobil sa dal znovu zapnúť a on našiel snímku hrobu Josefa Hadravu, na ktorej letopočty aj teraz stáli nezmenené pod podobizňou. „Pred hodinou som vás fotografoval, hoci na cintoríne,“ povedal Leonhard a podal mu displej. „Stojí tam, že ste zomreli v roku 1946, a neviem, aké rozumné vysvetlenie mi na to chcete ponúknuť.“
Josef sa sklonil nad telefón a prezeral si obrázok s pozornosťou, ktorá Leonharda miatla väčšmi než otvorené zdesenie. „Fotografia je staršia než hrob a už vtedy som nerád vyzeral takto,“ poznamenal, kým odťahoval stoličku. „Na tom dátume nič nezmeníte, pán Kern, ani keby ste ma odfotografovali ešte raz. Napriek tomu sedím pred vami a Maria vám potvrdí, že do jej kuchyne nechodím iba preto, aby som hneval návštevníkov.“ Sadol si a položil úzke ruky na stôl, zatiaľ čo Leonhard márne hľadal podobnosť, ktorá by sa dala vysvetliť náhodou.
Leonhard si sadol, pretože si uvedomil, že postojačky už sotva dokáže zostať pokojný. Hľadal vysvetlenie, ktoré by Josefa odstránilo z tejto kuchyne bez toho, aby sa aj vŕzganie dlážky, mokré oblečenie a chuť vody zmenili na klam. Namiesto odpovede si všimol iba to, že starec si poťahuje natrhnutý necht a prestane s tým, len čo Maria položí na stôl chlieb.
Keď sa Leonhard napil vody, na jazyku mu zostala kovová chuť a mimovoľne skrivil tvár. Maria k nemu prisunula bochník, ktorý pridržal, kým odkrojila krajec; potom ho bez rozmýšľania pootočil tak, aby nemusela rezať cez tvrdé miesto v kôrke. Až keď sa jej nôž zastavil, všimol si, že sa naňho díva. „Kedysi si vždy žiadal pivo a tvrdil si, že z tej pumpy tečie polovica geológie svahu,“ povedala. Položil bochník na dosku, ale ruku na ňom ešte nechal, akoby čakal na jej ďalší rez.
Josef po chvíli vstal a vzal kôš, ktorý odložil pri dverách. „Ak dnes večer niekto vonku zavolá vaše meno, nechoďte hneď za ním,“ povedal, kým sa naňho Maria pozerala od sporáka. „Zvon tu neodpočítava hodiny a medzi jeho údermi môže uplynúť viac času, než by vám bolo milé. Najneskôr pred posledným by ste mali byť znovu v dome, ktorého obyvateľov poznáte.“ Leonhard sa spýtal, či tým Josef myslí živých ľudí, alebo aj mŕtvych, no starec odvetil iba toľko, že sa má najprv naučiť nezamieňať si známy hlas so známym človekom.
Keď Josef odišiel, Leonhard požiadal Mariu o niečo, čo by nebolo rovnako rozporuplné ako mŕtvy muž pri kuchynskom stole. Odsunula košík s chlebom spomedzi nich a otázka na jej rodinu ju zrejme takmer potešila. „S Rosou sme dvojčatá, aj keď sme sa s pribúdajúcim vekom prestávali podobať. Karel je náš mladší brat a z nás troch si ako prvý vybudoval život mimo tohto údolia.“ Maria rozprávala o dvoch dievčatách, ktoré spočiatku nosili rovnaké šaty a neskôr robili všetko preto, aby ich aspoň vnímali odlišne.
Karel medzitým žil v Brne, zatiaľ čo Rosa zostala v údolí a s čoraz väčšou zaťatosťou hľadala vlastnú cestu. Keď sa Leonhard spýtal, akú úlohu v tom hral on, Maria zotrela zo stola omrvinku a dlho sa naňho dívala. „Spočiatku si prichádzal kvôli mapovaniu, ale potom tvoje kladivo zostávalo visieť pri dverách a celé hodiny si zabúdal vziať si ho. Vtedy som si myslela, že chodíš kvôli mne.“ Leonhard si spomenul na Mariu v potoku za mlynom, bosú v plytkej vode, ako sa na ňom smeje, pretože aj pri flirtovaní jej chcel vysvetľovať žulu pod nohami.
Spomienka zanechala dôvernosť, ktorá sa nechcela zladiť s cudzotou pri smerovníku. „Boli sme spolu a ja som ťa nechodil len občas navštevovať,“ povedal Leonhard a pozeral sa na ruky na stole. Maria to potvrdila a rozprávala, že na večery sa tešila dávno predtým, než si chcela priznať prečo. „Nebol to dlhý spoločný život, ale vtedy som verila, že by z toho mohol byť.“
Leonhard prešiel k oknu, pretože pri ďalšej otázke nechcel stáť priamo pred ňou. Vonku žena vytriasala prikrývku a dve deti obchádzali mláky na dvore. „A Rosa sa do mňa tiež zamilovala,“ povedal napokon bez toho, aby vetu maskoval ako otázku. Maria počkala, kým sa k nej znovu otočí, a odpovedala: „Nezabránil si jej v tom, Leonhard, a potom si už ani nechcel.“
Leonhard sa vrátil k stolu, ale nesadol si. Na doske ešte ležal krajec chleba, ktorý mu Maria odkrojila, a on odsunul tanier, aby sa mohol oprieť. „Nebol som tam teda iba náhodou, keď sa medzi vami niečo pokazilo,“ povedal, no Maria mu na to neodpovedala.
Maria priložila drevo a jedno poleno zasunula do sporáka tak hlboko, že Leonhard mimovoľne siahol po kliešťach. Bola rýchlejšia a potom ich postavila na druhú stranu. „Po lete si mal odísť, to sme vedeli obaja,“ povedala bez toho, aby sa otočila. „Vždy som si myslela, že ešte máme čas porozprávať sa o tom. Rosa sa ťa asi spýtala skôr.“
Pri slove leto si Leonhard spomenul na poznámku v terénnom zápisníku a spýtal sa, kedy sa s Rosou rozhodli odísť. Maria vytiahla zo skrine plochú drevenú škatuľku, položila ju pred neho a vybrala fotografiu. Stál na nej Leonhard pred mlynom, napravo Maria, naľavo Rosa; jednou rukou objímal Mariu okolo pása, kým Rosa ho držala za druhé rameno. Na zadnú stranu napísal »22. august 1995 – Maria, Leonhard, Rosa«.
„Tú fotografiu urobil Karel, tri dni predtým, než som vás uvidela spolu.“ Maria položila prst na biely okraj bez toho, aby sa dotkla niektorej tváre. „Či už vtedy niečo tušil, sa musíš spýtať jeho; ja som sa potom až príliš často pokúšala nájsť na tomto obrázku veci, ktoré som predtým nechcela vidieť.“ Leonhard si prezeral mladého muža medzi sestrami a nevedel si spomenúť, prečo sa do fotoaparátu usmieval tak bezstarostne.
Ešte kým si prezeral fotografiu, znovu mu prišli na myseľ otvorené dvere mlyna. Maria stála na chodbe, kým Rosa bola tesne pred ním a jeho dlaň spočívala na jej tvári. „Videla si nás a nič si nepovedala,“ skonštatoval Leonhard, načo Maria fotografiu opatrne uložila späť do škatuľky. „V tej chvíli som nevedela, ktorý z vás dvoch by mi mal ako prvý vysvetliť, na čo sa pozerám.“
Leonhard sa spýtal, prečo ho nezastavila, kým na druhý deň ráno odišli. Maria zasunula škatuľku do skrine, no dvierka nechala otvorené, akoby chcela ešte niečo vybrať. „Pretože som si myslela, že by som ťa už stratila, keby som ťa musela prosiť, aby si zostal.“ Čakala s rukou na úchytke, kým Leonhard neodvrátil pohľad, a až potom skriňu zatvorila.
Chvíľu obaja počuli iba šumenie vody za mlynom, až kým sa Leonhard nespýtal na 26. august. Maria si znovu sadla a rozprávala, že s Rosou vyrazili s ruksakmi krátko po východe slnka. „V ten večer si sa vrátil, ale Rosa s tebou nebola,“ povedala a neuhla pred jeho pohľadom. Takmer súčasne prešiel dedinou ťažký úder zvona, načo žena oproti vtiahla dieťa do domu a muž zavrel okenice. Maria vzala z police petrolejovú lampu a požiadala Leonharda, aby sa nepribližoval k otvorenému oknu, kým nezabezpečí okenice.
Leonhard chcel vedieť, čo sa stalo s Rosou, no prerušilo ho zaklopanie na sklo. Maria ho chytila za predlaktie ešte skôr, než sa stihol presvedčiť, či do okna neudrel konár. „Prosím, zostaň pri mne a neodpovedaj hneď,“ povedala, zatiaľ čo sa zvonku cez šumenie potoka predieral ženský hlas. Cudzia žena vyslovila jeho meno s dôvernosťou, na ktorú telo zareagovalo skôr, než jej pamäť dokázala priradiť tvár.
Na zarosenej vonkajšej strane skla sa pomaly objavil odtlačok dlane. Za ňou sa ukázala tvár, ktorej tmavé vlasy a jemné črty sa tak podobali Marii, že Leonhard mimovoľne pohľadom prechádzal od jednej ženy k druhej. Potom si všimol stopu krvi, ktorá sa začínala na pravom spánku a stekala po líci.
Maria pustila jeho ruku, akoby jej už chýbala sila ďalej ho držať. „Rosa, čo od neho chceš dnes?“ spýtala sa tak ticho, že Leonhard nevedel, či ju sestra vonku mohla počuť. Žena za sklom hľadela výlučne naňho, zatiaľ čo dvorom prešiel piaty úder zvona. Po prvý raz od otvorenia terénneho zápisníka si spomenul na jej celé meno aj na samozrejmosť, s akou ho kedysi vyslovoval.