Cestou späť z Brna prenechala Anna volant Leonhardovi a čítala svoje poznámky bez toho, aby k nim spočiatku niečo dopísala. Občas na ňu pozrel a všimol si, že zostáva pri tých istých stranách, zatiaľ čo domov vonku ubúdalo a krajina znovu prechádzala do polí a lesa. Karel stál 27. augusta pred ruinami; Leonhard podľa Mariinho rozprávania večer predtým dorazil do toho istého mlyna ťažko zranený. Oba údaje sa nedali len tak vztiahnuť na tú istú obyčajnú krajinu a Leonhard čakal, že Anna nájde vysvetlenie, ktorého by sa mohol chytiť aj on.
Zápisník zavrela až vtedy, keď už chvíľu opäť prechádzali vidiekom. „Rada by som vedela, prečo vás Karlov opis zničenej dediny vôbec neprekvapil,“ povedala. „Pozreli ste sa na mňa, akoby práve potvrdil niečo, čo ste mi ešte nechceli povedať.“ Leonhard nespúšťal oči z cesty a priznal, že aj on sa po noci v Althüttene zobudil medzi ruinami. Anna ho požiadala, aby zastavil na najbližšom bezpečnom mieste, pretože zvyšok nechcela počuť, kým šoféruje.
Napokon stáli na malom parkovisku na okraji lesa, zatiaľ čo Leonhard dopĺňal to, čo dovtedy vynechal. Rozprával o čerstvom hrobe, Marii a Josefovi, Rose pred oknom a hlasoch, ktoré v mlyne aj v hostinci používali jeho vlastný zvuk. Anna ho prerušovala iba vtedy, keď nebolo jasné, či niečo videl, alebo si na to spomenul. Keď opisoval noc v hostinci Hirschen, spýtala sa na jeho záznamy v terénnom zápisníku a prečítala si ich bez jediného úsmevu nad nemožným obsahom.
„Zrejme čakáte, že teraz buď uverím na duchov, alebo vás pošlem domov.“ Anna mu vrátila zápisník a ruku ešte nechala na obálke. „Ani jedno nám teraz veľmi nepomôže; najprv chcem vidieť, ktoré miesto máte na mysli, a potom sa rozhodnem, čo si o tom môžem myslieť.“ Leonhard sa spýtal, či s ním pôjde do Althüttenu. Povedala, že pôjde, ak už za ňu nebude rozhodovať, ktorá časť príbehu je dosť rozumná na to, aby sa vyslovila.
V Slavoniciach si vzali dve izby v tom istom penzióne a pri večeri prebrali nasledujúci deň. Anna označila plánovaný prístup na obyčajnej mape a prisunula ju Leonhardovi. „Heller by mal vedieť, odkiaľ vyrážame a kedy sa chceme vrátiť,“ povedala, zatiaľ čo vyťahoval telefón z vrecka. Leonhard zavolal vedúcemu projektu a dohodol sa, že sa na druhý deň večer po návrate ozve. Potom mu poslal polohu parkoviska a na Annin návrh aj jej telefónne číslo. Anna si zase uložila Hellerovo číslo, skôr než mapu zložila.
Na druhý deň ráno ležala nad poľami hmla a počas jazdy začalo slabo pršať. Anna si priniesla oblečenie do nepohody, fotoaparát, GPS prístroj a náhradné batérie; vo vonkajšom vrecku ruksaka mala zápisník a ceruzky vo vodotesnom obale. Leonhard si všimol dôkladnú prípravu, keď vystúpili pri lesnej ceste. „Skepsa nie je dôvod obuť si zlé topánky,“ povedala Anna a odfotografovala vyústenie cesty, skôr než ho nasledovala do lesa.
Motorovú pílu bolo počuť už z parkoviska a na lesnej ceste vytlačili ťažké pneumatiky z koľají čerstvé blato. Leonhard na prvom rázcestí odbočil na užší chodník, no potom počkal, kým Anna nájde odbočku na mape. Tentoraz sa nepýtala, prečo si vybral túto cestu, ale ukázala mu čiaru, ktorú zakresľovala na návrat.
Pri prvých základoch porovnávala Anna priebeh múru s historickým plánom na prístroji. Leonhard čakal, kým si kľakla vedľa zasypaného vchodu do pivnice a špičkou topánky odkryla pod lístím zrútený roh. „Toto bol ten dom, v ktorom včera niekto ukladal drevo?“ spýtala sa. Keď to potvrdil, urobila záber a požiadala ho, aby jej ukázal cintorín.
Bezmenný hrob ešte stále ležal na zadnom okraji, s tmavou zemou a dreveným krížom, na ktorom nebolo rozoznať nijaký nápis. Anna sa nad ním sklonila bez dotyku so zemou a poznačila si jeho stav. Keď Leonhard rozprával o úderoch, pomaly sa narovnala a načúvala; z koruny stromu kvapkala voda na kameň, inak bolo ticho.
Pred Josefovým hrobom Anna vytiahla fotoaparát a odfotografovala porcelánový portrét spolu s nápisom. „Presne tento muž sa s vami rozprával a povedal, že rok úmrtia je správny,“ zopakovala, kým zväčšovala záber na displeji. „Ak sa dnes objaví znova, chcem sa ho sama spýtať, čo si pamätá z roku 1946.“ Leonhard poznamenal, že na skeptickú historičku si pripravuje prekvapivo morbídne otázky. Anna odvetila, že mŕtvy ochotný podávať informácie by bol v jej povolaní aspoň vzácnou príležitosťou, a fotoaparát odložila skôr, než ju žart stihol upokojiť.
Za cintorínom jej Leonhard ukázal stĺpik pri prvej zákrute. Anna ho raz obišla, prešla rukou po dreve a odfotografovala ho spolu so stromom vedľa neho. Tam, kde Leonhard videl zárezy, sa nedalo nič prečítať; miesto si označila na mape, skôr než pokračovali.
Dážď hustol, kým postupovali na sever. Keď si Leonhard chcel overiť polohu, GPS už neposkytovalo spoľahlivé určenie miesta a krátko nato stratil signál aj Annin prístroj. Povedala, že to môže mať obyčajnú príčinu, no stíšila hlas, keď motorová píla utíchla a zmizol aj vzdialený zvuk lietadla. Leonhard zastal, pretože ticho nenastúpilo postupne, ale zavrelo sa za nimi ako dvere.
Pred nimi zaštekal pes a o niekoľko sekúnd počuli deti bežať po ceste. Anna zdvihla hlavu bez otázky a nasledovala Leonharda až k medzere medzi stromami. Stál tam múr, ktorý bol pred chvíľou len základom po kolená medzi papraďami; za ním sa zdvíhala strecha kôlne, z ktorej stekala voda na udržiavaný dvor. Leonhard nepokračoval, ale počkal, kým Anna zastane vedľa neho a pozrie sa na tú istú záhradu.
„Nemohli sme tadiaľto prejsť bez toho, aby sme ten dom videli,“ povedala napokon. Urobila pár krokov späť a hľadala uhol, z ktorého fotografovala ruiny, no cesta teraz viedla medzi plotmi. Jabloň stála na tom istom mieste a pod ňou žena dvíhala zo zeme kôš. Keď pri prechádzaní kývla Leonhardovi, pozdrav opätoval a rovnako ako pri prvej návšteve nevedel, kto to je.
Anna dom odfotografovala a potom držala fotoaparát tak, aby súčasne videla budovu aj displej. Záber najprv ukazoval omietnuté murivo, no keď ho znovu otvorila, zostala na ňom iba zarastená pivnica. „Prosím, zostaňte stáť presne tu,“ požiadala Leonharda a zmenila miesto bez toho, aby dom spustila z očí. Druhý záber opäť ukázal ruinu a Anna pomaly spustila fotoaparát, zatiaľ čo druhou rukou siahla na skutočný záhradný plot.
Drevo pod prstami bolo mokré a drsné. Anna po ňom prešla, akoby si chcela zapamätať dotyk, a potom vytiahla ceruzku. „Keď nemôžem zachytiť to, čo fotografujem, aspoň si zapíšem, čo pritom vidím,“ povedala. „Nemusíte ma presviedčať, Leonhard; teraz by som radšej mala niekoho, kto mi vysvetlí, že sa mýlim.“ Odvetil, že také vysvetlenie hľadá od prvého večera, a viedol ju ďalej k mlynu.
Maria stála pod prístreškom mlyna a čakala, kým obaja vstúpia na dvor. Vlasy mala zviazané v zátylku a na spánkoch boli sivé pramene zreteľnejšie než pri prvej návšteve. Leonhard ženy navzájom predstavil a povedal, že Anne rozprával o Rose. Maria naňho pozrela, no nenechala si povedať koľko; odstúpila nabok a otvorila kuchynské dvere.
Anna zostala vo vchode, kým Maria nevzala zo stoličky mokrý kabát. „Chcem počuť, čo viete o Rose,“ povedala a odložila ruksak. Maria sa pozrela na Leonharda, ktorý ešte nesedel. „Bude tu musieť zostať, aj keď sa mu nebude páčiť, čo poviem.“ Leonhard si pritiahol stoličku a sadol si skôr, než Anna odpovedala.
Anna otvorila zápisník a položila vedľa neho fotoaparát bez ďalšieho pokusu. Požiadala Mariu, aby začala ránom 26. augusta, a najprv sa pýtala na oblečenie, batožinu a odchod. Maria rozprávala, že Leonhard a Rosa vyrazili krátko po východe slnka s dvoma ruksakmi; geologické kladivo mu Rosa vzala už na dvore, pretože ho takmer zabudol v dome. Leonhard si na ten pohyb nespomínal, no zrazu pred sebou videl Rosinu ruku na koženom pútku.
Keď Anna spomenula pištoľ, Maria odložila handričku. „Hádali sa za mlynom, ale ja som už znovu nešla von,“ povedala. „O zbrani som nevedela.“ Na Anninu otázku potvrdila, že o odchode potom hovorila s Karlom; Leonhard a Rosa chceli vyraziť zavčasu a ona bratovi povedala, že o tom vie. Anna prelistovala späť k jeho výpovedi, podčiarkla riadok a požiadala Mariu, aby pokračovala.
Maria vzala džbán zo stola a doliala si do pohára, hoci z neho sotva pila. „Leonhard sa vrátil ešte večer 26. augusta, keď sa zotmelo,“ pokračovala. „Búchal na zadné dvere a keď som otvorila, takmer už len visel na zárubni. Rosa s ním nebola a na moje otázky o nej som spočiatku nedostala zrozumiteľnú odpoveď.“ Leonhard cítil, ako sa jeho telo tomuto opisu prispôsobuje bez toho, aby mu poskytlo úplnú spomienku.
Anna si napísala dátum na okraj a ešte raz sa spýtala, či Maria naozaj myslí večer 26. augusta. Maria to potvrdila a posunula pohár vedľa džbána. Na Anninej strane zostávalo medzi týmto záznamom a ránom 28. augusta, keď sa Leonhard objavil na ubytovaní, niekoľko prázdnych riadkov.
Josef pomohol dostať Leonharda do postele a ošetriť ranu. Keď Leonhard znovu dokázal hovoriť, povedal o kameni a o Rose, ktorá leží zranená vonku; Maria pri ňom nechala Josefa a odišla. Na Anninu otázku, či sestru našla, začala odpovedať, no potom pozrela na Leonharda. „Stále ešte nevieš, čo sa tam medzi vami stalo,“ povedala. „Už som za teba rozprávala dosť dlho, nechcem to robiť znovu.“ Anna položila ceruzku naprieč do zápisníka. „Aj tak mi budete musieť povedať, čo ste tam našli.“
Maria vstala a požiadala ich, aby išli s ňou na cintorín. Chcela Anne ukázať miesto, kde sa občas znovu objavuje cesta späť do opustenej osady. Leonhard nasledoval ženy cez dvor a zastal pred záhradou, ktorej dvere viedli do prázdna; za nimi rástla tráva až po starý zvyšok múru, hoci pri ich ceste k mlynu tam ešte stála kôlňa.
Anna zastavila vedľa neho a zakreslila si do zápisníka zostávajúcu zárubňu. Maria si prezrela vlhké pánty a povedala, že už raz sem priviedla známeho pred jeho dom a na druhé ráno nenašla nijaké dvere. Meno nepovedala a Leonhard sa naň nepýtal, iba pokračoval tesne za ňou.
Na cintoríne stál za bezmenným hrobom tmavý náhrobok, ktorý tam ráno nebol. Anna podišla bližšie, no cez stekajúci dážď neprečítala meno ani dátum. Položila dlaň na horný okraj a naklonila sa dopredu, zatiaľ čo Maria zostala stáť niekoľko krokov od nej. Z dediny doľahol tlmený úder zvona a kameň pod Anninými prstami zrazu povolil, hoci sa neprevrátil.
Jej ruka siahla do prázdna a Anna spadla jedným kolenom na zem. Leonhard ju zachytil za rameno, zatiaľ čo sa voľnou rukou oprela medzi kameňmi a prudko sa nadýchla. Pomohol jej vstať, no spočiatku neodľahčila jeho ruku a pozerala ponad neho na trávu, ktorá teraz rástla namiesto náhrobku.
„Nechajte ma takto ešte chvíľu stáť,“ požiadala Anna, keď chcel Leonhard povoliť zovretie. Maria prišla bližšie, no Anna sa jej ruke vyhla a pritlačila si zranenú dlaň k vlastnej bunde. Až po niekoľkých nádychoch znovu pozrela na zem a požiadala Leonharda, aby s ňou prešiel k spevnenej ceste.
Z čerstvého hrobu zaznel tlmený úder a Anna pevnejšie zovrela prsty okolo Leonhardovho rukáva. Posledné kroky prešli spolu bez toho, aby sa odvrátili od zeme. Pri druhom zvuku Maria pred nimi zastala; keď sa Anna spýtala, či ho počuje aj ona, odpovedala, že tu už nechce zostať.
Cestou k mlynu držala Anna ruksak iba za jeden popruh, pretože druhá ruka ju bolela. Leonhard sa ponúkol, že jej ho vezme, no namiesto toho ho požiadala, aby nešiel tak ďaleko vpredu. V kuchyni položila zápisník na stôl a začala písať, zatiaľ čo Maria išla po vodu; Leonhard videl, ako ceruzku občas odkladá a opatrne vystiera prsty.