Keď Leonhard nechal les za sebou, cesta do Slavoníc pred ním bola prázdna. Držal sa známych odbočiek a pred každým stúpaním brzdil trochu skôr, než bolo potrebné, až sa pred ním na okraji dediny objavila dodávka. Jej brzdové svetlá sledoval niekoľko kilometrov, hoci vodič ho chcel na výhybni pustiť pred seba.
V penzióne sa dlho sprchoval a prezliekol do suchého, skôr než postavil notebook na malý stolík pri okne. Vonku stála pred priečeliami skupina turistov, zatiaľ čo dodávka pokračovala uličkou, pri ktorej vjazde Leonhard pred chvíľou odbočil. Vytiahol z ruksaka terénny zápisník a skontroloval záznamy z predošlej noci. Pod Rosiným menom sa jeho písmo šikmo zvažovalo nadol, akoby už pri písaní nedbal na riadok; nič neprečiarkol a začal ju hľadať.
Prvé výsledky viedli k iným ľuďom a Leonhard si uvedomil, ako málo vie o žene, s ktorou zrejme chcel začať spoločný život. Nepoznal jej dátum narodenia ani adresu, ktorá by mohla byť zaznamenaná mimo údolia. Keď obdobie obmedzil na koniec leta 1995 a doplnil názvy obcí z pohraničia, napokon našiel naskenovaný novinový článok. Pátrali v ňom po dvadsaťosemročnej Rose Hadravovej, ktorú od 26. augusta nikto nevidel.
Tých pár riadkov si prečítal niekoľkokrát a potom hľadal neskoršie správy, až si uvedomil, že čaká nesprávnu vec. Nikde sa nepísalo o náleze tela ani o potvrdenej smrti; Rosa zostávala nezvestnou aj v druhom článku, ktorý vyšiel o niekoľko týždňov neskôr. Spomínalo sa v ňom možné cudzie zavinenie a vypočúvanie ľudí z jej okolia. Leonhard položil ruky vedľa klávesnice a vedel, že jedným z tých ľudí musel byť on sám, hoci si nepamätal jediného policajta.
Ešte popoludní zavolal Markusovi Hellerovi, vedúcemu projektu, ktorý ho priviedol späť do kraja. Povedal mu o starom terénnom zápisníku a o prípade nezvestnej, ktorý zrejme súvisel s jeho mapovaním, no vynechal všetko, čo sa stalo v predošlú noc. „Potrebujem niekoho, kto pozná regionálne fondy a povie mi, či vtedy vyšli aj ďalšie správy,“ vysvetlil. „Ide o ženu menom Rosa Hadrava a zrejme som ju poznal lepšie, než som do včera vedel.“
Heller sa najprv spýtal na tri priechody cez potoky. Leonhard pozrel na rozloženú mapu, ktorá bola vyznačená presne tak ako večer vo Viedni, a musel priznať, že neoveril ani jeden. „Tak ma, prosím, nenechaj neskôr stáť s tvojím starým náčrtom na nesprávnom brehu,“ povedal Heller. „Porovnanie presunieme, ale ozvi sa, kým znovu vyrazíš sám.“ Až potom spomenul Annu Bergerovú vo Waidhofene, ktorá sa venovala nevyriešeným prípadom v pohraničí; Leonhard si zapísal kontakt a sľúbil, že sa ešte večer ozve.
Anna Bergerová ho najprv v telefóne počúvala bez zvláštneho záujmu. Až keď Leonhard povedal celé meno, požiadala ho, aby ešte raz vysvetlil, prečo hľadá Rosu. „Myslím, že som vtedy išiel s ňou,“ povedal a pozeral na rozstrapkaný okraj chýbajúcej strany. „Našiel som zápisky, ktoré si neviem vysvetliť, a od návratu sa mi vracajú jednotlivé spomienky.“ Anna navrhla stretnutie vo svojej kancelárii a požiadala ho, aby priniesol terénny zápisník, bez toho, aby sa na spomienky ďalej vypytovala telefonicky.
Kancelária bola v zrekonštruovanom dome neďaleko centra Waidhofenu. Leonhard vošiel do vecne zariadenej miestnosti s policami na knihy, označenými škatuľami a veľkým pracovným stolom, na ktorom Anna pripravila dve šálky. Bola približne v jeho veku, takmer biele vlasy nosila nakrátko a len čo si sadol, vzala okuliare zo šnúrky na krku. Jej prívetivosť nepôsobila pozývavo ani odmietavo, skôr ako začiatok rozhovoru, ktorého smer si chcela zatiaľ nechať otvorený.
„Najprv mi povedzte, na čo si spomínate vy sám, kým vám niečo ukážem zo svojich podkladov.“ Anna odsunula šálku a stôl medzi nimi nechala spočiatku prázdny. „Nechcem, aby ste potom pokladali moju formuláciu za vlastnú myšlienku.“ Leonhard rozprával o mapovaní pre diplomovú prácu, o chýbajúcich záznamoch z troch dní a o názve Arnolzheim, ktorý nenašiel na nijakej zo svojich máp. O mlyne a ženách v ňom mlčal, hoci pri každom vynechaní cítil, ako sa jeho vysvetlenie stáva neúplným.
Keď povedal, že s Rosou chceli odísť spolu, Anna sa oprela dozadu. „Pri prvom výsluchu v roku 1995 ste to opísali inak,“ poznamenala a čakala, či sám začne hovoriť ďalej. „Vtedy ste Rosu označili za náhodnú známu, ktorú ste občas stretávali pri mapovaní.“ Leonhard pozeral na prázdnu dosku stola a povedal, že tá výpoveď nemôže byť pravdivá; miloval Mariu a napriek tomu chcel začať nový život s jej sestrou.
Anna ho nechala dohovoriť, no prvý list mu ešte neprisunula. „Na čo si spomínate, keď hovoríte, že ste s ňou chceli začať nový život?“ Leonhard začal Mariinou tvárou v otvorených dverách a zarazil sa, keď mal vysvetliť, odkiaľ pozná ostatné súvislosti. Anna počkala, kým prizná, že sa mu nie všetko vrátilo ako vlastný obraz, a až potom si urobila poznámku.
Z police vytiahla tenkú sivú zložku a vysvetlila, že vtedajší výskumný projekt smel vyhodnocovať vybrané podklady a sprístupnené výňatky k prípadu. Položila pred Leonharda tri pracovné kópie, pričom rukávom zotrela zo stola kruh po káve, kým na to miesto položila posledný list. „Viac než tieto výňatky tu nemám. Na začiatok by mali stačiť a ostatné otázky nám aj tak zostanú.“
Prvé zhrnutie sa týkalo Rosinho zmiznutia. Na lesnej ceste našli osobné veci a krvné stopy, no nepodarilo sa objasniť ďalšiu cestu nezvestnej ani pôvod všetkých stôp. Leonhard hľadal údaj o množstve krvi a spýtal sa naň Anny. „Nič presnejšie tu nie je,“ povedala a sklonila sa nad list, zatiaľ čo on držal prst pri riadku, pod ktorým už nasledovalo ďalšie zistenie.
Keď sa Leonhard spýtal, či medzi stopami mohla byť aj jeho vlastná krv, Anna jednou rukou pridržala na stole tretí list. „Takže viete o svojom zranení. Kedy ste si naň znovu spomenuli?“ Povedal jej o bolesti v ľavom boku a o dlani na premočenej košeli, no Rosu na cintoríne znova vynechal. Anna po jeho odpovedi čakala tak dlho, až takmer pokračoval; potom si niečo poznačila vedľa dnešného dátumu.
Druhý list obsahoval výňatok z jeho výsluchu 29. augusta 1995. Leonhard spoznal svoju vtedajšiu adresu a podpis pod opisom, na ktorý si nepamätal. Poprel bližší vzťah s Rosou a najprv tvrdil, že v rozhodujúcich dňoch mapoval sám. Pri čítaní sa hanbil za mladého muža, ktorého rukopis mu bol taký známy, hoci ešte nevedel, či klamal, alebo si naozaj už nič nepamätal.
Pri neskoršom výsluchu pripustil spoločnú túru a spomenul Arnolzheim. Leonhard položil prst na názov obce, kým Anna list trochu natočila k nemu. „Opísali ste im cestu, ktorú nenašli. Pri ďalšom výsluchu ste tvrdili, že ste sa pomýlili v názve.“ Leonhard si aj tento odsek prečítal, skôr než obrátil stranu; podpis pod ním sa od prvého takmer nelíšil.
„A ktorej z tých výpovedí teda uverili?“ spýtal sa Leonhard, hoci Anna vtedy nebola pri nijakom výsluchu. Zložila okuliare a položila ich vedľa kópií. „Neviem a ani teraz nevyberiem tú, s ktorou by sa vám najlepšie žilo ďalej.“ Znovu si pritiahol list bez toho, aby na ňu pozrel, a riadok s Arnolzheimom si musel prečítať druhý raz.
Tretí výňatok sa týkal jeho lekárskeho ošetrenia. Ráno 28. augusta sa Leonhard objavil na svojom vtedajšom ubytovaní a pre strelné poranenie ľavého boku ho odviezli do nemocnice. Súhrnná správa z 29. augusta spomínala stratu krvi, vyčerpanie a jeho neúplné údaje o udalostiach. Pokračovanie hľadal aj na zadnej strane, ale Anna mala iba tento jeden list.
Na jazvu na boku Leonhard nikdy nezabudol, iba z jej príčiny sa v priebehu rokov stal úraz v teréne. Pamätal si obväzy a bolesť pri vstávaní, no tieto obrazy už nespájal so zbraňou. Teraz pred ním ležal opis zranenia, ktoré si telo uchovalo, zatiaľ čo pamäť mu pridelila iný príbeh.
Leonhard pozeral na dva dátumy, ktoré sa nedali spojiť do jednej cesty domov. Maria hovorila o jeho návrate večer 26. augusta, kým bežný svet ho dostal späť až ráno 28. augusta. Povedal iba toľko, že mu medzi výstrelom a ubytovaním stále chýba čas. Anna mu prisunula pohár vody a čakala, kým zdvihne oči od listov.
„Vtedy ste nemali len povedať, kde ste chodili,“ povedala Anna. „Vyšetrovatelia chceli vedieť, čo bolo medzi vami a Rosou. Spočiatku ste sa tvárili, akoby nebolo takmer nič.“ Leonhard sa spýtal, či ho pokladali za vraha, načo Anna znovu položila lekársku správu vedľa výsluchu. „Prečítajte si ešte raz svoju prvú odpoveď. Chápem, prečo vám jednoducho neuverili.“
Chcel vedieť, čo sa stalo s Mariou, a na Anninej tvári spoznal, že položil otázku, ktorej odpovede ho doteraz ušetrila. Vysvetlila mu, že aj Rosina sestra dvojča je od 28. augusta 1995 nezvestná; nijaký neskorší potvrdený kontakt nezaznamenali. Mladší brat Karel však podľa jej vtedajšieho pátrania žil v Brne. Leonhard vstal a prešiel k oknu, pretože ženu so sivými prameňmi v mlyne nevedel spojiť so zmiznutím, od ktorého uplynulo tridsaťjeden rokov.
Anna ho nechala chvíľu pozerať von, až potom sa pýtala ďalej. „Nereagujete ako človek, ktorý chcel iba zistiť, kam sa odsťahovala bývalá priateľka.“ Leonhard držal ruku na okennom ráme a priznal, že jej podstatnú časť príbehu zamlčuje. „Ešte neviem, ako ju mám povedať bez toho, aby ste potom aj všetko ostatné pokladali za nezmysel.“ Anna odpovedala, že mu nesľúbi vieru v každé vysvetlenie, ale aspoň mu uverila, že jeho obava je úprimná.
Anna hľadala aktuálny kontakt na Karla a porovnávala záznam v zozname spolku so staršími údajmi. Vedľa jedného čísla pripísala otáznik, zatiaľ čo Leonhard sa pokúšal na obrazovke spoznať niečo z Rosinho brata. Chcel ísť do Brna a spýtal sa, či by ho Anna sprevádzala. Nechala ruku na myši a pozrela naňho ponad okraj okuliarov.
„Môžem sa spýtať, či nás prijme,“ povedala Anna. „Ale nepôjdem s vami, aby som mu vysvetľovala, prečo vám má veriť.“ Leonhard odvetil, že práve potrebuje niekoho, kto mu všetko nezoberie za pravdu, a videl, že ani tejto vete mu bez ďalšieho neverí. Odpísala si číslo a položila cezň pero. „Skôr než s vami pôjdem do lesa, poviete mi zvyšok.“
Pred odchodom sa Leonhard ešte spýtal na zbraň. Anna vo výňatkoch nenašla nijakú zmienku o zaistenej pištoli a chcela vedieť, či myslí na konkrétneho majiteľa. „Myslím, že ju mala pri sebe Rosa,“ odpovedal, ale dodal, že na samotnú zbraň si ešte nespomína. Anna meno nepripísala, iba sa spýtala, či aj o tomto chce hovoriť s Karlom.
Pripomenula mu Karlovu výpoveď, podľa ktorej Maria o spoločných plánoch nič nevedela. Leonhard sa odvolal na otvorené dvere mlyna a na to, že ho Maria videla s Rosou, no Anna pokrútila hlavou. „To, že vás videla, ešte nehovorí, čo o tom vedel Karel. Chcem počuť, čo mu povedala samotná Maria.“ Leonhard nechal kópiu ležať namiesto toho, aby vetu obhajoval druhý raz.
Pred domom zostal Leonhard stáť v jasnom dennom svetle, až kým nevytiahol telefón z vrecka. Zavolal Hellerovi, oznámil mu cestu do Brna a požiadal ho, aby tie tri priechody zatiaľ nechal otvorené. Heller chcel vedieť, kedy môže rátať s novým termínom; Leonhard tentoraz žiadny nepovedal a namiesto toho oznámil, že Anna pôjde s ním. Až potom prešiel k autu.