Odkedy si Anna večer zbalila batoh, niekoľkokrát si predstavila cestu na políciu. V každej z tých predstáv sedel Leonhard vedľa nej a sám odpovedal, keď sa pýtali na 26. august. Teraz šla pred ním po vlhkom chodníku k cintorínu a počula za sebou jeho kroky. Ráno mu naliala kávu bez toho, aby sa znovu vracala k jeho prísľubu; až pri odchode si všimla, že jeho prázdnu šálku nechala na stole namiesto toho, aby ju ako svoju odniesla k pumpe.
V batohu ležali vedľa seba v nepremokavom puzdre jej zápisník a Leonhardov terénny zápisník. Ráno skontrolovala, či sú oba ešte tam, a palcom doťahla uzáver, hoci sa od predchádzajúcej noci už nezasekával. Teraz jej pevný okraj pri každom kroku tlačil do chrbta. Anna si napravila popruh a zaumienila si, že zápisníky vytiahne, až keď bude mať pred sebou stôl, ktorý bude stáť aj na druhý deň ráno.
Leonhard a Maria sa za ňou ticho rozprávali. Anna nerozumela každému slovu, ale počula, ako sa Leonhard pýta na ďalšiu cestu a Maria mu vysvetľuje, že najprv musia prísť na cintorín. Prestalo pršať a z lúk stúpal riedky opar, cez ktorý strechy dediny vyzerali svetlejšie než po minulé dni. Jeden muž vyvádzal zo stajne koňa, zatiaľ čo sa dieťa na dvore snažilo nabrať vodu späť do prevráteného vedra.
Anna sa zastavila pri prvej zákrute a počkala na nich. Leonhard pozrel na telefón a potom ho znovu odložil. „Len čo budeme mať signál, zavolám Hellerovi,“ povedal. „Čaká, že sa ozvem, už od predvčera.“ Potom požiadal Annu, aby upovedomila Karla, keď vyjdú z lesa. Jeho číslo už mala uložené a sľúbila to, zatiaľ čo si Maria preložila uzlík na druhú ruku.
Maria ho držala za ruku a malý uzlík mala prevesený cez predlaktie. Anna sa spýtala, či z domu ešte niečo nepotrebuje, no Maria len pevnejšie utiahla uzol a pozrela na Leonharda. V látke sa črtal okraj chleba, ktorý večer zabalila. Anna šla ďalej a pri nasledujúcej zákrute si dala pozor, aby obom nechala na úzkom chodníku dosť miesta.
Cintorín ležal nad poslednými záhradami. Cestou k nemu si Anna mimovoľne prešla po poranenej dlani, ktorou pri zmiznutí kameňa siahla do prázdna. Vedela, že sa jej na to miesto nechce znova vstúpiť, a hnevalo ju, ako veľmi už tento odpor určuje jej tempo. Leonhard a Maria šli pomalšie bez toho, aby zaostávali; keď sa Anna pred múrom obzrela, Leonhard zdvihol voľnú ruku a naznačil jej, aby pokračovala.
Vo vchode sa aj tak zastavila. Múr bol v to ráno zachovalejší než na jej prvej fotografii, ale niektoré kríže za ním sa už opäť nakláňali tak, ako ich videla medzi ruinami. Na Josefovom hrobe bola porcelánová fotografia, ktorej pohľad predchádzajúci deň porovnávala s tvárou muža pri kuchynskom stole. Anna sa držala smeru k zadnému východu a snažila sa neprezerať každý hrob, či pri ďalšom pohľade zostane rovnaký.
Leonhard sa na chvíľu zastavil pred Josefovým náhrobkom a povedal niečo, čomu Anna celkom nerozumela. Maria ticho odpovedala, načo na ňu znovu pozrel a pevnejšie jej zovrel ruku. Anna čakala pri naklonenom kríži a odhrnula si mokrý rukáv z poranenej dlane. Dvojica šla spolu ďalej bez toho, aby si všimla, že na nich stále čaká.
„Teraz už ideme ďalej, Anna,“ povedal za ňou Leonhard, keď sa obrátila k úzkemu priechodu medzi hrobmi. Prikývla a vykročila vpred, zatiaľ čo cesta pod podrážkami mäkla. Za múrom bolo vidieť stĺpik, na ktorom visela tabuľa do Arnolzheimu. Cez medzeru medzi stromami rozoznávala svetlú plochu dreva a mierila k východu, ktorý viedol tým smerom.
Čerstvý hrob ležal napravo od nej. Zem bola tmavá a kyprá bez toho, aby sa dalo zistiť, kto ju od včera mohol prekopať, a pri hlave ešte stál jednoduchý kríž. Anna naň nehľadela dlhšie, než potrebovala na rozpoznanie miesta. Počula, ako Maria niekoľko krokov za ňou niečo hovorí, potom Leonhardovu odpoveď, ktorej koniec zanikol vo vetre.
Anna sa obrátila, pretože sa jej zdalo, že vyslovil jej meno. Dvojica už na ceste nebola. Videla bránu, ktorou prišli, aj mokrú zem až k Josefovmu hrobu, ale medzi kameňmi nestál Leonhard ani Maria. Na okamih predpokladala, že sa zdržali za vyšším pomníkom, a čakala na pohyb, ktorý tento omyl vysvetlí.
Zavolala na Leonharda a vrátila sa o niekoľko krokov. Jej hlas znel na cintoríne tak nahlas, že pri druhom zavolaní stíšila hlas, akoby musela brať ohľad na ľudí, ktorí sa iba skrývajú. Za Josefovým náhrobkom nikto nebol a aj cesta popri múre pred ňou ležala prázdna. Anna pozrela ku vchodu, ktorým by sa Maria a Leonhard sotva dokázali nepozorovane vrátiť, keď sama bola len niekoľko metrov od nich.
Až pri ďalšom pohľade na čerstvý hrob zbadala namiesto dreveného kríža kameň. Nebol naklonený ani napoly zapadnutý ako ostatné, ale stál rovno pri hlave hrobu, akoby zem ešte nebola dosť pevná, aby ho natrvalo udržala. Anna sa spočiatku nechcela pozrieť, pretože myslela na poranenú dlaň a bála sa, že aj tento pomník zmizne. Potom si všimla, že vedľa stoja ďalšie kamene v usporiadaní, ktoré predtým nevidela.
Na prvom bolo Rosino meno. Pod nápisom »Rosa Hadrava« stálo »† 26. augusta 1995« a Anna prečítala deň druhý raz, hoci ho poznala od Mariinho rozprávania. Od mlyna už neprichádzal žiadny zvuk. Keď zdvihla hlavu, za múrom bolo vidieť len stromy a zarastené základy; hľadala medzi nimi svetlý štít, než sa obrátila k ďalšiemu náhrobku.
Na kameni nad čerstvou zeminou stálo »Leonhard Kern«. Anna najprv prečítala iba meno a snažila sa ho spojiť s mužom, ktorého hlas ešte pred chvíľou počula za sebou. Potom zbadala dátum pod ním: »† 27. augusta 1995«. Položila si ruku na ústa a až bolesť v odretej koži jej prezradila, ako pevne si tlačí prsty k tvári.
Tretí kameň stál na druhej strane Leonhardovho hrobu. Bol na ňom nápis »Maria Hadrava« a pod ním »† 28. augusta 1995«. Anna ustúpila nabok, kým nevidela všetky tri nápisy naraz, a potom sa vrátila pred Leonhardov náhrobok. Na čerstvej zemi tam ležal malý list, ktorý sa vo vetre obracal bez toho, aby sa pohol z miesta.
Anna klesla na kolená bez toho, aby to zamýšľala. Batoh ju stiahol nabok k ceste a musela sa oboma rukami zaprieť do blata, kým ho dostala z pliec. Hovorila s Leonhardom, dotýkala sa jeho rúk, hádala sa s ním a v Karlovej obývačke videla, ako muž začína chápať svoju dávnu vinu. Tento človek nemohol tridsaťjeden rokov ležať pod zemou, ktorá stále vyzerala, akoby ju navŕšili len dnes ráno.
„Leonhard, ešte som tu,“ povedala napokon a čakala, zatiaľ čo jej pohľad prechádzal medzi náhrobkami a vchodom. „Povedal si, že pôjdeš s nami, a ja na teba čakám.“ Zadržala dych, keď niečo začula za múrom, no bol to len konár, z ktorého kvapkala voda. Ešte aj pri ďalšom zavolaní sa snažila predstaviť si, že jej odpovedá, a bála sa jeho hlasu.
Namáhavo vstala a znovu prešla ku vchodu. Vo vlhkej zemi tam videla vlastné stopy, ale za Josefovým hrobom sa zmes odtlačkov strácala v tráve. Anna napriek tomu hľadala ďalej, až sa jej ruky triasli od zimy a začínala mať pocit, že pri ďalšom obzretí sa sama už neocitne na tom istom cintoríne. Nenašla Mariin uzlík ani Leonhardov batoh a žiadnu stopu, ktorá by viedla k inému východu.
Pri zadnom okraji múra sa pozrela k stĺpiku. Tabuľa do Arnolzheimu zmizla a za holým drevom stálo husté krovisko, cez ktoré neviedla žiadna cesta. Anna podišla až k ostružinovým výhonkom a hľadala miesto, kadiaľ by sa mohol pretlačiť človek. Nenašla polámané konáre ani pošliapané steblá a vrátila sa k múru, po ktorého drsných kameňoch prešla neporanenou rukou.
Ešte raz sa vrátila k hrobom a otvorila zápisník. Pri Leonhardovom mene sa zlomil hrot ceruzky a Anna pozerala na malý kúsok grafitu, ktorý zostal na vlhkej stránke. Hľadala v batohu druhú ceruzku, no prsty sa jej zachytávali o uzáver puzdra, až na ňom nechala ležať obe ruky. Keď konečne dokázala dokončiť prepis mien a dátumov, riadok pod jeho menom zvlhol, hoci už nepršalo.
Keď zápisník zavrela, cez puzdro pod ním nahmatala aj Leonhardov terénny zápisník. Dal jej ho sám a ešte jej pomohol zavrieť uzáver; Anna po ňom prešla prstami, než puzdro odložila. Vzala batoh a šla k prednému východu, cez ktorý dúfala nájsť lesnú cestu. Až pri bráne sa zastavila, utiahla oba popruhy a pokračovala ďalej bez toho, aby sa obzrela k hrobom.
Les za múrom bol opäť plný obyčajných zvukov. Z konárov kvapkala voda, kdesi sa jeden vták hašteril s druhým a po chvíli sa z diaľky pridal zvuk motora. Anna sa držala širšej cesty, ktorej stopy pneumatík fotografovala pri prvej návšteve, a telefón skontrolovala, až keď stromy zredli. Na displeji sa objavil 26. september 2026 a niekoľko zmeškaných hovorov, kým stihla vytočiť Hellerovo číslo.
Spočiatku dokázala vysloviť iba jeho meno. Heller sa spýtal, kde je a či je Leonhard s ňou, a Anna musela zastaviť, pretože na druhú otázku nedokázala odpovedať bez toho, aby vyslovila jeho zmiznutie. „Som na ceste k parkovisku, ktorého polohu ti Leonhard poslal,“ povedala napokon. „Leonhard už pri mne nie je a potrebujem niekoho, kto sa so mnou vráti.“ Hroby ešte nespomenula, pretože najprv chcela zastihnúť človeka, ktorý bude rozumieť, kde sa nachádza.
Keď onedlho medzi stromami uvidela auto, stálo tam už ďalšie vozidlo. Anna podišla k ľuďom pred ním a zdvihla plece, keď jej jeden z nich chcel zložiť batoh. Najprv sa musela uistiť, že puzdro s oboma zápisníkmi je zavreté, až potom ho dokázala pustiť. Muž jej otvoril dvere auta a Anna si sadla, zatiaľ čo sa ešte pýtal, či je niekto, koho má upovedomiť.
Epilóg
O štyri týždne neskôr ležal na stole Anny Bergerovej zakladač, ktorého obsahu sa s každým doplnením rozumelo ťažšie. Oznámila Leonhardovo zmiznutie, opísala cestu späť na cintorín a ľuďom, ktorí ju sprevádzali, ukázala miesto, kde Maria a on naposledy kráčali za ňou. Pátranie v ten deň dospelo len k zarastenému cintorínu a ruinám. Vedľa Josefovho starého hrobu sa nenašli tri nové náhrobky ani čerstvý násyp, ktorého zeminu mala Anna ešte na kolenách nohavíc.
Napriek tomu vypovedala a znovu si prečítala správu, keď jej ju predložili. Na jej žiadosť do nej na dvoch miestach doplnili, kto jej niečo povedal a čo videla sama. Muž, ktorý zaznamenával jej výpoveď, sa spýtal na pád na cintoríne a prezrel si jej dlaň, ktorá sa už hojila. Anna mu opísala zmiznutý náhrobok a potom mu ukázala stránky, na ktorých si pozorovania zaznamenala ešte v mlyne.
Zavolala aj Karlovi a neskôr ho navštívila v Brne. Rozprávala mu o Rosinom zranení, o Leonhardovom úteku po výstrele a o tom, že Maria podľa vlastnej výpovede našla sestru ešte živú. Pri tejto návšteve si potykali bez toho, aby sa celkom vzdali opatrnej zdvorilosti. Karel vstal, keď Anna hovorila o buku, a zostal pri komode, kým nedokončila rozprávanie. Až potom sa spýtal na Mariu. „Čítala som jej meno na náhrobku,“ povedala Anna. „Bol tam 28. august 1995, ale neviem, ako zomrela.“
Karel chcel vedieť, či Leonhard poznal pravdu. Anna mu rozprávala o vracajúcej sa pamäti, o jeho odmietnutí aj o tom, ako jej večer priniesol terénny zápisník. Kým hovorila, Karel vzal z komody Rosinu fotografiu a položil ju na stôl obrázkom k nim obom. Napokon povedal, že vypovedal o pištoli aj o hádke za mlynom. Potom sa Anny spýtal, či si dá ešte kávu, a ona čakala pri fotografii, kým sa nevrátil s dvoma šálkami.
Leonhardov život po lete 1995 dokladali ľudia a bežné dokumenty. S Hellerovou pomocou sa Anna rozprávala s bývalými kolegami, porovnávala datované fotografie a čítala listy, ktoré si Leonhard sám odložil a ktoré jej sprístupnili na účely pátrania. Správa z 29. augusta odkazovala na jeho ošetrenie po návrate do ubytovania predchádzajúceho dňa; od toho istého dátumu sa v terénnom zápisníku znovu objavovali geologické poznámky, spočiatku ako dodatky k starším meraniam. Potom nasledovali štúdium, jeho ukončenie, práca a všetky nenápadné stopy, ktoré človek zanecháva bez toho, aby nimi niekedy chcel dokazovať vlastnú existenciu.
Anna už sama patrila k týmto svedkom. Niekedy opäť cítila Leonhardovu ruku na ramene, keď dvíhala batoh alebo hojaciou sa rukou po niečom siahla. Sedela oproti nemu pri jedle a hádala sa s ním; v posledné ráno ju požiadal, aby zavolala Karlovi. V zápisníku mala vlastnou rukou napísané tri dátumy z hrobov a nenašla pri ich odpise chybu.
Raz neskoro večer vytiahla Anna terénny zápisník z puzdra, v ktorom ho uchovávala od odovzdania v mlyne. Záznam z 25. augusta tam stále bol, rovnako ako veta o Rose, ktorá chcela nasledujúce ráno odísť. Pod náčrtom cintorína však chýbal názov Arnolzheim. Anna naklonila stránku pod lampou a hľadala stopu po gumovaní, našla však iba nepoškodený papier, na ktorého spodnom okraji pribudol ďalší riadok.
Leonhardov rukopis spoznala ešte skôr, než dočítala vetu: »Anna, nevracaj sa.« Dlho držala stránku otvorenú a snažila sa spomenúť si, kedy sa v zápisníku naposledy pozrela práve na toto miesto. Napokon ho zavrela a nechala ruky ležať na obale, zatiaľ čo kdesi v budove začala šumieť voda.